Akosi radi pozeráme na týchto „farizejov, zákonníkov a starších ľudu“ cez prsty.
Áno, boli to ozaj čudní predstavitelia náboženstva, kultúry či tradície – povrchní, legalisti, „obielené hroby“, ako ich dokonca nazval Ježiš. Jedno im však treba nechať: hoci mali Ježiša poriadne v zuboch, mali niečo, s čím sa naša generácia už nemôže tak ľahko pochváliť: mali sebakritické svedomie.
Filmári, ktorí sa vo svojich dielach inšpirujú Novým Zákonom, sa s touto scénou radi „pohrajú“, lebo je z filmového hľadiska veľmi vďačná: je to riadna trma-vrma, vyhrotený konflikt a ...nakoniec všetci preč a ticho, do ktorého zaznievajú Ježišove slová milosrdenstva. Zväčša sa pár záberov ujde práve tým zákonníkom a farizejom, ktorí – „počnúc staršími“ – sa na Ježišove slová doslova zaseknú, sklopia oči, prípadne zlostne hodia kameň o zem a ...odchádzajú. Chceli Ježiša provokovať a „podchytiť v reči“, aby ho mohli odsúdiť, ale nie za cenu vlastného svedomia.
Kazatelia nám v tejto perikope zväčša poukazujú na Ježiša, jeho delikátnosť voči hriechu človeka (tej ženy, aj tých, čo ju chceli odsúdiť) a na to, že Boh si svoj súd ponecháva až na koniec, dovtedy ponúka možnosť zmeny, obrátenia, nový život.
Ale myslím, že – nám, tu, dnes – by mohli byť príkladom už aj tí farizeji a zákonníci. Aspoň teda, nám „starším“ (autoritám?), ktorí šli príkladom, prví zanechali odsudzovanie a pobrali sa radšej preč.