„Náboženská politika“ po slovensky

Daniel Ferdinand už napísal k téme veľmi dobrý blog. Práve apel na dôležitosť rozlišovania v dnešnej spletitej a komplikovanej dobe mi nedal nepridať k aktuálnej "kauze" kritické zamyslenie. Prosím nechápte to ako osobnú kritiku, ale ako pokus o pokračovanie v rozlišovaní.

Občianska angažovanosť snáď môže byť súčasťou povolania kňaza vo výnimočných situáciách. Sme dnes v takejto situácii? Aj keď zhodnotím, že áno, môžem využívať svoju autoritu a popularitu na rétorickú manipuláciu len preto, že bojujem za dobré ciele? Je správne odpísať a hádzať všetky konkurenčné strany, či kandidátov do jedného (napr. "liberálneho") koša, len preto, že nedostatočne nahlas vykrikujú "proti potratom!"? Ak to robím, nejakú stranu už reprezentujem. Ale ak budeme zo všetkých robiť „nepriateľov života“ a z ochrany života urobíme čisto „kresťanskú tému“, len ťažko dosiahneme zmenu súčasnej legislatívy.

Prosím, nerobme z kresťanstva politickú ideológiu a rétoriku a z politiky zase evanjelizáciu. Keď vravíme, že si ctíme pravdu, tak spájať sa s Kotlebom je prejavom neúcty k desiatkam tisícom zavraždených prevažne židovských bratov s podporou Slovenského štátu. (A spájanie sa s Harabinom necitlivosťou k nespravodlivosti a k ľahostajnosti k zneužívaniu súdnej moci.) Nestačí sa oháňať heslom "za život!". Samotná "kresťanská rétorika" nelegitimizuje politickú stranu a nie je ešte, a ani nemôže byť, politickým programom! Evanjelia nás učia, že Božie kráľovstvo nie je z tohto sveta a nemožno ho nastoliť politicky. Politické kráľovstvo musí sledovať spoločenské záujmy a riešiť aktuálne, teda dobové problémy, je dočasnou správou vecí verejných. Nepremyslené miešanie náboženstva s praktickou politikou prináša silné a nekompromisné vyjadrenia. No nezabúdajme, že tie, ak sú vyslovené v istom priestore, pre isté publikum a s istým zámerom, sa už snažia legitimizovať aj isté politické ciele.

Dejiny Cirkvi nás učia, že „náboženská politika“ neraz vedie buď k strate náboženského, (resp. etického) rozmeru, pretože nárok dokonalosti, ktorý je na mňa kladený, keď stojím pred Pánom, pokrytecky a netrpezlivo požadujem od druhých; alebo k predstave o akejsi „náboženskej“, či „etickej politike“, teda k planému moralizovaniu. Ktorý politik vo vláde nebude musieť robiť kompromisy, bojovať o moc, presviedčať a niekedy aj spolupracovať s tými, s ktorými nechce?

K čomu vedie „náboženská politika“? K strate významov oboch oblastí. Prvá (náboženstvo) sa prestáva týkať prednostne svätosti: ak treba „náboženstvo“ nastoliť u všetkých, nepoučiteľní sa stávajú našimi nepriateľmi; a druhá (únavná politická robota) sa ma buď netýka, pretože mi ide o vznešenejšie ciele, alebo sa dostáva do rúk nepovolaných, ktorí vlastnú neodbornosť a absenciu reálnej politickej vízie môžu zakryť za silné slová. Píšem zjednodušene, ale myslím si, že tieto oblasti si nemôžeme dovoliť miešať a úplne spojiť, zvlášť dnes, v modernej pluralitnej spoločnosti, ktorá už nestojí a ani nemôže stáť na jednotnom náboženskom východisku. Alebo nežiadame aj my garanciu náboženskej slobody pre prenasledovaných kresťanov v štátoch, kde tvoria menšinu?

Hlavne si dajme pozor na rolu obetí, či mučeníkov umlčiavanej pravdy. Pravdu nehovorím sám, ale hovorí mi ju niekto Iný. Ak si myslím, že som nositeľom pravdy, ktorá by ináč nezaznela, som buď prorokom, alebo je najvyšší čas aj na sebakritiku, inak prestanem byť dôveryhodným, pretože prestávam počuť napomenutia spolubratov.

A prečo k dospelým nemôžem hovoriť ako k nejakým hlúpučkým poslucháčom? Po prvé, je to neslušné. Po druhé, podceňujem ich a neobraciam sa v dôležitých otázkach na (ich) rozum. A po tretie, pretože majú vlastnú, aj občiansku zodpovednosť.