Nepoškvrnené počatie Panny Márie - nebiblická náuka?

Nepoškvrnené počatie Panny Márie - nebiblická náuka?

8. decembra katolíci slávia sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Toto učenie sa niekedy mylne zamieňa s panenským počatím Ježiša Krista. Je tento sviatok katolíckou fabuláciou z nedávnych storočí? Je odtrhnutý od Biblie a dejín? Cieľom tohto blogu je vysvetliť katolícku náuku o Panne Márii a uviesť na pravú mieru niektoré nedorozumenia s ňou spojené.

Výmysel katolíkov z 19. storočia?
8. decembra 1854 pápež Pius IX. slávnostne vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“ (KKC 491)

Historik August Franzen uvádza, že definovaný článok viery získal v Cirkvi takmer okamžitý súhlas ešte pred jej vyhlásením. „Pápež sa pred vyhlásením dogmy opýtal všetkých biskupov na ich názor - 536 biskupov sa vyjadrilo za, 4 proti a 36 iuxta modum, t.j. súhlasili čo do veci, ale považovali súčasnú dobu za nevhodnú.“
Potvrdením tohto učenia bolo aj to, že o štyri roky neskôr sa v Lurdách zjavila krásna pani, ktorá sa mladej Bernadete predstavila ako Nepoškrvnené počatie

Podobne ako pri iných vyhlásených dogmách z posledných storočí (Nanebovzatie Panny Márie alebo pápežská neomylnosť) by bolo nepravdou hovoriť, že ide o katolícky vynález z čista-jasna. V skutočnosti boli definované na základe dávnej tradície, ktorá nie je v rozpore s Písmom. Presne do tejto kategórie môžeme zaradiť aj dogmu o Nepoškvrnenom počatí a celkovo Máriinu rolu v Božom pláne záchrany ľudstva.

O Márii svedčili už otcovia Cirkvi z prvých storočí existencie Cirkvi. Zopár príkladov: 
1) Pre svätého Ignáca z Antiochie (zomrel v r. 107) bola „Mária nevyhnutne potrebná pre správne pochopenie Ježiša Krista.“

2) Svätý Irenej (asi 140 až 202) nazýval Máriu „novou Evou, ktorá rozviazala uzol neposlušnosti starej Evy.“ V spise Adversus haereses dodáva, že „ona sa poslušnosťou stala príčinou spásy pre seba a pre celé ľudské pokolenie.

3) Svätý Ambróz (337-397), milánsky biskup, vyhlásil, že „Mária bola zbavená od všetkej poškvrny hriechu.“ 

4) Svätý Augustín (354-430) o Máriinom výnimočnom dare svedčil vo svojom spise O prirodzenosti a milosti: „Presvätú Pannu Máriu, ktorú z úcty k Pánovi celkom vynechávam, keď je reč o hriechu.“ Pán si pripravil lono svojej matky aby bolo sväté a celkom pripravené na Jeho príchod. Augustín ďalej píše: „Kiežby z úcty k Pánovi žiadna takáto námietka ohľadom nej a hriechu nevznikla. Veď napokon, ako vieme, o koľko viac milostí dostala k úplnemu víťazstvu nad hriechom tá, čo si zasluhovala počať a porodiť toho, ktorý, ako všetci uznávajú, bol bez hriechu.“ Podobne Máriinu nepoškrvnenosť bránil aj svätý Hieronym a svätý Efrém Sýrsky

Už v siedmom storočí sa medzi východnými kresťanmi ujala úcta k svätosti Márie. Tamojší veriaci ju nazývali „ľaliou medzi tŕním.“ Čoskoro sa v západnej (latinskej) Cirkvi podobne ako na východe začal sláviť sviatok. Na Západe sa však proti Máriinej bezhriešnosti objavovali námietky a pochybnosti dokonca aj u takých svätcov ako bol napríklad Tomáš Akvinský alebo Bernard z Clairvaux. V tejto otázke častokrát medzi sebou polemizovali najmä dominikáni a františkáni. Základná dilema niektorých spočívala v tom, ako dať do súladu Máriinu nepoškvrnenosť a fakt, že každý človek nevyhnutne potrebuje Spasiteľa. 

Františkánsky teológ Ján Duns Scotus (1266-1308) ponúkol odpovede na tieto námietky: „Nepoškvrnené počatie nastalo tak, že Boh vopred udelil Kristovu milosť. Veríme, že každý človek je vďaka Kristovej milosti vierou a krstom oslobodený od hriechu. To je najväčšia výsada Kristových učeníkov. Tvrdíme iba, že Mária bola prvá, komu sa tak stalo, pretože podľa Božieho plánu spásy sa tak stalo ešte predtým, než bola počatá. A toto je mimoriadna výsada, ani to ju však neposúva na stranu božstva, stále zostáva na strane posväteného ľudstva. Ako prvá prijala najvýznamnejší dôsledok, ktorý prináleží všetkým Kristovým učeníkom.“ Pohľad františkánov teda v teologickom diskurze zvíťazil. Zaujímavé je to, že dokonca aj protestantský reformátor Martin Luther veril, že Mária bola dokonale očistená a oslobodená od skazy hriechu. 

Nebiblická náuka? 
Nepoznáme bližšie okolnosti Máriinho narodenia, resp. detstva. V Písme o tom niet žiadnej zmienky. Podľa apokryfného Protoevanjelia svätého Jakuba z 2. storočia vieme, že rodičia Márie boli Joachim a Anna. Anna porodila Máriu až vo vyššom veku. Dali jej meno Mária, v hebrejčine Miriam s príznačným významom - Bohu milá. Hoci údaje o jej rodičoch a detstve sú v podstate tradíciou, neodmietal by som prirýchlo historickú hodnotu niektorých apokryfných spisov. 

Alan Schreck pekne vyjadril pôvod učenia o Nepoškrvnenom počatí: „Nie je výslovne zapísané v Biblii a dokonca nie je historicky zrejmé, že bolo odovzdané zo zvesti prvých apoštolov. Táto viera sa skôr objavila časom, ako kresťania uvažovali o tom, čo Biblia píše o Ježišovi a jeho matke.“ Ježiš prisľúbil svojej Cirkvi Ducha Svätého, ktorú ju ochráni pred omylom. Rovnako vďaka Duchu Svätému bude Boží ľud vovádzaný do plnej pravdy. (porov. Jn 16,13) 

Je pravdou, že táto dogma nemá priamu oporu v Písme a nemôžeme v tomto prípade bratov protestantov zasypať citátmi z Písma. Môj kľúčový argument sa však nezakladá na uvažovaní v Biblii, ale o Biblii. Práve tento argument bude v našich úvahach o Márii zohrávať zásadnú úlohu. Pre protestantských kresťanov je základným pravidlom viery zásada iba Písmo (sola Scriptura). Paradoxné je, že ani v tomto prípade sa tento princíp v Písme vyslovene nespomína. Samotná Biblia neučí, že Biblia je jedinou autoritou. Musíme si teda položiť základnú otázku - čo je Biblia? Biblia je produkt ústnej tradície a života Cirkvi. Ježiš nič nenapísal a ani neprikázal nič napísať. Svojim učeníkom povedal: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16,15) Biblia nespadla z neba a ani neslúžila ako predloha pre novú Cirkev. Cirkev vytvorila Bibliu. Cirkev s pomocou Ducha Svätého určila, ktoré knihy budú alebo nebudú patriť do biblického zoznamu. Totiž nevieme zo samotného Písma určiť, ktoré knihy tam majú patriť a ktoré nie.

Kedže zásada iba Písmo stojí „na vode“, je zbytočné a nelogické vyčítať katolíkom: „Aha, pozrite sa - toto a toto v Písme nie je. Vaše doktríny sú nebiblické ba dokonca jej odporujú.“
Pre katolíkov teda Biblia nie je jediným zdrojom Božieho zjavenia. Písmo, Tradícia a Cirkev sú nerozlučiteľná trojica a pokusy rozdeliť ich končia s neblahými dôsledkami aj pre samotnú Bibliu.  

Uvedená dogma však nie je odtrhnutá od Biblie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tu neide len o jednotlivé citáty, ale o celkový pohľad na Písmo a na úlohu Márie v Kristovom vykupiteľskom diele. V Genezis 3,15 sa dočítame: „Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu, medzi tvoje a jej potomstvo. Ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Boh týmto predpovedá novú ženu - novú Evu, ktorá nebude podriadená satanovmu potomstvu. Zdá sa, že žena je titul pre Evu v jej stave pre pádom (Gn 2,23). Až po páde v Gn 3,20 je odhalené jej meno. Mária, nová Eva nebude poškrvnená hriechom v žiadnej podobe. 

V Lukášovom evanjeliu anjel Gabriel zdraví Máriu slovami „raduj sa, milosti plná, Pán s tebou“(Lk 1,28) Na prvý pohľad neide o nič neobvyklé. Slovné spojenie milosti plná však v gréckom preklade znamená kecharitomene. Je to jedinečné slovo nielen v Biblii, ale aj v celej starovekej literatúre. Hahn píše, že „keďže sa toto slovo vyskytuje len zriedka, hovorí o jedinečnosti Márie. Grécka gramatická forma naznačuje, že jej milosť alebo priazeň je prítomný a trvalý stav, ktorý vyplýva z Božej činnosti v minulosti. Aj forma anjelovho pozdravu je v Písme jedinečná. Len tu anjel niekoho oslovuje titulom, a nie osobným menom.“ 

Stojí za to prečítať si celú úvodnú kapitolu Lukáša, premeditovať ju a pouvažovať nad „obyčajnou“ úlohou Márie v Božom spásnom pláne. Napríklad môžeme uviesť slová Alžbety keď uvidela Máriu, ktorá ju prišla navštíviť. „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. Áno, šťastná je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán." (Lk 1,39-45)

Do pozornosti dávam aj samotné Máriine slová: „Odteraz blahoslavenou ma budú volať všetky pokolenia, lebo veľké veci vykonal na mne Všemohúci.“ (Lk 1,48-49) Samotná Biblia blahoslavila Máriu. 

Potrebovala Mária Spasiteľa?
Najjednoduchšia a zároveň pravdivá odpoveď na túto otázku je áno, no vyžaduje si doplňujúci komentár. V Lukášovom evanjeliu (1,46-47) Mária zvolala: „Velebí moja duša Pána a môj duch zajasal v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Mnohí protestanti argumentujú ďalšími citátmi z Biblie, konkrétne z Pavlovho Listu Rimanom (3, 23) „veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ Niektorí uvádzajú aj verš z Prvého Jánovho listuak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ (1 Jn 1,8). 

Áno, Mária potrebovala Spasiteľa. Sama to svojimi slovami v Magnifikáte potvrdila. Jej svätosť však neimplikuje to, že nepotrebovala Spasiteľa. Prečítajme si učenie o Nepoškrvnenom počatí ešte raz: „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“ (KKC 491)

Bolo by namieste najprv vysvetliť čo je to vlastne ten dedičný hriech. Hriech je v tomto zmysle skôr analógiou, ako Katechizmus uvádza „nie je to čin, ale stav.“ (KKC 404) Naši prarodičia spáchali osobný hriech, ktorým sa dobrovoľne oddelili od Boha. Zostali v stave bez Boha. Je náročné pochopiť prenášanie tohto stavu na potomkov inak ako vo svetle viery. Na jednej prednáške som počul analógiu, ktorá zaujímavo objasňuje problematiku dedičného hriechu. Istý manželský pár žil v krajine kde im nič nechýbalo a kde boli dokonale šťastní. Raz sa však rozhodli odísť na dovolenku do krajiny poznačenej biedou, hladom a chorobami. Dobrovoľne si zvolili možnosť tam zostať a do takto poznačeného sveta priniesli a vychovali svoje potomstvo. Žalmista tajomnú skutočnosť, že sa rodíme v stave bez Boha vyjadruje týmito slovami: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ (Ž 50,7) Krst však dedičný hriech úplne likviduje a prináša nám nový, Boží život.   

Ježiš Kristus skutočne vykúpil celé ľudstvo, no neznamená to, že Mária bola výnimkou. Osobitnou milosťou sa rozumie, že bola zachránená preventívne. Scott Hahn píše: „Človek sa môže uchrániť pred nebezpečenstvom dvojako - intervenciou a prevenciou. Niektorí ľudia sú zachránení po rokoch drogovej závislosti intervenciou a rehabilitáciou. Mnohí iní sú však uchránení od závislosti, pretože nemali pokušenie: vyrastali v dobrej rodine a chránili sa zlých ciest, ktoré by im mohli uškodiť. Mária bola uchránená od každého hriechu jedinečne, lebo ju ochránil Boh.“ Dodám len toľko, že vyššie spomínaný františkán Duns Scotus vysvetľoval tento preventívny Boží zásah. Hriech je podľa Scotusa ako roklina do ktorého väčšina ľudí spadla a potrebuje záchranu. Avšak Mária bola zachránená tým, že ju niekto pred roklinou vopred varoval. Jeden i druhý spôsob záchrany je nezaslúžená milosť. Mária bola pokrstená už de facto v momente počatia. 

Mimoriadna úloha Márie (bola matkou Božieho Syna) vyžaduje mimoriadne milosti. Mária prežila celý svoj život v milosti posväcujúcej. Mária svojim áno (porov. Lk 1,28-37) otvára cestu spásy pre ľudstvo. Vari nie je na tom nič výnimočné? Iste, Boh mohol zvoliť nekonečne veľa možností ako zachrániť ľudstvo. On sa však rozhodol urobiť veľké veci cestou Márie, cestou pokornej a jednoduchej služobníčky. Žiadnej nezávislej superwoman alebo vzdelanej teologičky. Fascinuje ma príklad tejto skromnej, nenápadnej, nevyzývavej a na Bohu závislej dievčiny. Práve v pokornom a poslušnom srdci sa rodí ozajstná viera. Katolícka Cirkev k Márii nepridáva nič čo by jej neprináležalo. Byť matkou Ježiša, vteleného Boha - to je len také obyčajné poslanie

Zároveň z toho evidentne vyplýva, že Mária by nemohla na toto mimoriadne povolanie odpovedať takýmto spôsobom („Tu som. Ja som slúžka Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Lk 1,38) v hriešnom stave. Boh ju preto vybavil touto špeciálnou milosťou.

Rovnako uvádzané verše z Listu Rimanom ako aj Prvého Jánovho listu nedokazujú, že Mária bola hriešnym stvorením. Napríklad v prípade Listu Rimanom 3,23 slovo všetci neznamená, že išlo nutne o všetkých. Hahn ďalej píše, že grécke slovo pas (všetci) sa v tomto prípade používa „v rozdeľujúcom význame, čiže veľa pohanov a veľa Grékov. Neznamená každý bez výnimky.“ Strikne doslovný výklad tohto verša nás teda privádza do zjavných problémov. Medzi týmito všetkými nemôže patriť Ježiš, ktorý nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. (porov. Hebr 4,15) Zo skupiny všetci v tomto prípade musíme logicky vylúčiť aj nenarodené deti, resp. deti, ktoré nikdy nespáchali žiaden osobný hriech keďže zomreli v skorom veku. Svätý Pavol si to uvedomuje a preto v inom verši Listu Rimanom píše, že doba pred narodením, je dobou „predtým ako (deti) urobili niečo dobré alebo zlé.“ (Rim 9,11) 

Ešte s jednou námietkou sa musíme vyrovnať. Naznamená vari Máriina bezhriešnosť to, že ju staviame na Boží piedestál? Rozhodne nie! Prví ľudia, Adam a Eva boli istú dobu bezhriešni a neznamenalo to, že sú rovní Bohu. Paradoxne človek, ktorý je bezhriešny je človekom v autentickom zmysle. Hriech v nás zabíja Boží obraz. Čím menej hriechu a viac života s Bohom a v Bohu, tým je človek viac človekom.   

Záverom
Panna Mária je veľkým vzorom jednoduchosti, pokory a poslušnosti. Práve preto je jej úloha v Novom zákone skrytá. Skrytá a pokorná. Vzor pravej viery hodný nasledovania. Mária neuprednosťnuje seba, ale vždy dáva dopredia Toho, ktorý ju zachránil. A práve preto si ju katolíci tak vážia. Dogma o Nepoškrvnenom počatí nie je ani tak o Márii, ako o Bohu. „Ježiš bol natoľko jedinečný a svätý, že Boh dokonca pripravil i jeho matku pre jeho narodenie tým, že ju ochránil pred dedičným hriechom.“ 

Pravý mariánsky kult vedie vždy k Bohu. Pravá mariánska úcta nie je nikdy v rozpore s Písmom. Boh je ten, ktorý nás už od vekov predchádza svojou milosťou. Mária je dokonalé Božie dielo, občan neba, ktorý žil so všetkými milosťami už tu na zemi. Boh dal okúsiť ovocie spásy na modelovom príklade, ktorým je Mária. Lebo to, čo zakúsila Mária - oslobodenie od dedičného hriechu okúsili a okúsia neskôr všetci pokrstení.   

Ježiš na kríži dal Jánovi matku, Pannu Máriu. (porov. Jn 19,27) Dal ju aj nám. Vážme si ju podobne ako si vážil Ježiš.  

Literatúra
Franzen, A. Malé dejiny církve. 2008
Hahn, S. Kto si Mária? 2007
Hahn, S. Prečo veriť? 2009
Schreck, A. Katolíci. Čemu opravdu věří? 2013.

Titulný obrázok - https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/61/Murillo_immaculate_conception.jpg

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo