Čo sa snažím naučiť našich žiakov.

Čo sa snažím naučiť našich žiakov.

Je to ako so žiačkou, ktorú som pristihol, že na písomke odpisovala (videl som ako si z ťaháka čítala a následne to písala na papier) a ona sa so mnou hádala, že neodpisovala. Na nasledujúcej hodine na mňa dokonca zvýšila hlas, že ten ťahák nebol jej...

Možno viete a možno neviete, som učiteľom na strednej umeleckej škole. Okrem iného učím aj jeden predmet, na ktorom žiaci dosť vypracovávajú projekty. Rôzne prezentácie a seminárne práce o svetoznámych a slovenských fotografoch, o fotografických súťažiach, združeniach, o fotoaparátoch a o čomkoľvek, čo súvisí s témou. Tak aby mali žiaci a aj ja ako učiteľ zmenu. Aby vyučovanie nebolo len o klasike diktovania poznámok, ktoré si žiaci zapisujú do zošitov. Aby išlo aj o formu, nielen o obsah.

Keď som takto začal učiť, mal som určité predstavy. Chcel som, aby sa žiaci potrápili pri hľadaní informácií o danom fotografovi (veľa krát je to náročné a o danom človeku sa dajú nejaké tie informácie dohľadať iba ťažko). Aby používali viacero zdrojov. Aby práca, ktorú vytvoria bola pre nich a pre ich spolužiakov, nejakým prínosom. Chcel som poznať ich názor na fotografov a fotografie. Chcel som.

Realita je ale iná. Postupne som upúšťal od nárokov a mám pocit, že ani nemôžem inak. Veď posúďte sami. Od prvej veci, od ktorej som upustil bolo, keď som chcel, aby nečerpali len z internetu, ale aj z kníh. Žiaľ na témy, ktoré zadávam, neexistuje veľa kníh. Tie, ktoré existujú sa dajú samozrejme kúpiť, ale to nemôžem od žiakov žiadať. Nie sú totižto schopní kúpiť si jednu knihu za 40€, ktorú budú potrebovať celé štyri roky a s ktorou by sa perfektne pripravili na maturitnú skúšku. Skúšal som to aj s mestskými knižnicami, ale tam chodí menej žiakov ako je v tých knižniciach kníh s danou témou. Isto, niečo sa tam nájde a veľa krát sú to hodnotné knihy, ale žiaci na toto nemajú čas.

To jediné na čo majú čas a čo sa stalo ich rutinou je, že zadajú do googlu meno fotografa, o ktorom majú písať a skopírujú prvú stránku, ktorú nájdu. V tom zložitejšom prípade im nájde stránku, ktorá je po anglicky, to znamená, že si ju musia dať do google translátora a nechať si ju preložiť. Samozrejme, že spravia iba CTRL-C a CTRL-V, a vôbec si daný text po sebe neprečítajú (česť výnimkám). Takže, keď prácu následne prezentujú strácajú sa v nej, pretože tam majú popísané vety, ktoré nedávajú zmysel, alebo sú veľmi často gramaticky nesprávne. Ak ich na to upozorním, pozerajú na mňa, že čo si myslím, že oni majú na robote iba toto? Alebo sa zasmejú, čím to chcú zahrať do autu.

O prínose práce ani nejdem písať. Ak niekto kopíruje strohé informácie a ani si daný text po sebe neprečíta, ako môžem čakať, že vloží do práce niečo svoje. Svoj názor. Dnešní žiaci akoby nemali svoj názor. Raz som zadal žiakom ako domácu úlohu, aby si vybrali zo stránky magnumphotos.com jedného fotografa a na jednu fotografiu od neho mi napísali svoj názor. Prácu mi neodovzdal ani jeden žiak. Nikto nebol schopný napísať svoj názor, popísať fotografiu, vyjadriť pocity, aké uňho daná fotografia vyvolala. Nikto.

Samozrejme očakávajú za prácu len tú najlepšiu známku a v podstate inú akceptujú, len s veľkou nevôľou. Toto isté platí aj na iných predmetoch, ako napríklad prax. Tu sa odráža iný problém a síce, že žiaci si myslia, že keď niečo odovzdajú, aj keď to vyzerá zle a nespĺňa to kritéria na iné hodnotenie ako známkou nedostatočný, už len to, že to odovzdali má byť podľa nich hodnotené. To, že im fotografiu hodnotíte po technickej stránke ako nedostatočnú a zakážete im ju vytlačiť, nič neznamená. Pomyselne ju pobozkajú ako kapitánske výložky, pretože oni svoju prácu odviedli dobre a stoja si za tým.

A to je to najsmutnejšie na tom. Akoby nezáležalo na tom, čo ich chcem ja, alebo moji kolegovia, učitelia na celom Slovensku naučiť, pretože spoločnosť, pardón nie spoločnosť, ale ľudia na najvyšších miestach vysielajú nám a našim deťom odkaz, že práca môže byť skopírovaná, bez akéhokoľvek osobného a osobnostného prínosu, môže byť urobená len aby bolo, naoko alebo zle. To najdôležitejšie je mať peniaze a moc. Trvať si pyšne na svojej pravde a ukazovať na druhých, pretože oni sú tí zlí. Oni to spravili rovnako zle, alebo ešte horšie. Útočiť na učiteľa, pretože na vás sedí, chce vám nejakým spôsobom ublížiť, chce vás pochovať. Učitelia sú ako tá hnusná opozícia vo vláde a novinári, ktorí nič iné nerobia, iba hádžu špinu na tých dobrých.

A tak, keď myslím na toho dobrého, ktorému všetci ubližujú, rozmýšľam ako môžem žiadať od žiakov, aby vypracovávali seminárne práce, prezentácie, alebo čokoľvek iným spôsobom ako CTRL-C a CTRL-V? Ako im mám povedať, že urobili chybu? Ako ich mám naučiť, že môžu robiť chyby? Ako im môžem povedať, že je čestné priznať si chybu? Pokoriť sa? Ospravedlniť sa? Že aj to je prejav sily. Už mesiac nad tým rozmýšľam. A nenachádzam odpoveď.

Je to ako so žiačkou, ktorú som pristihol, že na písomke odpisovala (videl som ako si z ťaháka čítala a následne to písala na papier) a ona sa so mnou hádala, že neodpisovala. Na nasledujúcej hodine na mňa dokonca zvýšila hlas, že ten ťahák nebol jej...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo