Ukameňovaná

Evanjelium podľa Jána, rok 2019. Keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: "Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň." A znovu sa zohol a písal po zemi. Do dvoch minút bola žena ukameňovaná.

Som človek, ktorý si kladie otázky a hľadá odpovede. Som známy tým, že ma zaujímajú obidve stránky mince. Venujem sa "integrálnej ekológii", osobitne možnostiam vziať si svoje zdravie do vlastných rúk - pokiaľ možno už preventívne.

Akosi radi pozeráme na týchto „farizejov, zákonníkov a starších ľudu“ cez prsty.

Áno, boli to ozaj čudní predstavitelia náboženstva, kultúry či tradície – povrchní, legalisti, „obielené hroby“, ako ich dokonca nazval Ježiš. Jedno im však treba nechať: hoci mali Ježiša poriadne v zuboch, mali niečo, s čím sa naša generácia už nemôže tak ľahko pochváliť: mali sebakritické svedomie.

Filmári, ktorí sa vo svojich dielach inšpirujú Novým Zákonom, sa s touto scénou radi „pohrajú“, lebo je z filmového hľadiska veľmi vďačná: je to riadna trma-vrma, vyhrotený konflikt a ...nakoniec všetci preč a ticho, do ktorého zaznievajú Ježišove slová milosrdenstva. Zväčša sa pár záberov ujde práve tým zákonníkom a farizejom, ktorí – „počnúc staršími“ – sa na Ježišove slová doslova zaseknú, sklopia oči, prípadne zlostne hodia kameň o zem a ...odchádzajú. Chceli Ježiša provokovať a „podchytiť v reči“, aby ho mohli odsúdiť, ale nie za cenu vlastného svedomia.

Kazatelia nám v tejto perikope zväčša poukazujú na Ježiša, jeho delikátnosť voči hriechu človeka (tej ženy, aj tých, čo ju chceli odsúdiť) a na to, že Boh si svoj súd ponecháva až na koniec, dovtedy ponúka možnosť zmeny, obrátenia, nový život.

Ale myslím, že – nám, tu, dnes – by mohli byť príkladom už aj tí farizeji a zákonníci. Aspoň teda, nám „starším“ (autoritám?), ktorí šli príkladom, prví zanechali odsudzovanie a pobrali sa radšej preč.