Z KDH som odchádzala dlho a postupne. Verila som, že sa mýlim, že zle vyhodnocujem situáciu a hnutie sa hodnotovo postaví na silné demokratické zásady. Nestalo sa to a prišiel čas oddísť.

Nechcem a nebudem popisovať, čo sa vtedy dialo v zákulisí. Mám KDH stále rada, vážim si tam priveľa ľudí, ktorí to s ním a so Slovenskom mysleli a myslia úprimne. Chcem sa pozerať dopredu. Aj volebná kampaň sa o pár mesiacov skončí a príde čas sadnúť si za spoločný stôl a viesť vážnu a zodpovednú diskusie. Každé nepravdivé či urážlivé slovo, gesto bude tento čas odďaľovať. A to bude poškodzovať Slovensko a kresťanskú politiku.

Láska k pravde ma sprevádza celý život a ona bola aj základom vzťahov v KDH. Preto chcem ozrejmiť niekoľko faktov. Ľudia dobrej vôle pochopia a nebudú opakovať nepravdy. Tých ostatných porúčam do milosti nášho Otca na nebesiach a modlím sa za ich duše. Kiežby objavili a prijali Pravdu.

Pri odchode z KDH som uvažovala čo ďalej. Či sa moja úloha v slovenskom verejnom živote už skončila, moje poslanie naplnilo. Tak ako vtedy, aj teraz si myslím, že mám ešte pred sebou úlohy. Podobne ako môj otec, Anton Neuwirth, ktorý verejne pracoval do svojho posledného dňa, aj ja verím, že mám k tomu pozvanie.

Po odchode z KDH ma oslovila skupina aktívnych kresťanov okolo Petra Cáka. Petra som dobre poznala z kresťanského prostredia. Vedela som, že Peter Cák a nekoľkí bývalí členovia KDH vstúpili do strany Nezávislé fórum. Túto strana plánovali pretvoriť na novú základňu skutočnej kresťansko-demokratickej politiky pre voľby do NRSR v roku 2020.

Na prelome rokov 2018 a 2019, keď sa ukázalo, že viac nedokážem v KDH pokračovať, mi vedenie Nezávislého fóra ponúklo vedenie strany. Po diskusiách, kde sme si potvrdili, že ide o dlhodobý projekt, ktorého cieľom je obnoviť kresťanskú politiku na Slovensku, som vstúpila do strany a bola straníckou konferenciou zvolená za jej predsedníčku. Stranu sme premenovali na Kresťanskú úniu. Pôvodní členovia Nezávislého fóra či ľudia, ktorí za ňu kandidovali vo voľbách, už v novej Kresťanskej únii nepokračovali.

Nasledujúce dni boli hektické. Doslova za pár dní sme dali dokopy efektívny tím zapálených ľudí, postavili skvelú kandidátku, rozbehli kampaň. Bol to vypätý, ale úžasný čas.

Kampaň do eurovolieb bola náročná. Stála mnoho úsilia i finančných protriedkov. Financovali sme ju hlavne z vlastných zdrojov a príspevkov dobrých kresťanov. Často ľudí, ktorí boli zakladajúci členovia KDH a žiadali obrodenie kresťanskej politiky na Slovensku. Nie, nemali sme žiadnych oligarchov, žiadnych veľkých mecenášov. Časť kampane sme financovali z úverov, ktoré sme si vzali ja a Braňo Škripek. Dnes, keď čítam útoky na naše financie, iba sa smutne usmievam. Ľudia, ktorí ma poznajú a roky sme spolupracovali, veria a šíria tieto „zaručené informácie“ o naviazanosti na Brhela a podobne. Už len čakám, kedy sa dozviem, že som s Kočnerom chodila na opulentné večere.

Že to nie je pravda? Koho to zaujíma? Dôkazy? Načo? Za komunistov sa hovorilo, že sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou. Naozaj? Určite nie Pravdou.

Nie, ja nechcem a nebudem útočiť. Komu to prospeje? Chcem Vás iba vyzvať, milí bývali spolustraníci, keď budete počuť zaručené informácie o tom ako idem s Ficom, Harabinom, Mečiarom či Belzebubom, spomňte si, kto som a čo všetko sme spolu dosiahli a následne sa opýtajte šíriteľa týchto správ na dôkazy.

Dovolím si ešte jednu radu: Skôr ako bude ktokoľvek kritizovať smietku v oku brata, nech sa pozrie na brvno v svojom. Čo tak sa zamyslieť nad financovaním svojho hnutia. Čo tak sa pýtať na eurokampaň svojho hnutia? Odkiaľ prišli protriedky na jednu z najdrahších eurovolebných kampaní na Slovensku? Aj takéto otázky vedú k pravde.

A ja nič viac nechcem. Len pravdu, Pravdu.