List ministerke školstva: Špeciálna pedagogika sa nemôže stať opatrovateľstvom

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
List ministerke školstva: Špeciálna pedagogika sa nemôže stať opatrovateľstvom

Deti s mentálnym postihnutím potrebujú viac asistentov, nie menej.

Vážená pani Lubyová, vážení zástupcovia ministerstva školstva,

po odvysielaní reportáže v TV Markíza o škrtoch asistentov v špeciálnych školách som sa rozhodla zareagovať. Som matka dvoch ťažko postihnutých detí s autizmom a zároveň pedagogička pracujúca v špeciálnom zariadení. To znamená, že situáciu v špeciálnom školstve poznám z obidvoch strán a myslím si, že ju vidím veľmi reálne.

Nerozumiem, prečo o našich deťoch a pedagógoch rozhodujú ľudia „od stola“, analytici, ktorí vidia len čísla, a nie konkrétne deti s konkrétnymi potrebami a rôznorodosťou postihnutí. Naše deti a pedagógovia nie sú čísla, tá doba tu už bola a všetci ďakujeme Bohu, že je za nami.

Hovorkyňa ministerstva sa vyjadrila, že cieľom tohto rozhodnutia je integrovať deti zo špeciálnych škôl do bežných základných škôl. Ak hovoríme o školách, kde sú deti s rôznym stupňom mentálneho postihnutia a autizmom, nie je to reálne. Špeciálna škola, to nie sú len deti v A variante – s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia. Sú to deti s ťažším mentálnym postihnutím, deti viacnásobne postihnuté, deti, ktoré nerozprávajú, nosia plienky. Keď hovoríme o autizme, nemyslíme len Aspergerov – „tých múdrych, iba trochu divných“, patria sem i deti s ťažkými formami autizmu s pridruženými postihnutiami, s mentálnou retardáciou. Tieto deti potrebujú počet asistentov zvýšiť, nie znížiť.

V špeciálnych školách chýba zdravotný personál, logopédi, fyzioterapeuti, pretože naše deti sú hypotonické, majú fyzické obmedzenia. Pedagóg vie, že fyzický vývin ide ruka v ruke s mentálnym vývinom. To nevie úradník ani analytik.

Cieľom má byť plnohodnotné rozvíjanie a vzdelávanie znevýhodnených detí, aby dosiahli svoje maximum. Neodopierajte im ho.

V USA, Anglicku a iných štátoch Európskej únie pochopili, že to, čo investujú do týchto detí teraz, sa im neskôr vráti. Funguje tam ABA terapia, dokonca ju rodičom prepláca štát (je hradená z verejného zdravotného poistenia). Asistenti sú aspoň zo začiatku jeden na jedného postihnutého. Je veľa detí, ktoré potrebujú asistenta len pre seba, nie model jeden asistent na dve, tri a viac detí, ako je to na Slovensku.

To, čo ste urobili, je rovnaké, ako keby sa minister zdravotníctva rozhodol, že pri operáciách je zbytočne veľa ľudí. Napríklad pri operácii srdca alebo mozgu je chirurg, prípadne dvaja, anesteziológ, niekoľko sestričiek. Veď by pokojne stačil chirurg, ktorý vykoná operáciu, anestéziu by mal tiež vedieť podať, študoval predsa aj všeobecné lekárstvo, a stačí mu jedna sestrička, čo mu bude podávať nástroje.

Ako to dopadne? Ten chirurg to nejako „dá“, pacient pravdepodobne prežije. Super, ušetrili sme. Dá sa to však takto riešiť? Lekár by takýto systém dlho nevydržal, a pacienti? Toto chcete, pani Lubyová? Aby to pedagógovia nejako „dali“? Oni to „dajú“, ale za akú cenu a kto si to odskáče? Naše deti.

To, že sa zo špeciálnych škôl stanú centrá opatrovateľstva, pedagógovia začnú odchádzať a o deťoch a ich vzdelávaní ani nehovoriac, to nikoho okrem samotných pedagógov a rodičov netrápi. Rodič predsa bude mať svoje dieťa odložené v škole, od ktorej očakáva kvalitu a maximálny rozvoj dieťaťa. Tým pádom mu bude umožnené zarobiť peniaze, ktoré dá potom súkromným centrám ponúkajúcim rôzne terapie a cvičenia pre jeho dieťa, ktoré si škola nemôže z ekonomických a personálnych dôvodov dovoliť. Pretože o tom rozhodol úradník, ktorý nikdy nezažil realitu špeciálnych škôl alebo škôlok.

A preto Vás i Vašich kolegov z ministerstva, pani Lubyová, prosím, žiadam a vyzývam – zahoďte lodičky, kostýmy a obleky. Dajte si tepláky, tenisky a príďte do špeciálnych škôl a škôlok. Sadnite si k našim deťom na koberec, robte im asistenta, prebaľte pokakaného skoro tínedžera. Zažite dieťa pri epileptickom záchvate, buďte pri rodičovi, ktorý nemôže pracovať, lebo chodí do školy niekoľkokrát za deň merať svojmu dieťaťu cukor a pichať inzulín. Lebo v škole nie je zdravotná sestra. Nasajte tú realitu špeciálneho školstva a potom rozhodnite o počte asistentov a financiách. Myslím, že žiadny riaditeľ špeciálnej školy nebude protestovať a Vašu návštevu uvítajú.

Tvárime sa ako humanistická a prosociálna spoločnosť. A preto máme len dve možnosti:

  1. Doprajme našim deťom vzdelávanie a starostlivosť, akú si ich postihnutie a špecifické potreby vyžadujú. Rozvíjajme ich danosti a schopnosti naplno, aby mohli čo najplnohodnotnejšie žiť.
  2. Alebo zložme masku humanizmu a riešme to ako v Sparte. Ekonómovia nám budú tlieskať.

Ak sa rozhodneme pre prvú možnosť, mali by o nás a našich deťoch rozhodovať ľudia, ktorí vedia, ako život funguje, a nie úradníci odtrhnutí od reality, žijúci v akomsi ekonomickom Matrixe. 

S pozdravom

Žofia Salčáková

 

Ilustračné foto: wikimedia.org

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo