Anonymní kresťania

Prihlásila som sa na kurz z angličtiny. Zaradila som sa do skupiny začiatočníkov.

V skupine začiatočníkov sme boli štyria. Na úvod, sa nám pani učiteľka predstavila najprv v slovenčine, potom v angličtine. Potom bol rad na nás. Predstavili sme sa jej a vyučovanie sa začalo. Hodina ušla ako voda a tak sa skončila prvá hodina angličtiny. Mladá učiteľka sa ma opýtala, či mám čas. Odpovedala som kladne. Potešila sa.

Povedala mi: „Zaujalo ma Vaše oblečenie, ktorým poukazujete na svoju vieru. Ja som tiež veriaca. Bývala moslimka. Bývam na Slovensku a vydala som sa za muža, ktorý vyznáva katolícku vieru. Korán prikazuje žene vyznávať vieru svojho manžela. Lenže môj manžel  sa o svoju vieru málo zaujímal. Ja som nechcela stratiť vieru v jedného, milosrdného Boha, ktorý bude posledný deň súdiť ľudí, preto som  manžela nútila, aby sme sa obaja vzdelávali v jeho viere. Poslúchol ma. V našom meste sme sa prvý krát obaja zúčastnili na svätej omši v kostole. Prekvapilo ma, že nikto z veriacich  nás nepozdravil, neprivítal a ani sa nám neprihovoril. Oslovili sme niektorých z veriacich a pýtali sme sa  ich, kde a s kým by sme sa mohli porozprávať o viere v Boha. Odporúčali nám navštíviť farský úrad.

 Na farskom úrade boli vypísané úradné hodiny pre jednotlivé skupiny. Zdalo sa, že sme nepatrili ani do jednej. Zašli sme na svätú omšu aj do iných kostolov v meste. Situácia sa zopakovalo.  Pri našom hľadaní veriacich, s ktorými by sme mohli hovoriť o Bohu, nás raz oslovil jeden člen z Apoštolskej Cirkvi. Mal záujem rozprávať sa  s nami o svojej viere. Páčilo sa nám to. Pozval nás aj do ich spoločenstva. Spoločenstvo veriacich nás milo prijalo. Tam sme mali možnosť často rozprávať sa s nimi o viere v Boha, o modlitbe. A teraz podľa tohto učenia sa snažíme milovať Boha i blížnych .

Opýtala som sa: „Nie je vám ľúto za vašou vierou a rodinou?“  Odpovedala: „Teraz už nie, keď vyznávam vieru svojho muža. Máme vlastnú rodinu a teším sa z nej.

Po krátkej odmlke pokračovala: Všimla som si, že v tejto vašej kultúre sa nedáva veľký dôraz na rodinu. A  to mi je veľmi ľúto. V našej kultúre je na prvom mieste rodina. Celá rodina sa často stretáva, starí rodičia, rodičia, deti, strýkovia, tety, skrátka celé príbuzenstvo. To je naše zázemie a istota. Cítime a vieme, že patríme k sebe. Tu mám inú skúsenosť, že pri stretnutí s príbuznými prevláda viac chlad a  formálne vzťahy ako spolupatričnosť a srdečnosť.“

Viera tejto ženy a jej láska k rodine u mňa vzbudila obdiv.