V prvom dieli som spomínal na obdobie pred Nežnou revolúciou. V tomto dieli budem na dobu revolúcie a udalosti krátko po nej.

Jeseň a zima 1989/1990

1. Moja prvá spomienka na demonštrácie pochádza až z dní, keď prenosy z nich vysiela už aj televízia. Otec považuje za dôležité mi vysvetliť, že ľudia sa postavili na odpor voči tomu, že nejakí iní ľudia boli zbití. O pani, ktorá mala prejav, mi prezrádza, že je to herečka, ktorá hrávala princezné. Dav ju privítal skandovaním: „Nech žije Milka!“ (Išlo očividne o Emíliu Vášáryovú.)

2. Potom už udalosti naberajú rýchly spád: Súdružka učiteľka, ktorá len pár dní dozadu ospevovala V.I.Lenina, nosí trikolórovú stužku a hovorí o nej a o súčasnom dianí pozitívne. Ani neviem kedy sa tématická nástenka o VOSR s podobizňou Lenina z triedy vytratí. Rovnako neviem kedy presne mi otec na stenu nad posteľou vylepí veľký plagát s logom Verejnosti proti násiliu.

3. Ako to u detí chodí, aj my silno nasávame okolité dianie a spontánne ho napodobňujeme. Spievame si pieseň Sľúbili sme si lásku, ktorú často počúvam doma od mamy pri jej denných povinnostiach. Ukazujeme si prstami symbol V a aj sa tak v škole hlásime, skandujeme si: „V jednote je sila!“

4. Na Námestie SNP ma rodičia nezoberú ani raz. Z maminho neskoršieho rozprávania viem, že otec tam chodil s kolegami a ona ostávala doma, lebo sa starala o moju vtedy deväťmesačnú mladšiu sestru. Len raz otec mamu vystriedal, lebo mu bolo ľúto, že mama na námestí inak nemôže byť.

5. V ďalších týždňoch sme preúčaní v terminológii. Spočiatku sa nám na to ťažko zvyká. Opravujú nás, že už sa nehovorí „súdružka učiteľka“, ale „pani učiteľka“; nie „česť práci“, ale „dobrý deň“; v novoročnej piesni už nevítame „pioniersky rok“, ale „krásny nový rok“.

6. Na škole stále fungujú iskričkovské schôdzky, v rámci poobednej družiny. Mama je z toho už skôr pobavená a dovoľuje mi tam chodiť. Vedú to dve tínedžerky a celé to spočíva v hraní sa s nami: skladáme si puzzle, hráme sa tuším na remeselníkov a podobne. Baví ma to, no v nejakom momente to celé v tichosti končí.

7. U starých rodičov cez vianočné prázdniny sedíme pri sviatočnom stole. Ako obvykle je zapnutá televízia s prenosom demonštrácie. Otec mi ukazuje budúceho prezidenta. Odpoviem naučene, že prezidentom je Gustáv Husák. On na to, že prezident bude Havel.

8. Namiesto známok v prvom ročníku najprv dostávame do písaniek namiesto jednotky pečiatku päťcípej červenej hviezdičky a namiesto dvojky pečiatku včeličky. Na porevolučnom rodičovskom združení však navrhne spolužiakov otec, akademický maliar Viliam Hornáček (neskorší poslanec za Mečiarovo HZDS), aby sa ako najlepšia známka už dávala radšej včelička. Pani učiteľka tomu vyhovie a odvtedy hviezdičky nedostávame.  

9. Ako posledné písmenká sa učíme písať exotické X, Q a W. V písanke máme za úlohu napísať slová obsahujúce tieto písmenká, okrem iného slovo Gottwald. Teraz už *pani* učiteľka nám povie, že meno Gottwald písať nebudeme. Prihlásim sa a dodám niečo v zmysle, že Gottwald bol sviňa a robil ľuďom zle. Tak, ako som to počul od ocina. Pani učiteľka odpovie: „Čo zlé urobil, čo dobré urobil, o tom sa budete učiť neskôr.“

10. Cez februárové jarné prázdniny ideme otec, staršia sestra a ja na „podnikový“ lyžiarsky zájazd do Nízkych Tatier. V jeden spoločenský večer sa koná karneval. Medzi dospelákmi najväčšie pobavenie zožne jeden mladý muž prezlečený za prepusteného väzňa (pár týždňov po Havlovych amnestiách).

11. V škole zaznie cez hodinu mimoriadne rozhlasové vysielanie na počesť prvého prezidenta ČSR Tomáš Garrigue Masaryk. To meno mi je neznáme. (Zrejme išlo o 150. výročie jeho narodenia, 7.3.1990.) Prejav nemá pani riaditeľka, ale akýsi starší pán. Dojatým hlasom vyjadruje želanie, aby sme my kráčali v jeho šľapajách. Predstavím si šľapaje v hlbokom snehu, po akom som sa brodil z domu späť do školy na nedávne poobedňajšie iskričkovské schôdzky. A seba, ako v tých šľapajach kráčam.

Jar a leto 1990

12. V júni 1990 sa konajú prvé slobodné voľby. Komunisti majú na plagátoch zobrazené čerešne. Z televíznych predvolebných spotov mi utkvejú v pamäti len dve marginálne strany. Asi preto, že v šedi predpotopného nevyvinutého marketingu vynikajú originalitou a živosťou, čo sa deťom isto ráta. Prvou je nejaká rómska strana či hnutie, ktorého dlhý názov som už zabudol. V ich spote nezaznieva žiadne hovorené slovo, len pekná čardášová melódia so zborovým spevom a textom: „ná na na ná na ná ná (resp. lá la la lá la lá lá), hop hop hop...“ a text bežal na obrazovke, ako pri záverečných filmových titulkoch. Druhou je Strana slobody. V jej spote vystupuje bábka s mužským hlasom, ktorá vravela niečo o tom, že ktosi ju vodí, ktosi ju manipuluje, ale myslieť treba slobodne. Pýtam sa rodičov, čo znamená to „manipuluje“.

13. Vo voľbách hlasujú občania hneď trikrát (voliac zástupcov do dvoch federálnych zhromaždení a tiež osobitne do NR SR). Otec z týchto troch hlasov odovzdáva dva KDH a jeden VPN, pretože „aj VPN treba podporiť“. Po voľbách mi oznamuje, že VPN skončilo prvé, KDH druhé a komunisti boli tretí. (Zrejme myslel NR SR. Pri kontrole výsledkov som sa dnes dozvedel, že mi nepodal celkom presnú informáciu: v skutočnosti KSS bola tesne prekonaná Slovenskou národnou stranou.)

14. O západných krajinách v kuse počúvam, ako sa tam ľudia majú dobre: oveľa viac tam zarábajú,domy sú tam pekne upravené a ľudia čistotní, na uliciach tam nenájdete ani smietku. Chcem do takého „raja na zemi“ pozrieť na vlastné oči. eším sa, keď ma tam otec v našej Škode 100 napokon berie. Keď sa o našom plánovanom výlete dozvedajú susedia, dávajú nám osem východnemeckých („dederónskych“) mariek, lebo v najbližších dňoch sa táto mena mala rušiť a oni by ich už nestíhali vymeniť. (Či tam v Rakúsku bolo možné také mince meniť a či sme tak urobili, to už neviem. Skôr nie.)

Vyrážame tam v jeden teplý slnečný podvečer tesne pred koncom školského roka. Len na otočku do Hainburgu, najbližšieho rakúskeho mestečka za Bratislavou. Za štátnymi hranicami nás vítajú billboardmi s nápisom „Vitajte“ v slovenčine, čo ma prekvapilo a potešilo. V obchodíku si kupujeme nejakú limonádu v jedenapollitrovej plastovej fľaši (u nás bývajú v sklených) a žuvačku s obrázkom Tom a Jerry. Predavačke hovorím „Danke“. Som šťastný a tak nejako hrdý, že som jej to vedel povedať v cudzom jazyku a ona mi rozumela.

Krátky čas na to vidíme na rakúskej ORF videli reportáž, ako vyradené východonemecké mince v nejakej železiarni roztavujú.

Epilóg

15. Nasledujúci školský rok na škole začíname niektorí chodiť na poobednňajšie vyučovanie náboženstva. (Myslím, že rodičia naň mohli deti prihlásiť dobrovoľne ako nepovinný predmet a alternatíva v podobe etickej výchovy ešte neexistovala. Opravte ma, ak sa mýlim.) Nášho pána farára otca Františka, ktorého som poznal dovtedy len z kostola, zrazu stretávam aj na škole. Už za tých niekoľko mesiacov dokázali vytlačiť učebnice „S Ježišom ideme k Otcovi“, primerané nášmu veku. Za domáce úlohy máme písať odpovede na preberané učivo a kresliť tématické obrázky.

16. Naproti tomu, druhácke čítanky sa v daný školský rok ešte na školách nestíhajú aktualizovať. A tak stále obsahujú rozprávania o súdruhovi Leninovi a podobne. Takýto obsah nám učiteľka pri zadávaní úloh filtruje. Aktualizovanú čítanku myslím dostávame v treťom ročníku. Na niektorých predmetoch sa zo starých učebníc s boľševickým ideologickým balastom učíme ešte aj neskôr. Nehovoriac o mentalite niektorých učiteľov. Tam bol s „aktualizácou“ pochopiteľne ešte väčší problém než v prípade učebníc. Ale to už je iný príbeh.

V každom prípade, som rád, že som toto zaujímavé revolučné a transformačné obdobie mohol zažiť aspoň ako dieťa.   

Titulný obrázok: logo VPN. Dizajn: Karol Rosmány, Jan Meisner. Zdroj: 100.scd.sk.