Proaktívne školy

V súčasnosti sú populárne rôzne rebríčky kvality škôl. Existuje ale pojem, ktorý takéto škálovanie prekračuje. Proaktivita je postoj človeka alebo organizácie, ktorý je typický rozhodovaním sa a konaním podľa zvnútornených princípov, hodnôt, či vízie, častokrát nie vďaka, ale napriek podmienkam, v ktorých človek či organizácia pôsobia. Proaktívnou tak môže byť aj škola, ktorá sa vo formálnom hodnotení umiestni nižšie, ale reflektuje potreby detí, uvedomuje si a koná tak, aby tie potreby naplnila. Sekundárnym efektom napokon je tiež postupný progres aj vo formálnych ukazovateľoch, ale dôležité je to slovíčko "sekundárnym".

V rámci projektu Deti nepočkajú! je jednou z našich úloh identifikovať školy, ktoré by sa v budúcnosti mohli stať centrami rozvoja vzdelávania a výchovy zdola ako inšpirácie pre iné školy v regióne a tiež ako miesta pravidelných okrúhlych stolov rôznorodých partnerov, ktorým záleží na spoločnom riešení výziev ich regiónu. Tieto okrúhle stoly budeme volať Stála konferencia aktérov vo vzdelávaní (SKAV), v krátkej budúcnosti o nej napíšem viac.

Aké to sú proaktívne školy?

Realita škôl je rôznorodá a komplexná, pomôžem si preto zjednodušenými kategóriami, ktoré vychádzajú z typu aktivizácie diania v škole. Tento príspevok nechce byť vedeckou štúdiou, skôr ľudovým rozprávaním (veď blog), za ktorým sú nejaké tie podklady... Z pozorovaní a množstva rozhovorov s riaditeľmi by sa snáď dalo vygenerovať rozdelenie škôl do troch skupín (s veľmi difúznymi hranicami :)).

Väčšina škôl u nás je typická skôr administratívnym spôsobom riadenia - všetku svoju energiu minú na splnenie legislatívnych a ekonomicko-hospodárskych záväzkov, a na vnútorný sebarozvoj im už energia ani motivácia nezostáva; sú v pozícii stáleho očakávania nových opravných zásahov zo strany nadriadených orgánov a stálych kontrol ohľadom ich zavádzania a plnenia (školy sa správajú ako „nedospelé“). Neslobodne sa rozhodujú na základe strachu z externého hodnotenia a ľpejú na „dlhodobo overených praktikách“, ktoré (hoci zjavne nefunkčné) predstavujú ostrov istoty. Strach z vonkajšieho ohrozenia sa prirodzene prenáša aj do vzťahov vo vnútri školy: riaditeľ(-ka) má mocenské postavenie, okolo ktorého sa vytvorí riadiaca klika, a ostatní učitelia len s obavami vyslovujú svoje názory, alebo skôr mlčia. Každý si pracuje individuálne na svojom a spravidla je rád, že „mu padla“. Napätie sa prenáša aj do vyučovania a pre zachovanie disciplíny sa používajú rôzne formálne nástroje, viacerí by v tomto duchu ocenili aj známkovanie etickej výchovy. Kde tu sa zjaví osamelý deviantný bežec, inovatívny učiteľ, ktorý vkladá veľa energie do obohatenia svojho vyučovacieho prístupu, ale časom ho to prejde, prispôsobí sa alebo odíde, v horšom prípade ho vyštvú kolegovia, ktorým začne vadiť, že príliš vytŕča a pozor (!), deti ho majú príliš radi.

Druhý typ škôl môžeme nazvať aktivistické – riaditeľ prichádza s rôznymi návrhmi, vrhá školu do množstva projektov, neustále sa snaží niečo inovovať a vymýšľať zaujímavé aktivity. Chýba mu však jednotiaci prvok, vízia, systém a tým pádom sa mu nedarí dostať na svoju stranu učiteľov – tí skôr plnia jeho predstavy, než žeby sami pochopili potrebu zmien a vnútorne sa stotožnili s tým, čo musia robiť. Preskakujú z projektu do projektu a hlboko si vydýchnu, keď nejaký skončí. Niekedy sa takýto aktivizmus dokonca javí ako len snaha marketingovo zaujať, mať na webstránke dlhý výpis úspechov, projektov a bohatú výročnú správu. Učitelia a žiaci sú potom len akýmisi rukojemníkmi kariéry riaditeľa(-ky), ktorý je ale, naopak, hlboko presvedčený, že to všetko robí pre nich, a spravidla sa čuduje, že jeho snaha naráža na skrytý a občas zjavný odpor. Iné školy vníma ako konkurenciu a na dobre myslené podnety zvonku reaguje s výrazom dotknutej surikaty a slovami: „Veď také už dávno u nás robíme...!“ bez toho, aby skutočne pochopil, akú hĺbku zmeny môže v jeho škole implementácia toho-ktorého podnetu spôsobiť.

Proaktívnymi sú potom školy, v ktorých nastala zmena mentality riaditeľa aj učiteľov. Pochopili víziu a hodnoty školy, vzniká tu niečo ako učiaca sa komunita. Spoločne a hlavne systematicky pracujú na skvalitňovaní konceptu školy, pravidelne reflektujú, t.j. znovu premýšľajú a prehodnocujú svoje prístupy, potreby detí, nové výzvy a k inováciám pristupujú v spoločnom porozumení. Takéto školy vnímajú mnohé z vonkajších opravných zásahov zo strany nadriadených inštitúcií ako neskoré a nesystémové, lebo už dávno našli svoj vlastný komplexný prístup, ako veci riešiť. Napr. nedávne zavedenie jednej hodiny dejepisu do druhostupňového kurikula navyše, čo malo poskytnúť priestor pre rozvoj kritického myslenia žiakov, vnímajú takéto školy ako nezmyselné, pretože oni majú vytvorenú spoločnú metódu rozvoja kritického myslenia, ktorá je prítomná na každom predmete. Naopak, administratívne riadené školy, ten dejepis zavedú, ale keďže učitelia na vyučovanie ku kritickému mysleniu nie sú pripravení, tak budú deviatakom počas tej hodiny navyše púšťať dokumentárne historické filmy, aby naplnili dotáciu hodín.

Čo je dôležité, proaktívne školy nezostávajú izolované, netvária sa exkluzívne, ale snažia sa so svojimi prístupmi a konceptmi deliť s inými školami. Tým pádom sa stávajú živými príkladmi dobrej praxe, ktoré majú neporovnateľne väčšiu hodnotu pre učiaceho sa riaditeľa a učiteľa v praxi, ako nejaké externé školenia často naozaj pochybnej kvality.

Iste, aj tu sú učitelia často unavení, cítia sa preťažení a riaditeľa(-ku) vnímajú ako direktívneho. Ono to trvá, kým sa vízia a hodnoty pretavia do každodennej praxe a prídu výsledky v podobe vzdelávacích úspechov, tvorivosti, vnútornej motivácie a angažovanosti žiakov, či v podobe pozitívnej školskej klímy. Každý manažér vie, že proces zmeny organizačnej kultúry je extrémne náročný. Preto oceňujem, keď čítam vo viacerých volebných programoch, že školstvo sa dostáva na prvé miesta záujmu a vzniká celospoločenský konsenzus na potrebe kvalitného ohodnotenia kvalitného vzdelávania. Proaktívne školy, môžeme im hovoriť aj sebamanažujúce alebo sebatransformujúce školy, môžu byť len vtedy zdrojmi učenia sa iných škôl, ak dostanú relevantnú podporu, ktorá by finančne kryla odmeny pre organizáciu vzdelávania, expertných učiteľov a zastupujúcich učiteľov, aby tí expertní mohli mať znížený úväzok a viac času sprevádzať iných učiteľov. 

Čo sa týka potenciálu pre proaktivitu, výhodu na štartovacej čiare majú školy, ktoré vznikajú v kontexte nejakej hodnotovej vízie, napr. cirkevné školy alebo súkromné školy, ktoré nie sú zakladané primárne pre účel zisku. Automaticky ich to však pre proaktivitu nepredurčuje, rovnako ako verejné školy nevylučuje. Len sa jemne zvyšuje predpoklad, že dohoda medzi riaditeľom a učiteľom nestojí len na formálnom záväzku, ale aj zvnútornených spoločných hodnotách.

Zaujímavé na tomto delení je, že je skoro nezávislé od formálnych výsledkov (napr. testovania 9), aj keď väčšina proaktívnych škôl patrí k horným decilom v týchto meraniach. Koreluje skôr so spokojnosťou a vnímanou zmysluplnosťou u učiteľov aj žiakov. Ale odpovedzte si sami. Chceli by ste, aby vaše dieťa dosiahlo dobré výsledky v testoch, alebo radšej aby dosiahlo dobré výsledky v testoch a zároveň chápalo zmysel, prečo sa učí, a bolo v škole spokojné?

Viac a trochu odbornejšie o problematike proaktivity škôl a z nej plynúcich metód riadenia, edukačných dizajnov a vzniku profesijných učiacich sa komunít píšem v monografii Hodnoty, vzťahy a škola.

Prajem Ducha plný Nový rok!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo