Úvahy o posledných slovách Pána Ježiša

Žíznim.

Ježiš hovoril: „Napokon tu pred sebou máš mňa, objímajúceho môj vykupiteľský kríž, aby som vás všetkých naučil niesť svoje kríže. Pozývam vás, aby ste spolupracovali na vykúpení so mnou, a tak odčiňovali svoje hriechy a hriechy ľudstva. Vedzte, tento spôsob nesenia kríža sa odráža vo vašom správaní, keď sú pred vami ťažkosti a bolesti a skrze ne sa priťahujete bližšie ku mne a máte z nich úžitok, aby ste vydávali svedectvo ľuďom. Keď objímate svoj kríž, môžete pocítiť, že jediné, po čom túžite je sila, pretože vás sužuje smäd po dušiach.“

„Žíznim.“

„Áno, mal som suché ústa aj jazyk. Bol som dehydrovaný a spaľovala ma horúčka. Preto vzali kopiju so špongiou namočenou v žlči a octe a priložili mi ju na pery, aby sa mi tak mohli ešte viac vysmievať, keď mi opúchali ústa.

Keď som povedal „Žíznim“, ešte som upieral zrak na svoju Matku, na Jána a na opodiaľ stojacu hriešnicu, ktorá sa pred takým pohľadom necítila hodná ani podísť bližšie, aby sa ma mohla súcitne dotknúť. Taký pocit viny sa jej zmocnil, že len plakala a bezradne sa na mňa pozerala. Požehnaná Magdaléna, ktorá si zotrvala pri päte môjho kríža a dovolila svojim slzám miešať sa s vykupujúcou krvou, ktorá ustavične kvapkala na zem!

Svojou láskou a bolesťou si bola očistená a odmenená, že som sa ti zjavil ako prvej, skôr než mužom. Pretože si veľmi milovala, tvoje hriechy boli zmyté a Otec chcel odmeniť tvoje obrátenie a obetu tým, že ťa postavil na oltár vedľa mojej Matky a Jána, aby sa tak všetci, čo sa považovali za „spravodlivých a múdrych“, skláňali pred tou, ktorú odsudzovali. A takto sa napĺňa Máriin Magnificat, kde sa hovorí, že Boh „povýši ponížených“ a „hladných nakŕmi dobrotami.“

Ježiš začal vysvetľovať príčiny a city, ktoré ho zaplavili, keď povedal: „Žíznim.“ A to presahuje všetko, čo si človek môže predstaviť. Ježiš nepovedal „vodu“, čo by bolo omnoho ľahšie a praktickejšie, keby skutočne chcel piť. Vskutku on si ani nepomyslel na vodu; pretože nám povedal, že je smädný po nás, smädný po dušiach, smädný po nás všetkých, aby sme pochopili nekonečnú hodnotu toho, čo sa dialo.

Každý, kto vôbec kedy zažil smäd... smäd po nápoji, prijatí tekutiny, vie, čo to znamená... pozývam čitateľa, aby to niekedy skúsil s potrebnou rozvahou a obetoval to Pánovi... Medzi ľudskými potrebami je smäd azda tá najnaliehavejšia potreba, a najmä pri veľkej námahe... Myslím, že Pán to povedal z tohto dôvodu... Každý, kto je smädný, nemôže sa dočkať uhasenia smädu, je to pálčivý pocit, čo zožiera...

Ježiš žíznil, aby nás uvidel zjednotených okolo svojho učenia. Prahol vidieť zjedenú, nie rozdelenú Cirkev, „pretože v tejto skupine sú lepší speváci alebo kazatelia majú lepšie kázne, hovoria lepšie a modernejším jazykom ako ostatní...“, alebo „títo pracujú s týmto kňazom a tamtí s iným...“, alebo „pretože v tejto skupine je priveľa falošnej zbožnosti, kým tá druhá sa väčšmi stotožňuje s chudobnými...“, alebo „pretože tu mi nedávajú priestor, ktorý si zasluhujem a tam mi ho dávajú...“

Prahol po tom vidieť, že my všetci, ktorí ohlasujeme Krista a Spasiteľa, sme boli spojení láskou a nie rozdelením malichernými, sebeckými a hmotnými záujmami. Chcel, aby blahoslavenstvá, ktoré kedysi ohlasoval všetkou silou a ľúbeznosťou svojho srdca ako jedinú cestu spásy pre celé ľudstvo, sa stali súčasťou živého mäsa našich sŕdc. Napokon prahol po tom vidieť ako si navzájom pomáhame: človek človekovi, komunita komunite, farnosť farnosti, apoštolát apoštolátu, nie konkurovať si, nie s vzájomné ničiť, akoby sme boli politickí nepriatelia, vyhľadávajúci zisk.

Texty vybraté z knihy Zo Sinaja na Kalváriu Catalina Rivas

Najväčší dar, ktorý môže človek dostať z nebies, je, že dokáže dobre žiť s tými, ktorými je obklopený.

Bl. Egíd z Assisi