Vráťme sa do Večeradla

Vráťme sa do Večeradla

Evanjeliový úryvok Piatej veľkonočnej nedele (Jn 13, 31 -33a. 34 - 35) nás znova privádza do atmosféry Ježišovej Poslednej večere v jeruzalemskom Večeradle.

Biblisti označujú prvú časť Jánovho evanjelia, ktorú tvoria kapitoly 1 až 12, názvom „Kniha znamení“. Je to z toho dôvodu, že obsahuje sedem Ježišových znamení – zázrakov, prostredníctvom ktorých evanjelista poukazuje na Ježišovu skutočnú identitu. Okrem toho táto prvá časť zahŕňa viacero dôležitých rozhovorov, napr. Ježiša s Nikodémom (Jn 4); so Samaritánkou (Jn 4); Ježišovu eucharistickú reč (Jn 6); Ježišovu reč  v chráme (Jn 8); Ježišov rozhovor s uzdraveným slepcom (Jn 9); s Máriou a Martou pri vzkriesení ich brata Lazára (Jn 11) atď. A

Pán Ježiš podáva apoštolom a cez nich aj nám Boží pohľad na zmysel veľkonočných udalostí, ktoré ho čakajú. Zdieľať

Tieto rozhovory obsahujú bohatý teologický odkaz na osobu a poslanie Ježiša Krista. Boží Syn prišiel na svet ako Svetlo, tým, ktorí ho prijímajú, dal moc stať sa Božími deťmi. Avšak sú aj takí, ktorí ktorí ho neprijali a zostávajú v tme. 

Hodina Kristovho oslávenia

Nedeľný úryvok je súčasťou druhej časti Jánovho evanjelia. Tvoria ju kapitoly 13 až 21. Biblisti túto časť nazývajú „Kniha slávy“, lebo ju charakterizuje „hodina“, v ktorej je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. Oslávením evanjelista myslí Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie. To sú úvodné verše nášho evanjeliového úryvku. Aj my sa máme pozerať na Ježišov kríž nie ako na potupu, ale ako na oslávenie. V Kristovom kríži sa každému jeho učeníkovi a učeníčke dostáva najväčšej pocty, ktorú prijal na seba v krste, ktorým sa pripodobnil Kristovi. Nehanbime sa v tomto svete za Krista, ale hrdo a s radosťou vyznávajme a uskutočňujme posolstvo Božieho evanjelia. Nehanbime sa za Kristov kríž – na stene, na retiazke, pri ceste, pri prežehnaní... 

Závetná reč

Súčasťou druhej časti Jánovho evanjelia je aj Ježišova reč v úzkom kruhu svojich apoštolov vo Večeradle. Tvoria ju kapitoly 13 až 17. Pánove slová pri Poslednej večeri bezprostredne predchádzajú udalostiam jeho hodiny oslávenia a zároveň sú s ňou prepojené. Pán Ježiš podáva apoštolom a cez nich aj nám Boží pohľad na zmysel veľkonočných udalostí, ktoré ho čakajú. 

Jánovo evanjelium zdôrazňuje, že všetky udalosti okolo Božieho Syna sa dejú s jeho vedomím. Pozná Otcov plán spásy a prijíma ho ako svoje poslanie záchrany ľudstva. Nič sa nedeje náhodne alebo prekvapujúco nečakane. Preto aj Judášov zámer zrady Kristus pozná. Náš úryvok začína zmienkou o Judášovom odchode z Večeradla (Jn 13, 31), ktorým sa „spúšťajú“ dramatické  udalosti Ježišovho Veľkého piatku. 

Ježišove slová pri Poslednej večeri sa zvyknú nazývať „Ježišova rozlúčková reč“. Plnia teda úlohu duchovného testamentu. Tento literárny žáner nachádzame aj na iných miestach Svätého písma. Tvorí duchovný odkaz pre nasledovníkov.  Napríklad patriarcha Jakub pred svojou smrťou zanecháva odkaz pre svojich dvanástich synov (porov. Gn 47 – 49); Mojžiš pred svojou smrťou pre izraelský národ (porov. Dt 31 – 33); Jozue pred svojou smrťou  pre dvanásť kmeňov Izraela (porov. Joz 22 – 24); Pavol v rozlúčkovej reči pre starších z Efezu (porov. Sk 20); celý Druhý list Timotejovi sa považuje za Pavlov duchovný testament. Úlohou závetnej reči bolo: 1. ohlásiť blížiacu sa smrť tým, ktorí sú najlbižší; 2. Vyzdvihnúť, čo je potrebné konať a upozorniť na to, čomu sa vyhýbať;  3. Predpovedať budúce udalosti a povzbudiť prítomných, ako sa majú správať, keď tieto chvíle nastanú.

Ježišove slová vo Večeradle potrebuje každý veriaci a celá Cirkev čítať vždy znova a znova, rozjímať o nich, konať pokánie, ak sme sa od nich vzdialili, cítiť povbudenie a mať odvahu vo chvíľach skúšok a prenasledovania dôverovať slovám Božieho Syna. Zdieľať

Z toho dôvodu všetkým odporúčam veľmi starostlivo a pozorne prečítať všetky kapitoly 13 až 17, aby sme porozumeli Ježišovmu odkazu pre nás. 

Ježišove slová vo Večeradle potrebuje každý veriaci a celá Cirkev čítať vždy znova a znova, rozjímať o nich, konať pokánie, ak sme sa od nich vzdialili, cítiť povbudenie a mať odvahu vo chvíľach skúšok a prenasledovania dôverovať slovám Božieho Syna.  

Toto je aj dôvod, pre ktorý sú tieto Pánove slová, ktoré vyriekol ešte pred smrťou, vložené do veľkonočného obdobia. Je to čas Cirkvi, keď spoločenstvo veriacich je už bez viditeľnej prítomnosti svojho Učiteľa, ale má naďalej uskutočňovať slovo a príklad, ktorý mu zanechal. 

Nové prikázanie

Žijeme v dobe, ktorá kladie dôraz na ľudskú slobodu. Preto asi pre niektorých je minimálne zarážajúce, že Pán Ježiš predstavuje lásku ako príkaz: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom.“ (Jn 13, 34) Je možné prikázať lásku? Môžem povedať druhému: Prikazujem ti, aby si ma miloval? V Starom zákone boli Božie prikázania súčasťou uzatvorenia zmluvy medzi Bohom a izraelským národom. Ľud sa zaviazal ich zachovávať ako súčasť svojho vyvolenia za Boží ľud. V Knihe Levitikus sa píše: „Budem vašim Bohom a vy budete mojim ľudom.“ (Lv 26, 12) V Svätom písme je vzťah Boha k vyvolenému národu pripodobnený k manželstvu medzi mužom a ženou. Je to záväzok – zmluva o vzájomnej úcte a vernosti dvoch osôb, ktoré sa milujú. Muž a žena prijímajú na seba príkaz lásky nie ako nanútenie tej druhej strany, ale ako záväzok, ktorí sami berú na seba. Izraelský národ zachovávaním prikázaní, tzn. životným štýlom, pre ktorý sa rozhodol podľa Desatora, sa odlišoval od ostatných národov. Klaňal sa jedinému pravému Bohu, Bohu Izraela, miloval ho celým srdcom, dušou, mysľou a silou, zachovával siedmy deň, zachovával manželskú vernosť, dobré meno druhého, chránil život atď. 

Ježišove slová potrebujeme vnímať v tejto biblickej mentalite uzatvorenia zmluvy. Pán Ježiš si vybral nové spoločenstvo učeníkov a učeníčok. S týmto  spoločenstvom bratov a sestier ustanovil a posvätil prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania novú zmluvy so svojím Otcom. Vždy nám to pripomínajú slová pri svätej omši, kde sa hovorí o Ježišovej krvi vyliatej na kríži ako o „novej a večnej zmluve“.  Vzájomná láska, ako aj láska k ostatným, zvlášť k nepriateľom, je tým kľúčovým a zásadným, čo nás má identifikovať ako učeníkov Božieho Syna a zároveň nás má odlišovať od ostatných: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35) 

Vidíme dôležitú charakteristiku, ktorú má mať spoločenstvo kresťanov: vzájomná služba a láska podľa vzoru Ježiša Krista. Zdieľať

Dnešná doba nám ukazuje, že vždy hrozí riziko vlastných interpretácií a pôdob lásky. Čo všetko dnes človek dokáže nazvať láskou! Boží Syn ponúka dôležité kritérium lásky, ktorú od nás žiada: „ako som ja miloval vás!“  (Jn 13, 34) Nejde teda o našu svojvôľu. Už skôr nám Kristus zanechal príklad, keď apoštolom umyl nohy: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ (Jn 13, 14 – 15) Vidíme dôležitú charakteristiku, ktorú má mať spoločenstvo kresťanov: vzájomná služba  a láska podľa vzoru Ježiša Krista. 

S pokorou vyznávame, že svojím štýlom života a kompromismi s týmto svetom sme znesvätili Kristov testament a vzdialili sa od príkazu lásky, ktorý nám zanechal svojím vlastným príkladom. Potrebujeme sa vrátiť do Večeradla ku Kristovi a obnoviť našu zmluvu vyvolenia. 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo