Nedotknuteľní: Otec má svoje deti aj v Indii

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nedotknuteľní: Otec má svoje deti aj v Indii

Napokon to zo mňa vytiahol, bol skúsený, používal rôzne taktiky, že idem na misiu, medzi kresťanov. Nevedel som klamať. Nechcel som klamať. Bolo zle. Zvážnel. Z pohodlnej pozície, keď bol rozčapený na stoličke, sa zrazu imigračný úradník vystrel, obul si topánky a evidentne išiel za nadriadeným, aby mu podal správu a zrejme sa aj poradiť, čo urobiť v takomto prípade: „Zatknúť, či nechať ísť?“

„Daj si urobiť ešte druhý pas,“ znela rada priateľov pred nastúpením na moju tretiu misijnú cestu, tentoraz do Indie, pretože som v tomto mal vízum do Pakistanu (druhá misijná cesta). Vo svete sú tak znepriatelené krajiny, že aj v medzinárodných vzťahoch s tým počítajú a štáty – vrátane nášho – umožňujú pre každého občana vlastniť dva pasy. Vari najcharakteristickejšia je návšteva moslimských krajín, keď by človek mal v pase vízum z Izraela. Podobné je to s Indiou a Pakistanom. Medzi týmito dvomi krajinami a ich politickými predstaviteľmi panuje od roku 1947 podozrievavosť a napätie. Vo svojej nedlhej histórii tieto dve nástupnícke a susediace krajiny po rozpade kolónie (domínia) Britskej Indie viedli tri vzájomné vojny (1947, 1965, 1971). O ich „priateľstve a spolupráci“ výstižne hovorí aj to, že pozdĺž svojej 3.300 km hranice majú jediný (!) oficiálny a prísne strážený hraničný prechod na ceste idúcej z pakistanského Lahore (Láhaur) do indického mesta Amritsar.

Išiel som do Indie na pozvánku tamojších kresťanov z juhozápadného štátu Andra Pradeš s Božím slovom a pomocou ako kazateľ z Európy, pravda, na turistické víza. Keby som žiadal o Missionary Visa (víza pre misionárov), určite by mi ich – ako mi s určitosťou tvrdili priatelia kresťania z Indie – neudelili. Pri moci sú teraz totiž tzv. hinduistickí nacionalisti, ktorí – hoci je sloboda viery vyznania, popularizácie a získavania (!) nových veriacich zaručená v ústave – chcú čo najviac potláčať propagáciu iných náboženstiev ako je hinduistické, vrátane kresťanského či islamského (v druhom prípade by ich obava a snaha mohla byť aj oprávnená). Boja sa úbytku veriacich zaradených do tradičnej viery Indie. Idú tak vlastne proti vlastnej ústave a potichu upierajú ústavné práva svojim občanom – kresťanom, tvoriacim 2,3% obyvateľstva, čo je asi 30 miliónov ľudí. V poslednom sčítaní ľudu klesol počet hinduistov z 85% (1951) na 79,8% (2011) a keby tento trend pokračoval, nebolo by to podľa nich pre Indiu dobré. V celej krajine vidno nárast „hinduistického nacionalizmu“, vzrast násilia proti „menšinám“ (myslia sa náboženské) a útoky na kresťanov a vypaľovanie ich kostolov či príbytkov.

OBR. Daliti - nedotknutelní. Chcel som, aby sa ma mohli dotknúť. Pre Ježiša nikto nie je "nedotknuteľný", vydelený z jeho lásky!

Modlil som sa, či si mám dať vyrobiť druhý pas, ale Boh mi nepovedal, že to musím urobiť. Cítil som vo svojom vnútri, že mám tam ísť s týmto. Príprava na cestu, popri kope iných povinností, bola náročná, času málo – škoda strácať energiu na vybavovanie na úradoch.

Za ranného brieždenia pristálo moje lietadlo Boeing 787 Dreamliner spoločnosti British Airways z Londýna s asi 220 pasažiermi na letisku susedného indického štátu Telangana v Hyderabáde, pretože štát Andra Pradeš nemal medzinárodné letisko. Do dedinky Kotikesavaram, kam som mieril, ma čakala – ako mi predtým oznámili priatelia kresťania – ešte desaťhodinová cesta autom, hoci to bolo len 500 km. Dôvod bol hustá doprava na cestách v Indii, najmä v mestách a dedinách, vrátane vyhýbania sa dobytku, kozám, ovciam, všade behajúcim motorkárom a rikšiam, ktoré sa už stávajú motorkové, ale dali sa – u tých najchudobnejších – vidieť ešte bicyklové.

Hlavu som mal naplnenú starosťami, išiel som ako kazateľ medzi priateľov kresťanov a navyše s pakistanským vízom v pase. Po vystúpení z lietadla sme najprv mali vypísať tlačivo, kde bude náš prechodný pobyt v Indii – to som udával aj pri žiadosti o elektronické vízum pre vstup do krajiny.

S vyplneným formulárom som sa v šere výstupnej haly postavil do radu k jednému z imigračných úradníkov. Vedel som, že môžu vzniknúť ťažkosti, dokonca – keď získajú podozrenie či zo „špionáže“ pre znepriatelenú krajinu, či z ohlasovania Krista, teda misionárskej práce – človek môže skončiť aj v dočasnom väzení, pokiaľ ho lustrujú. To môže trvať týždne. Už sa stalo veľa takýchto prípadov.

Úradník s podozrievavým pohľadom, avšak vyzutými topánkami (teplota na konci októbra namiesto 15 stupňov v Európe dosahovala 35 v Indii), ktorý si zjavne povedal, že žiadny „narušiteľ“ a „podvratný živel“ cez neho neprejde, mi kládol veľa otázok, ako napríklad: „Who invited you? (Kto vás pozval?) Koľko rokov sa poznáte? Ako ste sa s ním zoznámili?“ Priznám, snažil som sa mu odpovedať „čo najlepšie a pre mňa najvýhodnejšie“, ale nevedel som klamať. Náš rozhovor som smeroval na turistický účel návštevy, čo tiež bol jeden z dôvodov mojej cesty, i keď nie hlavný. To úradník nemusel vedieť. V čase zhoršovania situácie a rastu hinduistického nacionalizmu, ktorý presadzujú aj politické strany (napr. BJP – Bharatija Janata Party), neradi počujú o kresťanských misionároch a kazateľoch a už vôbec nie takých, ktorí prišli na turistické víza.

Napokon to zo mňa však akosi vytiahol, bol skúsený, používal rôzne taktiky, že idem medzi kresťanov, na misiu. Nevedel som klamať. Nechcel som klamať. Bolo zle. Zvážnel. Z pohodlnej pozície, keď bol rozčapený na stoličke, sa zrazu úradník vystrel, obul si topánky a evidentne išiel za nadriadeným, aby mu podal správu a zrejme sa aj poradiť, čo urobiť v takomto prípade: „Zatknúť, či nechať ísť?“

OBR. Zo zbierky kresťanov zo Slovenska, sme im mohli kúpiť aj jedlo. Ryža je typická.

Keď odišiel, moje obavy trochu stúpli, čo z toho môže vzísť, ale – priznávam – nenechal som sa opantať strachom a bolo to oveľa lepšie ako pri vstupe na horúcu pakistanskú pôdu pred tromi rokmi počas druhej misijnej cesty, kde neustále hrozil útok islamistov na „kresťanské ciele“ („Christians are easy targets for us“ (Kresťania sú pre nás ľahkým cieľom), vyjadrila sa istá moslimská „pravoverná“ teroristická skupina po jednom z útokov na kresťanov). Tam som to prežíval inak. Tu som sa rovnako modlil v duchu už dlhší čas o ochranu Boha a príhovor Matky, vždy Panny, u Syna a napĺňal ma pokoj, ktorý nebol zo mňa. Odovzdal som to Bohu – je to jeho starosť, nie moja, čo sa so mnou stane.

Obavy som mal aj z toho, že pri podrobnejšom prezeraní môjho pasu by mohli objaviť aj pakistanské vízum z roku 2016, ktoré si predtým úradník evidentne nevšimol. Angličan, stojaci za mnou v rade, začal tiež tušiť niečo nedobré, bol veľmi nervózny a prejavoval mi svoje sympatie. Predtým sa nestalo, u vybavených návštevníkov krajiny stojacich pred nami, že by sa úradník „obul do niekoho“ a odišiel s jeho pasom preč – neveštilo to nič dobré.

Na jeho návrat sme čakali pomerne dlho – asi sa nemohli dohodnúť, čo urobiť s týmto prípadom: Je to turista? Je to misionár – kazateľ?

A skutočne, to vízum z Pakistanu, znepriatelenej krajiny „na život a na smrť“, našli! Boh však zariadil veci úplne inak, ako by si nezasvätení predstavovali. Paradoxne mi to veľmi pomohlo!

Síce som počul o prípadoch, kedy človeka dali do väzenia a niekoľko dní či týždňov, dokonca mesiacov skúmali, či to indivíduum nie je agent rozvadenej mocnosti, tentoraz Pakistanu, či to nie je osoba „so zvláštnymi úlohami“, jednoducho špión, Boh si vízum však použil v môj prospech. Ako?

OBR. Modlitba za kresťanov v hinuistickej Indii na rôznych miestach. Ježiš uzdravuje a oslobodzuje.

Neustále som sa v duchu modlil, odovzdával mu to, je to jeho starosť Otca, ako to dopadne s jeho dieťaťom, kde v to skoré ráno skončím, či u priateľov kresťanov, ktorí ma už určite dlhšie čakali pri východe z letiska alebo v cele dočasného zadržania.

Dal som sa do vysvetľovania, čo som robil v Pakistane. Nebolo ľahké voliť správne slová. Musel som byť opatrný. V strede ma Duch Svätý osvietil a dal mi inšpiráciu, že mám hovoriť o pomoci.

„Tam som bol s podobnou pomocou pre chudobných kresťanov, ako idem teraz.“

V kufri som mal totiž – len toľko, koľko mi letecká spoločnosť umožnila odniesť – napríklad okuliare, ktoré sme vyzbierali medzi kresťanmi na Slovensku. Na záver mi dal dokonca myšlienku:

„Toys for children were brought by me, too.“ (Doniesol som aj hračky pre deti.)

Výrazy „deti“ a „hračky“ boli v tomto prípade kľúčové. Vysvetľoval som im, ako som vtedy priniesol kresťanom pomoc a hračky pre deti, tak aj teraz nesiem. Tieto dve slová sa mu akosi nedali spojiť s pojmami ako „špión“ alebo „terorista“ (Pakistan je plný teroristických moslimských skupín), tak mi nakoniec dal vytúžené dve pečiatky o vstupe do krajiny.

V duchu som skákal od radosti – neskončím v tento deň v cele! Výborne, Boh je víťaz! Ježiš je dobrý. Po takomto napätí prišla na mňa úľava a presvedčenie, že Boh nenecháva svoje deti „napospas osudu“, dokáže do situácie vždy zasiahnuť svojou mocou.

Pred budovou sme sa veselo zvítali s priateľmi kresťanmi pred budovou letiska. Od pristátia lietadla uplynul dosť dlhý čas. Zvedavo sa ma pýtali: „Mal tvoj let meškanie?“ „Ani nie,“ bola moja odpoveď, „vysvetlím vám to neskôr,“ nechcel som o takejto chúlostivej záležitosti hovoriť na ulici, kde počúvali mnohé uši. Po desaťhodinovej ceste domov, ma večer už po zotmení privítali v dedine Kotikesavaram kresťania prekvapivým a krásnym ceremoniálom s vencami kvetov, hádzaním lupeňov a piesňami.

Misia sa mohla začať (pozri obrázky)

OBR. Kázanie o Božom otcovstve a tom, že každý otec v rodine je vzorom pre svoje deti, oni si vytvárajú svoj obraz o Bohu - Otcovi podľa svojho pozemského otca.

V noci, keď som sa unavený z 35 stupňovej teploty a dvojdňového cestovania (na cestu z môjho mesta som vyrazil včera pred brieždením) vystrel na lôžko, ktoré mi pridelili, predtým vypnúc ventilátor, som si uvedomil jednu vec. Nakoniec mi Pakistanské vízum paradoxne pomohlo! Dobre, že som si nedal urobiť druhý pas. To vízum vlastne odviedlo pozornosť úradníkov od mojej misie a usmernilo ich z otázky „Je to kazateľ?“ na rovnako znepokojivú „Je to špión či terorista?“. Vízum znepriateleného štátu Pakistan mi pomohlo v Indii! Hračky ich potom dokázali zbaviť podozrenia. Neuveriteľné, čo si Boh všetko môže použiť! A ako použiť!

Trocha sme sa ešte obávali, či úradníci neprídu preveriť veci do dediny a inde – lebo adresa bola uvedená aj v žiadosti o víza aj na tlačive vyplnenom pri vstupe a my sme robili rôzne výjazdy ku skupinám kresťanom z najnižšej kasty Šudrov ale i Dalitov (nedotknuteľným, ktorých sa Kristus chcel dotknúť svojou láskou), ale nič podobné sa počas celej misie nestalo. Museli sme byť aj opatrní a „nevytŕčať sa“ veľmi v hinduistických častiach dediny alebo po cestách alebo pri veľmi častých svätyniach, lebo aj to mohlo byť nebezpečné. Nie žeby samotní dedinčania boli ohrozením, to nie, tí mali starosti, ako prežiť daný deň, ale tí sa mohli zmieniť alebo dať vedieť brahmanom prípadne skupinám, ktorí nenávidia kresťanov, a tí mohli niečo nekalé zorganizovať. Vypálenie kostolov, obydlí kresťanov po tom, ako dav hinduistickí nacionalisti „správne“ indoktrinovali a vyhecovali, sú v dnešnej Indii čoraz častejšie. V izbe som si viackrát predstavoval, ako by som z príbytku kresťanov utekal zadným východom, keby celý dom neobkľúčili. Dnes sa v krajine odohráva jeden útok na kresťanov každých štyridsať hodín.

Moja vďačnosť voči Bohu sa ešte prehĺbila, keď mi priatelia o pár dní hovorili o prípade, ktorý preletel indickými správami. Na letisku v tých dňoch zatkli ďalšieho pastora, ktorý prišiel do Indie s rovnakým úmyslom ako ja: ohlasovať Krista (a jeho lásku ktorú má aj voči svojim deťom v Indii). Ja som cez imigračnú procedúru po ťažkostiach prešiel. Mal som ochranu Boha.

Čo je zaujímavé a poučné na tomto prípade je, že Boh si dokáže použiť veci, na ktoré by náš rozum neprišiel, či dokonca považoval pre nás za škodlivé. Použiť pakistanské vízum v Indii na odvrátenie pozornosti! Toto môže urobiť len Inteligencia, na ktorú my, ľudia, nemáme. Riaďme sa preto jej radami, lebo vždy pre nás znamenajú záchranu. Ježiš je vždy Spasiteľ. V každej situácii, v ktorej mu to umožníme. Buďte požehnaní! (Zdieľajte, prosím)

Štefan Patrik Kováč, ThL

Nezabudnime, že môžeme žiť svoj Život v Božom požehnaní (2014) či dokonca Život v Božej moci (2019).
Čítanie na dlhé jesenné večery: Život nie je ľahký (poviedky) (2016).

Kniha - vhodný dať na Vianoce: VŠETKY KNIHY

 

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo