Zopár poznámok k odchodu Jaroslava Danišku z Postoja

Jaroslav Daniška nebol pre časť čitateľov práve najobľúbenejší autor, no zároveň je pre inú časť možno najlepším politickým komentátorom na Slovensku. Nech už patríte do ktorejkoľvek skupiny, myslím, že sa zhodneme na tom, že Jaroslav Daniška patrí medzi slovenských redaktorov s najširším prehľadom. Jeho texty vychádzajú často z najrešpektovanejších kníh a autorov súčasnosti, odvolávajú sa na články v prestížnych svetových časopisoch a dokážu slovenskému čitateľovi sprostredkovať časť z toho ako myslia najrenomovanejší myslitelia súčasnosti. Myslím, že odchod takéhoto komentátora by oslabil akúkoľvek nie len slovenskú redakciu. Postoj bude preto slabší.

Jaroslav Daniška mal vo viacerých otázkach iný pohľad na spoločnosť a politiku ako ďalší redaktori redakcie Postoja. Možno to mohlo pôsobiť pnutia v redakcii, no náročný čitateľ určite ocenil, že v jednom médiu sa nachádzajú a vedia spolupracovať redaktori, ktorí nemusia mať na jednotlivé otázky rovnaké názory. Pre čitateľa je totiž obohatením, ak si môže na témy prečítať viacero názorov a poteší ho ak autori vedia svoje rozdielne názory formulovať vecne a odborne ako to je na Postoji zvykom. Toto sa s odchodom Jaroslava Danišku na stránkach Postoja oslabí, možno až vytratí. A aj preto bude Postoj slabší.

Jaroslav Daniška v poslednom období dostával stále viac priestoru mimo Konzervatívneho denníka Postoj. Možno ho vidieť v Slovenskej televízií, dá sa počuť v Slovenskom rozhlase, čítať jeho texty môžeme už aj v zahraničí. Myslím, že čitateľov a redakciu by to malo tešiť. Veď ako ináč by sa malo pristupovať k tomu, ak niekto „od nás“ rastie, stáva sa rešpektovaným a zaujímavým aj mimo nášho prostredia. Napokon, takýto rast prináša zlepšenie reputácie aj pre samotné médium pre ktoré autor píše. Aj preto je škoda, že Postoj nedokázal Jaroslava Danišku udržať a nevyužil možnosť posilniť sa.

Ako už niekto poznamenal, Jaroslav Daniška bol súčasťou DNA Postoja. Jeho odchodom sa preto DNA tohto média zmení. Či k lepšiemu, o tom je na základe vyššie napísaného možno pochybovať.

No a napokon, je smutnou črtou slovenského konzervativizmu ako ľahko sa dokáže deliť na menšie a menšie skupinky a ako ťažko sa dokáže spájať. Najznámejším symbolom tohto vývoja je KDH. Strana, ktorá nedokázala udržať veľké množstvo zaujímavých kresťanov a konzervatívcov (Lipšic, Procházka, Miloško, Palko, Krajniak, Záborská...) a ani žiadnych ďalších prilákať (Heger, Krajči, Škripek, Remišová...). Dúfam, že Postoj sa z tohto vývoja poučí a nebude nasledovať cestu KDH.