Úvahy o posledných slovách Pána Ježiša

Úvahy o posledných slovách Pána Ježiša

Druhé slovo

„Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.“

Ježiš bol v tej chvíli sám a našiel v Dismasovi všetku lásku, ktorú si želal nájsť vo svojich apoštoloch. Ten muž sa dokonca odvážil obraňovať ho, zatiaľ čo ostatní – tí, ktorí miloval – okrem Jána zbabelo utiekli, aby sa tak nekompromitovali a neskončili ako on.

Zdalo sa, že viac než dva roky jeho vlastní neboli schopní opravdivo uveriť jeho slovám. Inak by boli teraz tu, vedľa neho.

Tento muž, Dismas, v priebehu niekoľkých minút uveril v jeho božstvo, keď zachytil z jeho pier slová úpenlivej prosby k Otcovi. Dismas objavil pravdu a cestu k životu...

Vidiac umierať Ježiša v pokoji tých, ktorí sa nemajú čoho obávať, s nádejou tých, ktorí vedia, že existuje niečo, v čo môžu dúfať. Dismas chcel uveriť v to „niečo“, pretože bol pred samotnou nádejou.

Vo veľkom vyčerpaní v dôsledku námahy a bolesti, ale s veľkým dojatím, že zazrel Svetlo, vyriekne slová, ktoré ho povedú k svätosti.

„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“

Jeho slová sú rovnocenné s tými, ktoré dnes hovoríme pri spovedi: „Odpusť mi, Otče, lebo som zhrešil“!

Predchádzajúcu noc začal Ježiš trpieť svoje umučenie, aby spasil hriešnikov, akí sme my všetci, a takých, akým je Dismas. „Dobrý lotor“ ani netušil, že opúšťa väzenie urážaný, opľúvaný a zavrhnutý ako „nešťastník“, aby sa ocitol pred prameňom milosrdnej lásky. Ani si nepomyslel, že keď nastane noc, príde do paláca Kráľa kráľov sprevádzaný Kniežaťom pokoja.

A Ježiš v tomto zločincovi priateľa, pretože ten, kto dôveruje je priateľ, teda ten ponúka svoju dôveru bez strachu. Priateľ je ten, koho dojíma ľútosť vo chvíľach tvojho utrpenia a nepridáva soľ do tvojich rán...

Priateľ chce zostať po tvojom boku, a zostane s tebou až do konca, bez načúvania výkrikov zatratených, ktorí obviňujú, urážajú, potupujú, bažiacich vidieť ťa zomierať najhorším možným spôsobom, pretože majú srdcia plné krutosti.

Ten Ježišov pohľad nahradil objatie, ktoré túžil dať Dismasovi, rovnako ako i dnes objíma všetkých tých, ktorí mu a zasvätia svoje duše. Uprostred svojich sĺz a kŕčov sa Ježiš usmial a hlasom plným nežnosti prisľúbil:

„Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou raji.“

A Ježiš opäť vystiera svoje milujúce ruky k hriešnikovi, povyšujúc ho, ľutujúceho a pokorného, dokonca nad spravodlivých. Vošiel do Božej slávy, hoci nebol najsvätejší spomedzi smrteľníkov. „Oslavu v nebi“ neurobia proroci a mučeníci. No bude to zlodej, možno aj vrah, zavrhnutý spoločnosťou... ktorý bude prvý svätý, kanonizovaný ešte za života samým Ježišom: „Svätý Dismas“.

Hovorí sa, že protikladné póly sa priťahujú. Chudoba uchvátila nášho Pána. Bieda ho priťahuje, hriešnik je jeho veľkou výzvou. Preto sa uponížil tak, že vzal na seba naše ľudské postavenie, aby sme sa tak s ním mohli vyslobodiť zo všetkých pút. A tak sa dva konce znova stretajú: na jednej strane prázdne ruky človeka, na druhej strane nekonečná Božia láska. Dva konce spojené iba dvoma citmi, dvoma postojmi: pokorou a milosrdenstvom, ktoré spolu vždy stavajú most spásy.

Požehnaný si, Dismas, ty dobrý lotor, že si vedel zabudnúť na svoje utrpenie a mať súcit druhými.

Dismas dal svoju druhovi všetko, čo vlastnil v hodine smrti. Ponúkol mu všetko, čo mal: vieru, novú, ale pevnú vieru; nádej na milosrdenstvo Pána, že dosiahne večný život; a lásku, vyzývajúc ho ľútosti nad nespravodlivo trpiacim.

A pokiaľ ide o nás, čo chceme my dať za túto lásku, ktorá sa dáva, aby nás spasila? Azda to, čoho máme nadbytok?

My sa cítime „veľkodušní“, keď dávame jedlo, či šaty alebo poskytneme inú materiálnu pomoc tým, ktorú to potrebujú. Ale... koľkokrát si uvedomíme, že našou povinnosťou je dávať naším bratom niečo viac, ako len chlieb a šaty?

Nemám ani najmenšiu pochybnosť, že tieto veci sú nevyhnutné, a to o mnoho viac v čase núdze, hladu a ťažkostí. Avšak musíme si pamätať, že „človek nežije len z chleba...“

A ak si uvedomujeme, že materiálne bohatstvo alebo dostatok jedla a pitia neplodí opravdivé šťastie v človeku a že tí, čo žijú v zmyselnosti, v lakomstve a v iných žiadostivostiach tela, pociťujú trvalú nespokojnosť...

A keď sme sa poučili, že sláva a pocty nás nepovedú k pravému šťastiu, lebo sú pominuteľné a krátkodobé...

Ak môžeme potvrdiť, že ani telesné zdravie ani hýrivá zábava ani hlučnosť a ani zvláštne priateľstvá nie sú výlučné pre skutočne šťastný život...

Prečo potom neprinášame Boha bratom a sestrám? Prečo im neprinášame jeho slovo, lásku, ktorú sme poznali, vieru, ktorá nás robí svedkami? Neuvedomujeme si závažnosť nášho zanedbania!

Boh miluje toho, kto dáva s radosťou. Boh sa stará o naše potreby. Keď odovzdávame našu vieru a lásku šťastne, s radosťou, potom sme takí plní ako obrovská sýpka, do ktorej ostatní môžu prísť a brať dobré zrno a dávať ho ďalej tým, ktorí ho najviac potrebujú. (Texty vybraté z knihy Zo Sinaja na Kalváriu.)

Pápež Benedikt XVI. hovorí: „Keď vylučujeme Božiu prítomnosť zo sveta, môžeme robiť čokoľvek, i veľmi užitočné, predsa sa nám to akosi rozpadá po rukami a napokon vidíme, že nám čosi chýba.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo