"Hľa, to je on!"

"Hľa, to je on!"

Michelangelo Merisi, zvaný Caravaggio (1571 - 1610) venoval pozoruhodnú časť svojho diela témam Kristovho utrpenia. Keď sa pri nich človek pristaví a dopraje si čas..., možno sa pristihnúť pri nečakanej záplave myšlienok. Tie diela skutočne vedia "osloviť"! Ponúkam svoje zamyslenie pred jedným z nich, ktoré poznáme pod názvom "Ecce, homo". Je to olej na plátne, 128 x 103 cm, vytvorený pravedpodobne v rokoch 1605/06 v Messine, v súčasnosti sa nachádza v Musei di Strada Nuova, Galleria di Palazzo Bianco v Janove

„Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: «Hľa, človek!»“ (Jn 19, 5).

Etymológia tohto slovného spojenia nám pomáha porozumieť, že tu Pilát nerobí nejakú filozofickú úvahu, ale jednoducho poukazuje na Ježiša: „Hľa, tu je ten človek, o kom hovoríme“ (ten, ktorého smrť si žiadate).

A skutočne, na akýsi balkón prichádza Ježiš ako človek, ktorý prijíma svoje súdenie a odsúdenie. Caravaggio ho nepredstavuje ako Boha, ktorého sme si dovolili mučiť. Ježiš tu nestojí pred nami s výčitkou: „Toto som si od teba zaslúžil?“ Aj zrak má sklopený – možno preto, aby nám pohľad do jeho očí nespôsoboval neznesiteľné výčitky svedomia. Hoci sa v tejto chvíli nachádza na opačnej strane pomyselnej barikády, je tu ako jeden z nás. „Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých“ (Iz 53, 6), „obliekol“ si naše hriechy – vrátane tohto... a tento „odev“ svedčí jasnou rečou o biede hriešnika.

Evanjelista píše, že uvedená scéna sa stala po bičovaní, tŕním korunovaní a bitkách, ktoré Ježiš vytrpel od vojakov, takže jeho výzor musel byť skutočne znetvorený, keď ho Pilát dal vyviesť pred zhromaždený ľud. Caravaggio však jeho fyzické utrpenie len naznačuje kvapkami krvi na čele. Bolesť a smútok, ktoré sa zračia z jeho tváre, ukazujú, že to podstatné Ježišovo utrpenie sa odohráva v jeho vnútri. Bohočlovek prežíva najväčší možný rozpor vo svojej dvojitej prirodzenosti. Ako pravému Bohu mu je absolútne vzdialený akýkoľvek hriech, veď on je pôvodcom a stelesnením večného morálneho zákona. Ako pravý človek, obťažený neverou človečenstva, prežíva ťažobu odlúčenia od Boha, spôsobenú hriechom: „Bože môj, Bože môj, prečo som Ťa opustil?!“

Pilátovo „Hľa, človek“ („Hľa, to je on“) tu nadväzuje na Krstiteľovo „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Azda práve preto sa v Ježišovej tvári spája bolesť človeka a smútok Boha..., ale ten smútok prevažuje. To je totiž tá emócia, ktorá privádza Boha k milosrdenstvu voči človekovi: nekonečná láska, ktorá je z odlúčenia človeka nekonečne smutná: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10).

Na Caravaggiovom obraze by stačila postava Ježiša a posolstvo by bolo jasné. Autor však scénu „rámcuje“ ešte dvoma osobami, isto nie bez úmyslu.

Postava Piláta, resp. jeho vyobrazenie môže prekvapiť. Vymyká sa „kánonom“, na aké sme v ikonografii na túto tému zvyknutí. Na druhej strane, odzrkadľuje priam tradičnú caravaggiovskú voľbu priblížiť biblický dej súčasníkovi, a to nie jeho obrazovým zdokumentovaním, ale jeho aktualizáciou. Takto už Pilát nie je staroveký Riman, sudca z doby, ktorá je nám vzdialená, a jeho slová „Hľa, človek“, adresované Synovi človeka, ktorého vzápätí – v mene ľudstva – odsúdi na smrť, už nie sú len historickou udalosťou. Skutočne, Pilát pôsobí ako Caravaggiov súčasník, gentiluomo, vážený člen Signorie či niektorej Mestskej rady. Zvlášť jeho výrazne čierna tóga evokuje všeobecný obraz sudcu, ktorý privádza obžalovaného na verejnosť.

Biblický text tu predstavuje skutočný paradox Pilátovho správania. Najprv na Ježišovi nenachádza žiadnu vinu, potom ho aj tak dá zbičovať, potom ho predvedie pred ľud „aby ste vedeli, že na ňom nijakú vinu nenachádzam“ (Jn 19, 4), ale vzápätí ho už ponúka Židom, aby ho oni sami ukrižovali, potom sa bojí, keď počuje, že sa Ježiš vydával za „Božieho syna“, a nakoniec ho predsa odsudzuje na smrť. Je jasným príkladom toho, ako je ľudská spravodlivosť nestála, nedôsledná, nespoľahlivá a ...nespravodlivá. A Caravaggio podčiarkuje, že sa to týka ľudstva v priebehu celých jeho dejín. Zvlášť pokiaľ ide o súdenie Boha – ktorého sme schopní obviniť a odsúdiť vždy, keď nám kríži plány. V tej tóge, ktorá je vlastne len kusom čierneho plátna, prekvapujúco bez akýchkoľvek detailov, môže byť tvár kohokoľvek z nás, a tiež naše ruky, ktoré obviňujúc ukazujú na Boha.

Napokon, pozornosť si zasluhuje aj vysoká postava sluhu v pozadí, ktorý nevedno či oblieka, či vyzlieka Ježišovi purpurový plášť. To možno nie je ani podstatné. Jeho nápadná blahosklonnosť, zhovievavosť a úslužnosť pôsobí podozrivo. (Spomeňme si, že aj príslušníci ŠTB na začiatku výsluchu zvykli ponúknuť vyšetrovanému cigaretu..., a bolo sa treba obávať, čo bude nasledovať.) Isteže, mohlo by to byť aj celkom naopak a sluha by mohol predstavovať tých, čo aj v najstrašnejších okolnostiach si dokážu zachovať svoju ľudskosť a prejaviť súcit. Avšak..., ak ide o lásku ľudí k Bohu – nestálu, a nápadne často nevernú, je lepšie sa mať na pozore, ako pripomína Žalmista, „lebo v ich ústach úprimnosti niet, ich srdcia sú plné zrady; ich hrtan je ako otvorený hrob, na jazyku samé úlisnosti.“ (Ž 5, 10)

„Hľa, to je on“ vyznieva takto ako výsledok hľadania vinníka za naše nezdary, nešťastia, neúspechy, choroby či nepriaznivé životné okolnosti... a celkom bez ostychu na lavicu obžalovaných usádzame aj Boha, najmä keď sa tomu neprotiví. On svojím veľkonočným tajomstvom, ktoré sa udialo „raz navždy“ (Hebr 7, 27), takže jeho účinky pôsobia v celých dejinách, sa necháva opätovne ukrižovať – aby nám svojím zmŕtvychvstaním opäť ponúkol možnosť spamätať sa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo