Prečo potrebujeme funkčné a kvalitné ozbrojené sily?

Prečo potrebujeme funkčné a kvalitné ozbrojené sily?

Otázky, ktoré spochybňujú dôležitosť či dokonca význam a úlohy ozbrojených síl, sa z času na čas vynoria aj v slovenskom kontexte – či už na internete, pri pive alebo v politickej diskusii.

Hoci Ozbrojené sily SR majú naďalej medzi ľuďmi vysokú dôveryhodnosť, je smutným faktom, že viaceré vlády dávali rezort obrany do rúk ľudí neschopných zvládnuť túto úlohu, pričom skúsenosť tiež ukazuje, že bývalý vojak v žiadnom prípade automaticky neznamená kvalitný odborník. Skôr naopak. Vojačkám a vojakom však patrí najvyššie uznanie, že aj napriek nezodpovednému správaniu, nezáujmu či neodbornosti zo strany veľkej časti politikov, sa snažia plniť si svoje úlohy, a tak zabezpečovať našu obranu a obranu našich spojencov.

Tento rok si pripomíname už 74. výročie ukončenia 2. svetovej vojny a vďaka medzinárodnej forme spolupráce – najmä v EÚ a NATO – prežívame kontinuálne obdobie mieru bezprecedentne dlho v celej histórii nášho kontinentu. Hoci sa nám to tak nemusí zdať, historicky ide o novinku, keď také veľké množstvo štátov, ako vidíme na mape súčasnej Európskej únie, ktoré majú často odlišné záujmy, dokáže riešiť svoje spory mierovou cestou.

Avšak hoci momentálne žijeme v mieri, nikto nám nevie zaručiť, že to tak bude navždy. Koniec koncov, kto z nás by pred šiestimi rokmi povedal, že na Ukrajine, s ktorou máme spoločnú štátnu hranicu, budú zomierať tisícky ľudí pri bojových operáciách kedysi blízkych krajín, do ktorých je zapojená dokonca aj ťažká technika? Napriek bezpečnostne nestabilnej situácii na okraji Európy a neistému vývoju v budúcnosti, sa však objavujú „odborníci”, ktorí stále koketujú s témou vystúpenia Slovenskej republiky z NATO a našim jednostranným vyhlásením vojenskej neutrality. Tentokrát sa k nim vyjadrím len veľmi stručne: srdečne ich pozdravujem a vyzývam ich, aby poskytli detailný plán, ako má vojensky neutrálne Slovensko riešiť bezpečnostné výzvy, ktorým čelíme a ktoré sme si ako krajina zadefinovali vo vládou schválenej Bezpečnostnej stratégii SR v roku 2017. Aj Ukrajinci chceli byť mostom medzi Západom a Východom. Len problém je, že keď vznikne konflikt, mosty sa zväčša ničia ako prvé...

Načo nám sú teda ozbrojené sily?

V Zákone 321/2002, ktorý sa venuje Ozbrojeným silám SR, sa v paragrafe 4 píše:

Ozbrojené sily sú rozhodujúcim výkonným prvkom systému obrany Slovenskej republiky. Hlavnou úlohou ozbrojených síl je zaručovať obranu Slovenskej republiky a bezpečnosť štátu pred vonkajším ozbrojeným napadnutím cudzou mocou a plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, a podieľať sa na zachovávaní verejného poriadku a bezpečnosti štátu, jeho zvrchovanosti, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc.”

Príslušníčky a príslušníci ozbrojených síl majú teda za úlohu brániť našu krajinu a jej záujmy. Inými slovami, majú brániť nás, naše rodiny, náš majetok a náš spôsob života. Preto by mali byť v ozbrojených silách ľudia, ktorí sú so spôsobom života a hodnotami našej spoločnosti stotožnení a sú ochotní pre ich ochranu obetovať nielen odlúčenie od rodín či nočné služby, ale v krajnom prípade aj svoj život. Tento záväzok sa nachádza aj vo vojenskej prísahe:

„Slávnostne prisahám, že budem verný Slovenskej republike. Sľubujem, že budem zodpovedne plniť úlohy, ktoré ozbrojeným silám vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, ústavných zákonov, zákonov, a budem vykonávať vojenské rozkazy. Budem čestným, statočným a disciplinovaným vojakom. Som pripravený brániť slobodu, nezávislosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť Slovenskej republiky a nedotknuteľnosť jej hraníc. Na to som pripravený vynaložiť všetky svoje sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život. Tak prisahám!"

V rôznych krajinách sveta existuje viacero modelov vojenskej služby (povinná, profesionálna, domoobrana alebo ich variácie). Koncept profesionálnej armády, ktorou sú aj Ozbrojené sily Slovenskej republiky, reflektuje skutočnosť, že dobre vycvičená, vyzbrojená a vystrojená armáda s kvalitným velením je v moderných konfliktoch oveľa efektívnejšia, ako masová armáda, akú poznáme z obdobia ČSĽA. Samozrejme, že netreba zabúdať ani na dôležitosť budovania kvalitných aktívnych záloh a tiež na dobrovoľnú vojenskú prípravu - o týchto témach snáď v ďalších blogoch.

Čo to vlastne znamená, keď hovoríme o profesionálnej armáde? Ozbrojené sily v kontexte Slovenska prešli počas 20. storočia skutočne dynamickými zmenami. Do roku 1918 slúžili Česi aj Slováci v armáde Rakúsko-Uhorska, ktoré nemalo záujem o posilňovanie národnej identity jednotlivých krajín monarchie – a už vôbec nie v kontexte ozbrojených síl. Armáda Československej republiky v rokoch 1918 - 1938 bola v mnohých ohľadoch dobre vycvičená a vyzbrojená, avšak ako z histórie vieme, v kritickom roku 1938 nebola povolaná brániť Československo pred agresiou Hitlerovho Nemecka. Dvadsať rokov československej armády spolu s historickou skúsenosťou československých légií položilo solídny základ pre identitu jej príslušníkov, avšak následný vznik tzv. Slovenského štátu a od roku 1948 kontrola armády zo strany komunistickej strany z veľkej časti zničili dedičstvo, ktoré nám mnohí statoční Slováci a Česi zanechali.

Kým Československá republika napriek svojim nedokonalostiam svoju armádu podporovala, komunisti ju najmä politicky zneužívali. Československá ľudová armáda bola len ďalšou silou, s ktorou počítala Moskva pri svojich plánoch, ako zničiť západnú Európu, prípadne prostredníctvom tzv. bratskej pomoci udržať komunistické režimy v iných krajinách (Maďarsko 1956, ČSSR 1968, Poľsko 1981). V Československej ľudovej armáde sa preto primárne nehľadelo na kompetentnosť, ale pro-režimnosť jej členov. Nie odbornosť, ale komunistická angažovanosť boli kľúčom k úspechu, pričom politickí komisári, tzv. politruci boli neodmysliteľnou súčasťou štruktúry ČSĽA. Vlastne, dodnes v rezorte obrany pôsobia, ale to je už iná téma. Je pravdou, že armáda za komunizmu disponovala masívnymi personálnymi a zbraňovými kapacitami, avšak ako sami z našej skúsenosti vieme, často išlo o „potemkinovskú armádu”, a nie o inštitúciu, ktorá by bola jednou zo záruk demokracie a oduševňovania jej občanov k demokratickým princípom spoločnosti.

Celých štyridsať rokov tak boli ozbrojené sily ČSSR poznačené týmto prístupom; hoci aj počas tohto obdobia sa medzi vojakmi a dôstojníkmi objavili svetlé výnimky - ktorých odvahe vyjadrujem môj obdiv. Dva konkrétne príklady na dokreslenie: vieme o prípade, keď sa niektorí tankisti dislokovaní v Martine spoločne dohodli, že v prípade nasadenia v Poľsku v 1981 za žiadnych okolností nebudú strieľať po civilistoch. A zaujímavý je aj príbeh vrtuľníka rakúskych vzdušných síl, ktorý v roku 1978 kvôli zlej navigácii narušil vzdušný priestor ČSSR a pilot MiG15, ktorý k narušiteľovi vyštartoval, dostal rozkaz stroj zostreliť, avšak po vyhodnotení situácie sa zachoval ako skutočne profesionálny vojak. Podobných príbehov je viac.

Od roku 1993 máme ako suverénna krajina, Slovenská republika, naše vlastné ozbrojené sily. Tento rok oslávili už 26 rokov a môžu sa pochváliť mnohými úspechmi. Aktuálny stav OS SR nie je však zďaleka ideálny. Otázky sú najmä pri tému modernizácie techniky, ale aj pri infraštruktúre a samozrejme pri personále. Súčasťou armády totiž nie je len technika, ale aj esprit de corps, čiže (duch jednoty, súdržnosti, bojovnosti) jej príslušníkov a príslušníčok, ako aj ich profesionálna odbornosť a česť.Vyššie v texte som spomínal ako jednu z úloh ozbrojených síl práve ochranu spôsobu života a hodnôt našej spoločnosti. Spoliehame sa na našich vojakov, že budú bežať smerom k hrozbe, od ktorej my, civili, utekáme. Čo však v prípade, že budeme mať nefungujúcu a demoralizovanú armádu? Vybudovať efektívnu armádu si vyžaduje dlhodobé úsilie a veľké zdroje – a práve tieto faktory (čas, kvalitný personál a peniaze) budú v čase krízy veľmi obmedzené. Preto je najmúdrejšie rozvíjať naše ozbrojené sily v čase mieru a kontinuálne. Toto nie je volanie po vojne – Boh nás pred ňou ochraňuj. Toto je reflektovanie niekoľko tisícročnej historickej skúsenosti, pretože už starovekí Rimania vedeli, že – si vis pacem, para bellum, čiže – ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu.

Nemusíme byť krajina s desiatkami miliónov obyvateľov alebo jadrová veľmoc, úplne stačí, keď budeme rozvíjať naše ozbrojené sily, investovať do ich modernizácie a zároveň rozvíjať ich personál – profesne aj morálne. Nie potemkinovsky míňať alokované finančné prostriedky. Takto neposilníme dôveru občanov vo fungovanie ozbrojených síl, musíme ich využívať efektívne a v súlade s našimi strategickými dokumentmi. A propos kľúčové strategické dokumenty – Bezpečnostná stratégia SR a Obranná Stratégia SR – oba dokumenty pochádzajú ešte z roku 2005, je preto najvyšší čas ich aktualizované znenie schváliť v NR SR a začať plniť zadania, ktoré nám z nich vyplývajú. Tak sa totižto správa zodpovedná krajina so zodpovednou vládou.  

Akákoľvek spoločnosť je odolná voči externým a aj interným hrozbám len do takej miery, do akej je stotožnená s naratívom svojej existencie a hodnotami, ktoré zdieľajú jej členovia. Preto je dôležité nezabúdať ani na „teoretickú” rovinu našej obrany, a síce to, akú spoločnosť a aké hodnoty majú naše ozbrojené sily brániť, a tiež mať jasne stanovené, aké činy a aké hodnoty očakávame od ich príslušníkov.

Otázka na zamyslenie na záver: pri jednej z návštev antikvariátu som narazil na zaujímavú brožúru s názvom Důstojník gentleman (autor: Felix Hoblík) z roku 1938, ktorá je súborom úvah o živote a spoločnosti, ktoré majú dôstojníci ako vojaci nielen brániť, ale vo svojej vlasti aj podporovať. Bolo by zaujímavé a určite aj užitočné prečítať si podobnú publikáciu, ktorá by reflektovala aktuálne výzvy pre vojakov/dôstojníkov v roku 2020. Trúfne si na to Ministerstvo obrany SR?

P.S.: V prípade záujmu rád zašlem spomínanú historickú publikáciu vo formáte .pdf. Ozvite sa mi.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo