"Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil...?“

Tvár mal veľmi bledú, jej ľavú stranu celkom zdeformovanú, oči takmer úplne zavreté v dôsledku opuchu líca a očného viečka... Taká silná bola rana, ktorú dostal, že mu odhalila lícnu kosť. Bola ako otvorené ústa, cez ktoré vidieť živé mäso Božieho Syna!

Ježiš neotváral pery, iba šeptom sa modlil. „Otče môj, pozri sa na mňa... ako slnko pohasínajúce z vlastnej vôle, dal si mi vypiť horký kalich - ľadovej noci ducha – a za to ti vzdávam vďaky.“

Ježiš sa prihovára duši: „V tejto hlbokej bolesti, ktorá mi zatemňuje zrak  nemôžem vidieť zreteľne iné bytosti, ktoré milujem a ktoré zostávajú pri mne do konca smrteľného zápasu.

Ako vidíte, nestačilo, že som chodil po svete a konal všetkým dobro. Robil som dobro do krajnosti: „Nikto nemá väčšiu lásku než ten, kto dáva život za svojich priateľov.“ A ja som dal život za nepriateľov, za tých, ktorí ma ukrižovali...

Láska zvíťazila, a zvíťazila navždy.

Práve pre tú bezhraničnú lásku uprostred môjho bezodného utrpenia nestratil som dôveru v svojho Otca. Naopak, skôr ma zaplavila obrovská radosť z poznania, že plním Otcovu vôľu, a tak preukazujem lásku jemu a ľuďom.“

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil...?“

Nad Kalváriou bola tmavá obloha, po ktorej brázdili blesky so silným rachotom hromov. Na kríži trpeli traja muži. Uprostred dvoch zločincov, Ježiš v smrteľnom zápase ťažko dýchal a chcel sa nadýchnuť. Oči mal vypúlené z očníc, ústa vysušené natoľko, že povedať čo len slovo bolo pre preňho čoraz ťažšie. Začal plakať a krvavé slzy stekali po jeho zranených lícach. Zahľadel sa smerom k nebu a povedal: „Eli, Eli... lema sabakthani...“ – „Bože môj, Bože môj... prečo si ma opustil...?“

Ježiš z kríža videl všetky časy, ktoré prídu, videl všetkých mužov a ženy, ktorí budú trpieť: niektorí preto, že si „vyrábajú“ svoje kríže sami, a iní, ktorým kladú kríže ich bratia, lebo ich nevládzu niesť. V tomto výkriku sa sťažoval, že celé ľudstvo opustilo cestu kríža. Vo vlastných ránach cítil nekonečné rany všetkých tiel, ktoré budú mučené hladom a biedou...

„Cítil som rany ako dôsledok nespravodlivosti a krutosti, ktorí znášajú ukrižovaní všetkých čias vo vyhnanstve, v táboroch utečencov.... Cítil som rany väzňov a tých, ktorých odmieta a ktorými opovrhuje tá istá spoločnosť, čo ich svojim sebectvom priviedla do tejto situácie...

V svojich ramenách a nohách cítil som bolesť, ktorí znášajú postihnutí. Tŕne na hlave ma naučili, ako trpia ľudia s duševnými poruchami a chorobami, často pokorovaní, dokonca odmietaním svojimi najbližšími.

Nemyslia na to, že jedného dňa by mohli byť aj oni postihnutí chorobami a cítiť to isté?

V hrudi som cítil bolesť, ktorú prežíva starší človek, keď na neho zabúdajú jeho najbližší i cudzí ľudia, keď je opustený v domove, celkom odkázaný na opateru cudzích ľudí. Opustení, lebo ich ruky už nie sú schopné pracovať, aby nakŕmili ich rodiny, alebo pretože noví a noblesní priatelia ich detí a vnukov nemôžu pochopiť vekom obmedzené schopnosti staršieho človeka.

Sú unavení vekom tak, že majú zákaz hovoriť, aby tak nepovedali čosi nevhodné, keďže už strácajú pamäť... V niektorých prípadoch sa ľudia súcitne zľutúvajú s takými a vraždia ich, aby tak, prestali trpieť.

A vtedy hovoria: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Prečo dovolíš tým, ktorých som kedysi učil chodiť, aby ma vyhodili na ulicu? Prečo dovolíš tým, ktorí kráčajú pri mne, aby pociťovali odpor k mojej chudobe, k môjmu špinavému oblečeniu? Pokorujú ma, vystatujúc sa svojou mladosťou a svojim bohatstvom. Prečo môj syn chce, aby sa skrátili moje dni, a aby si on sám privodil väčšie odsúdenie v pekle?

Ježiš cítil skľúčenosť všetkých mužov a žien, ktorí vo chvíli svojej smrti zistia, že sa klamali. Že premárnili svoj život v ustavičnom hriechu, v hriešnych rozkošiach a popierali Boha a spoznajú, že ich odsúdenie je veľmi blízko... Na veky vekov, za to, že veľa rokov žili pre svoje rozmary. Ó, aká to bolesť...!

Cítil som v každom kúsku svojho tela bolesť každého dieťaťa zavraždeného v lone svojej vlastnej matky...

Myslel som na Judáša a na všetkých zradcov, a tiež na všetkých zradených svojimi priateľmi, zapredaných za tridsať mincí: pre lepšiu ekonomickú situáciu; ako výmenu za väčšiu moc, aby tak dovolili svojej povýšenosti vyplávať na povrch; zo závisti, ktorú môžu uspokojiť iba zdiskreditovaním človeka, ktorému závidia; zo ctižiadostivosti vlastniť to, čo sa nedá vlastniť...

Priateľ je ten, kto sa ti zdôverí so svojimi starosťami i radosťami, kto sa vždy k tebe správa otvorene a bude ťa stále viesť k tomu, aby si rástol vo viere a láske k Bohu. Priateľ je ten, kto buduje, kto spája, kto združuje... nie ten, kto trhá ničí, zhadzuje iných, aby seba vyvyšoval. Priateľ je ten, kto položí svoj život za tvoju záchranu...“

(Vybraté texty z knihy Zo Sinaja na Kaváriu Catalina Rivas)

Musíme počítať aj s neprítomnosťou Boha, že sa človek prepadne do morálnej priepasti a ocitne sa pred zničením sveta, apokalypsou, zánikom. Avšak i potom platí, že Boh ochraňuje tých, čo ho hľadajú; láska je napokon silnejšia ako nenávisť.

 Benedikt XVI.