Je koronavírus „Božím trestom“ za hriechy ľudstva?

To, čo práve prežívame nás všetkých určite trápi, nevynímajúc kňazov a biskupov. Ako to celé teda vnímate Vy, ako kňaz a teológ?

Iste, nemali by sme prepadať panike, ako nám to radia lekári, politickí a cirkevní predstavitelia. No nesmieme celú situáciu ani vonkoncom podceňovať, už len vzhľadom k obetiam, ktoré si nákaza vyžiadala, ako aj k odborným prognózam o jej ďalšom vývoji. Ako kresťania by sme však mali na celú situáciu nazerať aj z duchovného hľadiska a za ochorením nevidieť len nejaký vírus, ale v prvom rade morálne zlyhanie človeka, a teda náš egoizmus a hriech.

Ešte donedávna kresťania chápali epidémie a mor ako „Boží trest“ či „Boží bič“ za hriechy. Myslíte si, že prostredníctvom koronavírusu nás Boh trestá za naše hriechy?

Ak teda chceme proti nákaze účinne bojovať, musíme využívať hlavne duchovné prostriedky karantény, ktoré navrhovala Panna Mária vo Fatime už pred viac ako sto rokmi.Zdieľať

Táto koncepcia bola neraz prítomná, tak v katolíckej ako aj evanjelickej teológii. V skutočnosti je výsledkom akéhosi skratu v myslení, keď sa Bohu, ako prvej príčine všetkého, rovnako pripisuje dobro ako aj zlo, ktoré sa deje okolo nás. Teológia nám však hovorí, že Boh zlo aktívne nepôsobí, len ho dopúšťa, pretože z neho môže nakoniec vyťažiť niečo dobré. Treba si skôr uvedomiť, že z posvätných dejín Izraela a Cirkvi jasne vystupuje do popredia fakt, že utrpenie, prírodné nešťastia a vojny sú v podstate následkom hriechu, či takpovediac trestom za hriech. Pričom to nie Boh, ktorý tresce ľudí, ale samotné ľudstvo uvaľuje na seba tento trest odvrátením sa od svojho Stvoriteľa. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že každý neoľutovaný hriech otvára priestor nepriateľovi ľudskej rasy, Satanovi, ktorý nám tak môže škodiť. To samozrejme neznamená, že každý jeden trpiaci človek sa aj osobne dopustil nejakého hriechu, pretože mnohokrát i nevinní musia trpieť spolu s vinnými. Je to dané tým, že hriech, i ten najprivátnejší, má sociálny rozmer a teda nepriaznivý dopad na celé okolie. Preto ten, čo sa ho dopúšťa, škodí tak sebe ako i druhým. Vo svetle vypovedaného možno tvrdiť, či sa to už niekomu páči alebo nie, že i prvotnými faktormi koronavírusu sú vlastne hriech, odpad od viery, ignorovanie, ba až zosmiešňovanie Božích prikázaní, novodobé ideológie a herézy. Ak teda chceme proti nákaze účinne bojovať, musíme využívať hlavne duchovné prostriedky karantény, ktoré navrhovala Panna Mária vo Fatime už pred viac ako sto rokmi: úprimné pokánie, modlitba ruženca, zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, častejšie a hlbšie prežívanie sviatostí, osobitne sviatostí zmierenia a Eucharistie.

Účasť na slávení Eucharistie je nám však odopretá a to práve v dobe, kedy by sme ju potrebovali najviac. Nedalo sa v tejto záležitosti postupovať ináč, napríklad zvýšiť počet verejných sv. omší s menším počtom veriacich, tak ako to spravili v Poľsku alebo v Čechách?

Eucharistia nie je samozrejmosť, lež dar a naše chrámy nenavštevujeme kvôli sociálnemu vyžitiu, ale kvôli Kristovi prítomnému v Oltárnej sviatosti.Zdieľať

Zákaz slávenia verejných bohoslužieb je nepochybne veľmi bolestivým zásahom pre mnohých veriacich. V každom prípade by sme mali momentálne obmedzujúci stav vnímať, nakoľko je to len možné, i z hľadiska Božej prozreteľnosti, a to v tom zmysle, že Boh nás možno i skrze túto situáciu chce priviesť k tomu, aby sme si viac vážili dar Eucharistie. Dovoľte mi trochu rozviesť túto myšlienku. Dnešná spoločnosť je natoľko vystavená mentalite konzumu, že si človek vlastne ani už nevie vychutnať jednoduché a základné radosti života. Na regáli v obchode nemáme len jeden typ „koly“, ale celých desať rôznych druhov. Nemáme na výber len jeden, či dva typy „džínsov“, ale hneď 20 typov. A ak sa konečne rozhodnem a niečo si z toho kúpim, nedokážem sa z toho tešiť ani hodinu, lebo si zakrátko uvedomím, že v obchode som nechal ďalšie a možno oveľa lepšie produkty, ktoré sa mi ponúkali. A táto mentalita konzumu sa dostala aj do náboženskej sféry, kde sa nám dnes ponúkajú najrôznejšie formy prežívania vzťahu s Bohom a to aj v súvislosti so slávením Eucharistie. Veriaci si môžu vybrať, či chcú jednoduchú omšu, alebo slávnostnú omšu; omšu bez hudby, či omšu s hudbou; organovú omšu alebo rockovú omšu; omšu s krátkou kázňou, alebo omšu s dlhou kázňou; omšu s „nudným farárom“ a či omšu so „sympatickým a príťažlivým farárom“. A nakoniec sú tu aj možnosti samotnú omšu nahradiť niečím emotívnejším a charizmatickejším. Samozrejme, tieto produkty nie sú samy o sebe zlé. No je zrejmé, že týmto spôsobom sa pomaly, ale isto stráca nielen prioritný význam eucharistického tajomstva. Upadá sa do fenoménu, ktorý už veľký anglický teológ 19. storočia, sv. John Henry Newman, pranieroval ako „náboženstvo dňa“ (The Religion of the Day), keď si z evanjelia a z kresťanstva vyberáme len to, čo sa nám páči, svetlé a radostné stránky, pričom zabúdame na jeho hlbšie a bolestnejšie aspekty. Z tohto dôvodu aj samotný zákaz verejného slávenia svätých omší, a teda nastolenie „eucharistického pôstu“, možno chápať ako Bohom danú jedinečnú príležitosť. Aby sme si hlbšie uvedomili, že Eucharistia nie je samozrejmosť, lež dar a že naše chrámy nenavštevujeme kvôli sociálnemu vyžitiu, ale kvôli Kristovi prítomnému v Oltárnej sviatosti a kvôli obete Kalvárie, ktorá sa v každej omši tajomne sprítomňuje pre našu spásu.

V niektorých talianskych médiách sa objavili vyhlásenia, že zákaz verejných svätých omší je novou formou prenasledovania Cirkvi a kňazov, pretože to, čo sa nepodarilo počas bývalého komunistického režimu, sa podarilo vďaka vírusu. Čo si o tom myslíte?

Kristus chce priviesť svojich kňazov k zreteľnejšiemu uvedomovaniu si toho, že hodnota svätej omše nezávisí od počtu prítomných veriacich.Zdieľať

Je možné, že nejeden kňaz, čo zažil prenasledovanie Cirkvi, kvôli tomuto zákazu prežíva v súčasnej dobe konflikt vo svedomí. No nemožno zabúdať, že Kristus dal svojej Cirkvi prísľub, že ju nikdy neopustí. Veď, čo ak aj skrze túto situáciu, hoci je bolestivá, chce Kristus priviesť svojich kňazov k zreteľnejšiemu uvedomovaniu si toho, že hodnota svätej omše nezávisí od počtu prítomných veriacich. Pretože každá omša má nekonečnú hodnotu, či je na nej prítomných sto ľudí a či ju slávi len kňaz privátne. A táto nekonečná hodnota sviatosti Eucharistie je daná tým, že je v nej reálne prítomný celý Kristus, so svojím telom, krvou, dušou a Božstvom. V dejinách Cirkvi sa často objavovali chybné a neprijateľné názory o sviatostnej prítomnosti Krista. Najmä po Druhom vatikánskom koncile niektorí vplyvní katolícki teológovia začali rozširovať teórie, ktoré redukovali Kristovu prítomnosť len na čosi symbolické a duchovné. Na tieto moderné interpretácia však ostro reagoval už pápež Pavol VI., keď v encyklike Mysterium fidei z roku 1965 v č. 47 zdôraznil, že „od chvíle, keď je substancia alebo prirodzenosť chleba a vína premenená na telo a krv Krista, z chleba a vína nezostáva nič iné, len spôsoby, pod ktorými je celý Kristus prítomný v svojej fyzickej skutočnosti, aj telesne, hoci nie takým istým spôsobom ako telesá v priestore.“

Hovorí sa, že Boh píše priamo našimi krivými čiarami, a preto možno konštatovať, že aj vďaka terajším okolnostiam je nejeden kňaz nútený prehodnotiť svoju vieru a vzťah k Eucharistii. Pričom by si mal položiť aj otázku, či je obeťou spomenutých modernistických teórií alebo či naozaj zdieľa vieru Cirkvi v toto nesmierne tajomstvo.

Najbližšie dni nebudú určite pre nikoho ľahké, čo nám teda poradíte?

Ak veríme, že je Kristus medzi nami reálne prítomný, potom nemusíme upadať ani do hystérie ani do prehnaného strachu. A to ani vtedy, keby mali hypoteticky nastať „apokalyptické časy“. V kontexte eschatologickej reči o dramatických udalostiach, ktoré budú predchádzať príchodu Syna človeka, Kristus v evanjeliu hovorí: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“. Aby sme však túto spásu mohli zakúsiť už teraz, je nevyhnutné, aby celé ľudstvo prešlo radikálnou formou očistenia a pokánia a týmto spôsobom sa konečne vrátilo k jednoduchšej forme života a najmä k jednoduchej viere v základné tajomstvá Božieho zjavenia.