Blog 21. marec 2019

O čo pôjde v druhom kole prezidentských volieb

Jozef Bugár
Jozef Bugár
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Bugár

Po prvom kole prezidentských volieb zavládlo v časti našej spoločnosti sklamanie. Mnohí Mikloškovi, Harabinovi a Kotlebovi voliči sa rozhodli, že sa na druhom kole nezúčastnia, lebo obaja postupujúci kandidáti sa im zdajú byť rovnako neprijateľní. Ja mám na to iný názor. Možno vás prekvapí moje tvrdenie, ale obaja kandidáti, Šefčovič aj Čaputová, sú podľa mňa dobrí kandidáti, hoci jeden z nich je predsa len lepší. Toho by som chcel podporiť svojim článkom. Nemusíme si vyberať menšie zlo, môžeme si vyberať väčšie dobro. Chcem tiež osloviť spomínaných sklamaných voličov, aby svoju neúčasť v druhom kole ešte prehodnotili. Stále je o čo bojovať. Nie je predsa ľahostajné ani to, akým pomerom sa voľby skončia, či víťaz vyhrá 80 ku 20 alebo 55 ku 45. Výsledný pomer a výška volebnej účasti má určitý psychologický význam. Vzhľadom na výsledok prvého kola ten, kto sa na druhom kole nezúčastní, nepriamo hlasuje za Čaputovú.

Čaputová

Z. Čaputová vystupuje ako mimoriadne tolerantná a nekonfliktná osoba. Možno až prepiato. Ťažko povedať, nakoľko je to jej prirodzenosť a nakoľko marketingová stratégia. Avšak prostredie, z ktorého pochádza, také vôbec nie je. Naopak, je veľmi militantné a netolerantné. Prejavuje sa tak po celom Západe. Ľavicoví liberáli nálepkujú ľudí (rasista, fašista, xenofób, homofób, transfób, islamofób, sexista, nacionalista, extrémna pravica, populista, popierač globálneho otepľovania), snažia sa presadzovať zákony proti nenávistnej reči, čo hraničí s obmedzovaním slobody slova, a politicky korektné vyjadrovanie. Presadzujú tzv. liberálnu demokraciu, v rámci ktorej preferujú menšiny, na rozdiel od klasickej demokracie, ktorá je vládou väčšiny. Snažia sa objavovať stále nové a nové ľudské práva. Diskreditujú tak pôvodne správnu myšlienku ľudských práv. Sú presvedčení o tom, že ich názory sú univerzálne platné a snažia sa ich šíriť prostredníctvom ideologickej indoktrinácie médií a vzdelávacích inštitúcií. Na ich strane sú mnohé vplyvné mimovládne organizácie. Chceli by vytvoriť nového človeka, tak ako kedysi komunisti. Mal by to byť človek bez pevnej pohlavnej identity, bez väzby na rodinu, národ a náboženstvo. Človek obdivujúci akúkoľvek pestrosť, diverzitu, obdivujúci homosexualitu ako aj islam. Že je v tom rozpor, to nevadí.

Aby som priblížil ideový svet, z ktorého Čaputová pochádza, odcitujem tu jeden komentár jej combatanta z PS Michala Šimečku, ktorý uverejnil na Facebooku pri obraze Cyrila a Metoda od Martina Benku:

Rastislav sa nikoho nepýtal, a jednoducho sem pozval migrantov. Hoci vedel, že prinesú cudziu kultúru, cudzie hodnoty, a cudzie náboženstvo. Prišli peši z Turecka, cez nestráženú hranicu do Grécka, a potom ďalej balkánskou trasou. Ich príchod postupne rozvrátil pôvodné hodnoty, spoločenské vzťahy a zvyky, a odvtedy už nič nebolo ako predtým. 

Podobné pomýlené vyjadrenie som zaznamenal od evanjelického farára Jakuba Pavlúsa. Je to ten istý spôsob uvažovania, ten istý ideový prúd. Nebudem to tu teraz komentovať, lebo som to urobil už v článku Omyly Jakuba Pavlúsa. Kto chce, môže si ho vyhľadať.

Jeden zo statusov Jozefa Mikloška komentoval Šimečka tak, že ho nezaujíma náboženstvo migrantov, pretože pre neho sú to všetko ľudské bytosti.

„Pravda a láska“ tu víťazí nad zdravým rozumom.

S Čaputovou zavíta po prezidentského paláca „pravda a láska“ a politicky korektný jazyk. Nič nové na svete, povedal by niekto.

Čaputová patrí k tzv. lepšoľuďom, ako ich nazval Miloš Zeman, či dobroľuďom (Gutmenschen ako sa nazývajú v Nemecku). Títo ľudia sa identifikujú s dobrom. Čaputová vníma každú kritiku, aj konštruktívnu, ako útok na seba samú. Je to preto, lebo ona sa identifikuje s dobrom. Ona je tým dobrom alebo minimálne jeho reprezentantkou. Dobro predsa nie je možné kritizovať, lebo je dobro, je dobré. Keby niekto kritizoval dobro, postavil by sa logicky na stranu zla. Ona chápe politiku havlovsky ako boj dobra (ona sama) a zla (?). Takto to mala aj na plagátoch (Postavme sa spolu zlu). Pravda a láska musí zvíťaziť na lžou a nenávisťou. V Čechách hovoria takýmto ľuďom „pravdoláskari“.

Lepšoľudia môžu byť potenciálne nebezpeční, lebo vo svojej posadnutosti dobrom neberú ohľad na nič. Chcú dobro, nech to stojí, čo to stojí, bez ohľadu na následky. Veľkú záľubu majú v prevychovávaní druhých od rodového scitlivovania cez multikultúrnu výchovu až po enviromentálnu výchovu (rozumej klimatický alarmizmus). Čaputová viackrát v tv diskusiách spomenula boj proti klimatickým zmenám (to je zrejme tiež to jedno zo ziel, ktoré by chcela poraziť). Len neviem, ako by chcela zastaviť klimatické zmeny, pokiaľ sú spôsobené činnosťou Slnka a inými vesmírnymi vplyvmi. Navyše klíma sa mení permanentne. Poručiť vetru a dažďu nedokázali ani komunisti a tí mali iné metódy.

Politicky by sme ju mohli zaradiť k havlistom. Havel chápal politiku nie ako súperenie programov, ideí a vízií, čo je štandardné chápanie politiky, ale skôr ako zápas medzi dobrom (pravda a láska) a zlom (lož a nenávisť). Ona na svojich plagátoch vyzýva ľud, aby sa spolu s ňou postavil zlu. Tento slogan asi vymysleli tvorcovia jej kampane, ale ona ho ako klientka musela odobriť. Takže sa s ním stotožňuje. Zápas medzi dobrom a zlom v istom zmysle presahuje politiku. Každému politikovi by malo ísť o dobro, len rôzni ľudia môžu mať rôznu predstavu o tom, ako to dobro uskutočniť. Práve preto existuje politika. Keby sme mali všetci rovnakú predstavu o dobre a zle, tak by politika bola zbytočná. Jej dôraz na chápanie politiky ako boja dobra so zlom by E. Chmelár nazval morálnym gýčom.

Volanie po slušnosti je havlovské. Slušnosť bola obľúbená Havlova téma. Je to typická buržoázna cnosť. Obaja naši kandidáti sú slušní ľudia. Slušnosť v politike je niečo triviálne. Naši politici sa viac menej správajú slušne, aj keď občas utrúsia hrubšie slovo alebo si skáču do reči v tv debatách.

O tom, že Čaputová reprezentuje havlovský prúd politiky svedčí aj to, že ju podporuje knieža Schwarzenberg a nepopulárny teológ Tomáš Halík. Keby žil Václav Havel, nepochybne by ju podporil aj on.

Slušné Slovensko dnes znamená liberálne Slovensko. Liberáli si sprivatizovali slušnosť, spolitizovali ju a stali sa jej samozvanými vykladačmi. Preto tzv. slušní ľudia volili skôr slniečkárku Čaputovú ako konzervu Mikloška. Slušné Slovensko sa zachovalo k Mikloškovi, ktorý ho od začiatku podporoval, pomerne neslušne. Došlo však aj k privatizácii demokracie. Mainstreamové médiá označili za demokratických kandidátov len Mistríka, Čaputovú a Mikloška. To znamená, že všetci ostatní kandidáti vrátane Šefčoviča, Bugára, Chmelára a Krajniaka sú nedemokratickí? V akom zmysle? To by si žiadalo ďalšie vysvetlenie. Nezdá sa vám, že tu niekto narába s pojmami slušnosť verzus neslušnosť a demokratický verzus nedemokratický veľmi svojvoľným spôsobom?

Pokiaľ Čaputová presadzuje dobro ako dobro v zmysle etiky, potom nie je političkou. Čestnosť, pravdovravnosť, dobrosrdečnosť, umiernenosť... to sú cnosti a tie sú univerzálne platné pre všetkých ľudí bez ohľadu na ich politické presvedčenie. V tomto prípade by mohla vystupovať ako moralizátorka, morálna kazateľka alebo ako učiteľka etiky. Ak však Čaputová političkou je, to znamená, že presadzuje konkrétny politický program potom nemá právo nazývať ho dobrom, pretože potom by z jej strany išlo takpovediac o uzurpovanie dobra pre vlastnú potrebu.

Ak Čaputová hovorí o láske, súcite... prestáva byť političkou a stáva sa morálnou kazateľkou. Ako taká sa stáva nekritizovateľnou. Pravdu a lásku nemožno kritizovať, lebo sa nevyhnutne postavíte na pozície lži a nenávisti. Šefčovič so svojím politickým programom (aj keby to bol najlepší politický program na svete) nemá proti jej „láske a pravde“ šancu. Ona môže tieto voľby vyhrať vďaka moralizátorským frázam. Otázka je, či to Slovač dokáže prekuknúť.

Šefčovič jej v jedenej diskusii povedal, že delí ľudí na dobrých a zlých. Ona zareagovala, že pod zlom nemá na mysli ľudí, ale korupciu a zneužívanie moci. Lenže na plagátoch to má inak. Tam má napísané „postavme sa zlu“ a dôležité je nielen to ako to ona resp. agentúra, ktorá jej robila kampaň myslela, ale aj to, ako toto posolstvo z plagátov vníma pospolitý ľud. A takéto frázy o boji proti zlu sa dajú veľmi ľahko pochopiť ako výzva na konfrontáciu s určitou časťou spoločnosti. Dalo by sa to pochopiť aj tak, vzhľadom na dejinno spoločenský kontext, že tým myslí Smer a jeho voličov, Harabina a jeho voličov, Kotlebu a jeho voličov, či dokonca tých konzervatívnych zápecníkov, ktorí tvoria väčšinu obyvateľov Slovenska, a ktorí nie sú naklonení jej progresívnym víziám spoločnosti. Ak teda Čaputová mala na mysli boj proti korupcii a zneužívaniu moci, čo sú ušľachtilé ciele, prečo to takto priamo nedala na plagáty? Prečo zbytočne mätie a znepokojuje ľudí? Prečo vnáša do spoločnosti rozkol a napätie? Politik by mal pracovať s pojmami dobro a zlo veľmi obozretne, lebo sa z neho môže stať ľahko kazateľ, kňaz, moralizátor.

Keď začne Čaputová hovoriť o láske a súcite, Šefčovič by jej mal povedať, že to sú etické a náboženské hodnoty, a nie hodnoty politické. Prezident je primárne politická funkcia a to, že by mal mať určitý etický štandard je samozrejmé, o tom ani netreba hovoriť.

Svoje teologické názory prezentovala Čaputová v Show Jana Krausa. Ako inak, reč prišla aj na tému homomanželstiev. Kraus ako samozvaný teológ povedal, že veď aj homosexuáli sú od Boha, tak v čom je problém? (Voľne ho parafrázujem) Sú a nie sú. Potom by sme mohli povedať, že veď aj Hitler aj Stalin boli od Boha, aj vojny, hladomory, genocídy atď. To je taká slniečkárska teológia, ktorá chápe Boha len ako milosrdného, zhovievavého, ale už nie ako spravodlivého a prísneho. Je to teda určitá jednostrannosť. Zjednodušenie reality. To, čo sa nám nepáči, to zo sveta vyškrtneme a zostanú nám len samé pozitívne veci.

Kabala hovorí, že stvorenie spočíva na dvoch krajných pilieroch. Jeden reprezentuje Božie milosrdenstvo, druhý Božiu spravodlivosť. Medzi nimi je ešte tretí stĺp, ktorý medzi týmito krajnými stĺpmi vytvára akýsi stred. Slniečkárski teológovia chápu Boha jednostranne len ako milosrdného, ale neuvedomujú si, že je aj spravodlivý. Milosrdenstvo je vyvažované spravodlivosťou. Tak to v živote aj skutočne je. Niekedy cítime Božie milosrdenstvo a inokedy, to je vtedy, keď sa na nás všetko sype, keď sa trasie zem, z neba padajú veľké krúpy, vybuchujú sopky, rieky sa vylievajú z koryta, vtedy zažívame skôr Božiu spravodlivosť a či hnev. Slniečkárski teológovia nežijú v reálnom svete. V Slniečkárskom svete nemá zlo miesto, objektívne neexistuje (len v ľuďoch). Pre nich je diabol len metafora či symbol, nie reálne existujúca bytosť.

Okrem dobra však existuje zlo, ktoré stelesňujú určité démonické inteligencie. Tak ako existujú hierarchie anjelov, existujú aj protiľahlé hierarchie démonov, pekelných kniežat. Proti silám harmónie a poriadku stoja sily chaosu, disharmónie, rozkladu. Aj tieto druhé však plnia v celku stvorenia určitú úlohu. Existujú s Božím vedomím, sú súčasťou prozreteľnosti. Ich existencia je potrebná, aby mohol existovať nejaký vývoj, sú zdrojom dynamiky. Aj človek, ak sa má vyvíjať, potrebuje čeliť určitým ťažkostiam, prekážkam. Cesta ku hviezdam vedie cez tŕne (lat. Per aspera ad astra). Keby sa v Shakespearovej dráme Rómeo a Júlia, mladí milenci zaľúbili, hneď aj zosobášili a žili spolu šťastne až kým by nepomreli, tak by to bolo o ničom. Láska sa osvedčuje v ťažkostiach, keď sa jej kladú do cesty prekážky.

Krausove a Čaputovej teologické názory sú jednostranné a v tomto zmysle nesprávne. Oprávnene môžeme hovoriť o slniečkárskej teológii.

Čaputová sa vyjadrila, že liberalizmus a kresťanstvo sa nevylučujú. Tu treba veľmi rozlišovať, o aký typ liberalizmu ide, lebo nie je liberalizmus ako liberalizmus. V tomto prípade sa obávam, že práve verzia liberalizmu, ktorý ona vyznáva (progresívny ľavicový liberalizmus) je vo viacerých rozporoch jednak s kresťanstvom aj s kresťanským konzervativizmom. Napr. v otázke rodovej identity alebo v tom, či existuje jeden základný archetyp rodiny (otec mama deti) alebo neobmedzená pluralita spôsobov ľudského spolužitia, ktoré môžeme nazývať rodinou.

Z. Čaputová pracovala takmer celý svoj profesijný život v mimovládnom sektore. Najprv pre EQ Klub, potom pre Via Iuris. Obe tieto mimovládky dostávali peniaze zo Sorosovej nadácie Open society found. Poslanec Ľuboš „Che“ Blaha zverejnil nedávno video, kde ukazuje Čaputovej brožúry, podľa neho s triviálnym obsahom, ktoré boli zaplatené Sorosovým fondom. Nejde však len o peniaze. Sorosova vízia otvorenej spoločnosti sa do veľkej miery zhoduje s víziou strany Progresívne (v medziach zákona- J.B.) Slovensko, ktorej je Z. Čaputová členkou. Nie som expert na Z. Čaputovú, nečítal som všetky jej články alebo rozhovory pre médiá, ale vzhľadom na jej prepojenia so Sorosom a stranou PS, si môžeme urobiť určitú predstavu o jej svetonázore. Predpokladám, že jej taktika pred druhým kolom bude všetky kontroverzné názory, ktoré by jej mohli ubrať percentá, zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.

Alfiho otázky, ktoré jej adresoval a na ktoré doteraz neodpovedala, čo má tiež svoju výpovednú hodnotu (Kto mlčí, ten svedčí), naznačujú, že nie je až taká citlivá na dodržiavanie pravidiel. Možno u druhých áno, ale u seba nie. Ona celý život kontroluje druhých a ju nemal kto skontrolovať. Až Alfi. Nie nadarmo sa hovorí: Pod lampou býva najväčšia tma. Nie som právnik, ale mne sa zdá, že kauza Čaputovej pokútnictva je minimálne, čo sa závažnosti týka, na úrovni kauzy Dankovej rigorózky, akurát, že to nikoho nezaujíma. Monika Tódová z Denníka N a Lucia Nicholsonová nemajú čas na to, aby sa tým zaoberali. Teraz treba poraziť Smer a kde sa rúba les, tam, ako vieme, lietajú triesky.

Čaputová má mediálnu imunitu. Je maznákom médií. Je to "ich" človek. Keď sa objavil prvý prieskum, v ktorom sa dostala na čelo, redaktorovi „verejnoprávnej“ RTVS v obedných správach sa triasol hlas od vzrušenia, keď čítal túto správu. Médiá riešia Šefčovičovo kresťanstvo, ale Čaputovej koncipientskú prax a pokútne vykonávanie advokátskej činnosti nerieši nikto. To sa nepatrí. To by už nebolo pekné. Mohlo by jej to ubrať percentá.

Ak sa stane prezidentkou, bude to dokonalá Sorosova pomsta za tie Ficove výroky spred roka.

Ak Čaputová vyhrá, Slováci si zvolia prezidentku (Lebo Fico, lebo Smer. Pomaly to bude tak, že otvoríte skriňu a vypadne z nej Fico), s ktorou nebudú takmer v ničom súhlasiť, snáď s výnimkou odmietania korupcie. Bude zaujímavé sledovať, ako sa počas 5 rokov bude s touto disonanciou vyrovnávať prezidentka a ako sa s ňou bude vyrovnávať jej ľud.

V čom je tajomstvo Čaputovej úspechu? 1. Úlohu zohráva kvalitná a drahá kampaň. 2. Slušne vyzerá a príjemné nekonfrontačné vystupovanie ju robí odlišnou od iných kandidátov. Osobnostná charizma funguje. 3. Najviac jej asi pomáha revolučná nálada, ktorá sa zdvihla po vražde J. Kuciaka a stále trvá. Nespokojní ľudia, ktorí chcú zmenu, sa vidia práve v Čaputovej. Na ňu projektujú svoje očakávania. Keby som si pomohol prirovnaním zo surfingu, tak Šefčovič je svetová špička v surfovaní na mori, ale jeho súperka, ktorá je len nadšená amatérka naskočila na dobrú vlnu, ktorá ju môže zaniesť až do Grasalkovičovho paláca. Šefčovič je objektívne lepší, ale môže prehrať. Ako sa hovorí: Proti vetru sa pľuvať nedá.

Keby vlani nezabili Jána Kuciaka, Čaputová by v prvom kole získala možno 3,5 % hlasov. Zrejme jej pôvodný zámer, prečo sa rozhodla kandidovať, bolo pomôcť svojej strane PS. Podobne ako Kotleba, Bugár a Krajniak svojim stranám. Takíto nepolitickí politici ako ona by v normálnej dobe nemali šancu. Podobne ani Václav Havel by sa nemohol stať, nebyť revolučných udalostí v roku 89, prezidentom. V normálnych časoch by pôsobil ako nezávislý ľavicový intelektuál.

Šefčovič

Šefčovič je z ideologického hľadiska menej nebezpečný pretože je konformista. Čaputová je liberálna fundamentalistka, ktorá svoje názory nemení, maximálne ich môže posunúť do úzadia. Nie je až taká úprimná ako sa zdá byť. Podľa mňa si veľa vecí, o ktorých tuší, že by jej mohli poškodiť v kampani, necháva pre seba.

Šefčovič sa príliš nevyhraňuje, a preto môže byť prijateľný pre všetkých, nie je to fanatik, skôr pragmatik, konformista, kariérne zameraný diplomat, človek zmieru, upokojenia, pomalého budovania republiky. Štandardný politik v dobrom slova zmysle. Vďaka tomu, že pôsobil v Bruseli, nie je poškvrnený spormi a škandálmi našej vnútornej politiky. V tomto zmysle je jeho minulosť čistá. Práve preto riešia médiá grimasy jeho ženy, lebo nič iné na neho nemajú. Novinári z neho musia byť zúfalí.

Prečo sa KBS stretla práve so Šefčovičom? Podľa mňa si ho vyhodnotili na základe prieskumov ako jediného kandidáta, ktorý má šancu poraziť Čaputovú. Zároveň mu tým nepriamo vyjadrili podporu alebo aspoň naznačili „Toto je kandidát, ktorý je pre nás prijateľný“. Zároveň si ho zaviazali v prípade zvolenia, že nebude presadzovať kultúrno- revolučnú agendu.

Šefčovičovi vytýkajú, že bol komunista. Nevídali! E. Kukan, ktorý kandidoval na prezidenta za Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu a len len že sa ním nestal, bol tiež komunista. Asi to tak bolo pred rokom 1989, že kto chcel robiť kariéru v diplomacii, musel byť v strane. V roku 89 mal Šefčovič 23 rokov. Také chlapčisko. Je jasné, že on vstúpil do strany z kariérnych dôvodov. Keďže to bolo pred 30 rokmi, môžeme už tento „zločin“ považovať za premlčaný. Človek sa za 30 rokov môže zmeniť. No ale, kto chce psa biť, palicu si nájde. Čaputová má v tomto smere výhodu, lebo ona mala v roku 89 len sladkých 16.

Vo svojom predchádzajúcom článku som Šefčoviča kritizoval. Teraz mám však iný postoj. Zmenila sa situácia (výber je zúžený na dvoch kandidátov), svoje postoje zmenil aj Šefčovič a tak isto aj ja mám viac informácií ako som mal, keď som písal spomínaný článok. Zmeniť názor pod vplyvom nových poznatkov nie je hanba. Ako hovorí Miloš Zeman „Iba idiot nemení svoje názory.“ Dobrý generál si pripraví taktiku bitky vopred, ale keď sa bitka vyvíja inak než predpokladal, musí aj on prispôsobiť svoje rozkazy novým okolnostiam.

Ako povedal jeden britský politik: „Británia nemá trvalých spojencov, má len trvalé záujmy.“ Preto sa môže včerajší nepriateľ stať zajtrajším spojencom. Keby Churchill počas vojny zaujal voči Stalinovi taký postoj, že Stalin je komunista a s komunistami on nerokuje, možno by sa dejiny vyvíjali inak. Horšie. Dakedy je aj komunista dobrý.

Šefčovič by dobre reprezentoval našu republiku. Obaja kandidáti majú slušné, kultivované vystupovanie (Čaputová je ako žena samozrejme krajšia, ale zase Šefčovič má úsmev sladší ako Emil Horváth mladší). Šefčovič je navyše skúsený diplomat. Za zmienku stojí z hľadiska reprezentácie aj to, že Šefčovič žije usporiadaným rodinným životom, kým Čaputovej súkromný život pôsobí rozháranejšie.

Aký je rozdiel v úrovni týchto dvoch kandidátov, vystihol aj Fero Múčka v článku Povedzte Čaputovej nech odstúpi v prospech Šefčoviča, kde píše:

"Napríklad, o Čaputovej sa hovorí, že za svoj život neukradla ani jedno euro. To sa hovorí aj o Šefčovičovi, akurát že ten mohol ukradnúť aj viac ako jedno euro. Čaputová zachránila Pezinok pred skládkou odpadu, ktorú by museli Pezinčania znášať celý zvyšok svojho života. (Ale, povedzme si otvorene, Pezinčania aj tak trávia väčšinu života v Bratislave, čiže tá skládka by im vadila len polovicu ich života.) Ale Šefčovič bojuje proti skládkam a odpadom na svetovej úrovni, v komisii stojí na čele agendy boja proti globálnemu otepleniu.

No hlavný rozdiel je v ich politickom formáte. Ak by som ten rozdiel mal prirovnať napríklad k potápačom, tak Čaputová je ako potápač, ktorý v metrovej vode šnorchľuje a hľadá mušle. A Šefčovič je ten, čo uprostred oceánu päťdesiat metrov pod hladinou jazdí na žralokovi kladivohlavom."

Dokonca aj taký ficobijec a smerofób ako je neobyčajný človek Matovič v jednej zo svojich jasnejších chvíľ označil Šefčoviča za dobrého kandidáta.

Voľbu Šefčoviča považujem za pragmatickú, racionálnu, triezvu, realistickú voľbu. Voliť ho, znamená voliť stabilitu, poriadok, kompromis, upokojenie situácie, spoločenský zmier, postupné budovanie republiky. Jeho víťazstvo bude znamenať víťazstvo štandardnej predvídateľnej mainstreamovej politiky nad nepolitickou politikou Čaputovej. Keď si predstavím slovenského prezidenta ako rokuje napr. s čínskym prezidentom, tak si myslím, že Šefčovič ako skúsený politik by dokázal pre Slovensko vyjednať viac než Čaputová. Prezident je vrchným veliteľom armády a mal by sa vyznať aj v bezpečnostných otázkach. To je oblasť, kde sa Čaputová priznala, že sa v nej neorientuje. Čiže bolo by veľmi dôležité, akých poradcov by si vybrala. To, čo by jej napísali, to by čítala. (Toto akoby mi niečo pripomínalo.)

Šefčovič je skúsený politik (homo politicus), Čaputová pracovala celý profesijný život ako mimovládna aktivistka (homo sorosiensis).

Keď EÚ zatočí s Veľkou Britániou, bude sa riešiť budúcnosť EÚ. V hre budú pravdepodobne dva scenáre: čoraz hlbšia integrácia, alebo posun akoby smerom naspäť v posilnení suverenity národných štátov. Bolo by dobre, keby sa náš prezident v týchto otázkach vyznal. Bolo by dobré, keby vedel formulovať svoj názor a nebol len pritakávačom. Takého prezidenta nepotrebujeme. Ja som považoval Šefčoviča za eurohujera, ale v poslednej debate na TA3 sa vyjadril, že by presadzoval skôr druhú možnosť. To ma trochu upokojilo. Šefčovič zmenil svoj názor na budúcnosť EÚ a ja som zmenil svoj názor na neho.

Ľud chce zmenu. V poriadku. Zmenu však prinášajú obaja kandidáti. Ide len o to, či tá zmena má byť radikálna alebo mierna.

Záver

Novinári vnášajú do spoločnosti dve tézy: 1. Voľby sú už rozhodnuté. V prospech Čaputovej. 2. Tieto voľby sú referendom o Smere. Ja odmietam obe tézy.

Neviem, komu prospeje hovoriť o tom, že voľby sú už rozhodnuté. Uškodí to viac Čaputovej, lebo si jej potenciálni voliči povedia „Keď to má isté, tak už nemusíme ísť voliť“ a zostanú doma alebo to bude pôsobiť demobilizujúco na voličov Šefčoviča, ktorí si zase môžu povedať „Neoplatí sa nám ísť voliť, veď aj tak je už rozhodnuté“? Byť Šefčovičom, tak by som to nevzdával. Bojovník bojuje do konca. Treba zintenzívniť kampaň, dobre sa pripraviť na tv diskusie (zamerať sa na svoje silné stránky a slabiny súperky) a človek nikdy nevie, čo ešte môže vyjsť najavo. Možno niečo z Čaputovej minulosti, ako vykonávala koncipientskú prax alebo pokútne advokátsku prax.

Nenechajme si vnútiť pohľad, že prezidentské voľby sú referendom o Smere. V tomto prípade je jasné, komu tento pohľad škodí a komu prospieva. Voľby sú voľbami medzi dvoma kandidátmi. Sú to prezidentské, nie parlamentné voľby. Tie budú až o rok. Nezamieňajme si to. Ak prijmeme, že ide o referendum o Smere, tak možno nezvolíme kandidáta, ktorý je po odbornej aj ľudskej stránke pripravený na úrad prezidenta lepšie len preto, že ho podporuje strana Smer. Nenechajme sa ovládnuť ficofóbiou, ani smerofóbiou. Nevoľme proti niekomu, ale za niekoho.

Dôležitejšie budú voľby do NR o rok. Význam týchto prezidentských volieb však môže vzrásť, ak si uvedomíme, že v prípade nemožnosti zostaviť koaličnú vládu v roku 2020, čo sa vzhľadom na vývoj preferencií môže stať, bude prezident zostavovať úradnícku vládu.

 

Napriek všetkému, čo sa udialo a ešte môže udiať, si myslím, že voľbu prezidenta treba vrátiť do parlamentu.

 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0