Púť v Svätej zemi

Púť v Svätej zemi

Cestopis (Piata časť)

Narodenie, Kalvária, Vzkriesenie

Ráno o 4,30 h sme ešte za tmy vyštartovali k Bazilike narodenia. V šere autobusa som uvažovala o tom, ako kedysi Mária cestovala s Jozefom, keď už bola pokročilom stave tehotenstva z Nazaretu do tohto starobylého mestečka Betlehema s cieľom, aby sa tu zapísali na sčítaní ľudu podľa nariadenia Rimanov. Pravdepodobne putovali na mulici alebo somárovi a cesta im zrejme trvala päť alebo šesť dní. Na toto miesto určite putovalo viacej „Dávidových potomkov“ rozptýlených po celej krajine.

V pravej časti tvar hviezdy na podlahe označoval miesto narodenia Pána Ježiša. Zdieľať

 Za spevu mohamedánskej rannej modlitby sme prechádzali uličkami mesta a mierili sme k Bazilike narodenia. V bazilike, kde otcovia z pravoslávnej cirkvi tiež hlasným spevom velebili Boha, sme zamierili cez južnú priečnu loď a zostupovali sme vyšuchanými schodmi do Jaskyne narodenia.

Jej priestor vyzdobený množstvom sviečok a umelecky vypracovaných lampičiek i ozdôb pôsobil tajomne. V pravej časti tvar hviezdy na podlahe označoval miesto narodenia Pána Ježiša. Čudné! Nenachádzala sa tu maštaľ. Síce nikde v Biblii sa maštaľ nespomína, predsa narodenie Ježiša najčastejšie znázorňujeme v maštali.

Podľa Lukáša môžeme rozumieť aj náznak diskrétnosti, keď píše – vo vnútri „nebolo miesta“ pre ženu, chystajúcu sa rodiť. Ak je to tak, „grobiansky hostinský“, ako ho znázorňuje mnoho hier o Ježišovom narodení, sa možno pokúšal Márii urobiť „láskavosť“: na slová, „Ukáž mi vhodnejšie - teplejšie a pokojnejšie miesto“ a on ju zaviedol na najteplejšie miesto vzadu za domom - do jaskyne.

A Mária ho vložila do jasličiek, žľabu, ktorý slúžil na kŕmenie dobytka. Zdieľať

 Vtedajší ľudia mali domy vytvorené z prírodných jaskýň a v chladnom počasí sa v ňom mohol držať aj vzácny dobytok. Miesto, kde priviedla Mária na svet prvorodené dieťa bolo útulné a nie stajňa, nachádzajúca sa niekde blízko poľa vystavená vetru. A Mária ho vložila do jasličiek, žľabu, ktorý slúžil na kŕmenie dobytka. Jasle uložené v malej rímsko-katolíckej kaplnke na úrovni nižšieho poschodia pravdepodobne nie sú originálne.

Jasličky

Scéna vtelenia, tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom, nás nútila pokľaknúť a adorovať. Úctivo sme sa skláňali jeden po druhom až k zemi, aby sme pobozkali hviezdu ako samotného Spasiteľa. Snažila som sa pochopiť pravý, hlbší zmysel narodenia toho, ktorý sa tu pripomína. Na prvý pohľad toto narodenie bolo navonok jednoduchou, všednou udalosťou, ale „okom viery“ a s darom dodatočnej múdrosti, to bolo výnimočné – okamih Božieho vstupu do ľudského sveta.

Moju úvahu prerušil otec Mojžiš, keď mi vsunul do ruky knihu, aby som z nej tu prečítala Božie slovo počas svätej omše. Pri každej svätej omši, ktorú sme mali počas týchto dní, som túto službu rada prenechávala iným spolupútnikom, aby si zo svätej zeme odniesli domov radosť a pekný duchovný zážitok. Vzala som knihu a pozrela som sa na prítomných. Zbadala som v ich očiach tichý súhlas.

V tejto maličkej a tmavej miestnosti, kde zažiarilo „večné slovo“. Zdieľať

Svätú omšu sme tu, dojatí jednoduchosťou a posvätným tichom, slávili o 5,00 h ráno s otcom Mojžišom. V tejto maličkej a tmavej miestnosti, kde zažiarilo „večné slovo“. V mojej duši dnes zažiarilo v obrovskom rozsahu  „A Slovo sa telom stalo“ (Jn1, 14). Vo svojom srdci som ďakovala Bohu za túto veľkú priazeň. Po svätej omši sme sa presunuli naspäť do hotela.

Bazilika svätého hrobu

Naraňajkovali sme sa a pokračovali sme v ceste do Jeruzalema. Na parkovisku sme vystúpili z autobusa a prešli sme úzkymi, kamennými ulicami mesta k Bazilike svätého hrobu. Vošli sme cez jednu časť brány (druhá časť bola zamurovaná) do Baziliky a ocitli sme sa vo vstupnej hale.

Pred sebou sme videli takzvaný kameň balzamovania, na ktorom pripravili Ježišovo telo do hrobu, ako to uvádza evanjelista (Ján19, 39-40). Pár návštevníkov tam kľačalo, čelom a rukami sa opierali o mramorovú dosku kameňa. Páčil sa nám tento úkon úcty. S rozochveným srdcom sme si pokľakli a uctili si tento kameň ako najdrahšiu pamiatku na nášho Pána.

Kameň balzamovania

Kalvária

Vo vnútri vpravo od hlavného vchodu je strmé schodište, po ktorom sme vyšli na vrchol Kalvárie, kde sú dve kaplnky. Hneď oproti schodišťu je kaplnka zasvätená dvom staniciam krížovej cesty: X, XI. Pána Ježiša vyzliekajú zo šiat a Pána Ježiša pribíjajú na kríž. Druhá kaplnka je na vrchole kalvárskej skaly, kde sa odohralo ukrižovanie Pána Ježiša, je to XII. a XIII. stanica krížovej cesty.

Presunuli sme sa na kolenách pred oltár, pod ktorým sa nachádza otvor, cez ktorý sa možno dotknúť časti kameňa, kde bola osadená päta Ježišovho kríža. Sklonila som sa a dotkla som sa tohto miesta nielen perami, ale celou svojou bytosťou. Dlho som sa pripravovala na tento moment. V ruke som držala obálku s už vopred napísanými úmyslami a tiež s úmyslami tých, ktorí ma o túto službu požiadali.

Tu som nemohla dlhšie zotrvať, lebo za mnou sa vytvoril dlhý rad z ľudí z rôznych národností a trpezlivo čakali, kedy odtiaľ odídem. Následne sme po schodoch zostúpili dolu. Pod kalvárskou kaplnkou, v malej miestnosti, bol viditeľný spomínaný otvor za sklom. V otvore bolo vidno veľké množstvo vhodených listov od pútnikov a teraz aj ten môj.

Pod kalvárskou kaplnkou je viditeľný otvor za sklom

Asi päťdesiat  metrov od kameňa balzamovania sa nachádza kaplnka s hrobom. Tam sme prešli a postavili sme sa do radu. Stáť blízko hrobu je silný zážitok. Kým sme sa pomaly posúvali dopredu, vo svojej predstavivosti som preskočila cez minulé storočia do prvého rána Veľkej noci.

 Videla som sa v záhrade a pozerala som sa na Petra a Jána, ako zadychčane uháňajú ku vchodu do hrobu. Máriu Magdalénu som videla stáť vonku pri hrobe, plačúcu vo svojom žiali, lebo nevie, kam sa podelo telo jej Pána.

To nie je záhradník, ale Ježiš – ten, ktorý priniesol vlastný život a je vlastne život sám. Zdieľať

Prichádzajúci Ježiš stojí za ňou a láskavo sa jej spytuje, prečo plače. Ale ona sa domnieva, že je to záhradník. „Pane, ak si ho ty odniesol,“ hovorí, „povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem“. V tejto chvíli Ježiš povie iba jedno slovo – jej vlastné meno – ale vysloví ho s nehou: „Mária!“ Ona sa obráti tvárou k hovoriacemu, neveriac vlastným ušiam ani vlastným očiam. A v tejto chvíli ho spozná: „Učiteľ!“ vyriekne. To nie je záhradník, ale Ježiš – ten, ktorý priniesol vlastný život a je vlastne život sám.

Záhradný hrob mi všetko jasne sprítomňuje a ponúka mi po storočiach vlastné stretnutie so vzkrieseným Kristom. Vošla som do kaplnky Božieho hrobu, ktorá je rozdelená na dve časti. V prvej Kaplnke anjela je uprostred mramorový stĺp, v ktorom je vložená časť kameňa, ktorým bol hrob zakrytý. Sklonila som sa a dotkla som sa ho jemne ako vzácneho skvostu.

Z tejto kaplnky som vchádzala vchodom vysokým iba 1,33 m do druhej Kaplnky Božieho hrobu. Kľakla som si k autentickému hrobu, ktorý sa nachádzal pod mramorovou doskou. Mlčky som položila svoju hlavu na dosku a v duchu som ako Mária Magdaléna spočinula pri Ježišových nohách.

Aby mohli vojsť dnu i iní pútnici, musela som po minúte modlitby vstať a odísť. Cúvaním som sa pomaly približovala k otvoru. Zabudla som, že otvor hrobu je nízky a hlavou som vrazila do steny. Zadunelo to tak, že som tým vyrušila pútnikov okolo seba i kňaza, ktorý nás vpúšťal dnu. Nič sa nestalo, moja hlava zostala celá a dokonca ani nebolela. Usmiala som sa a vyšla bez ťažkostí von. Tento úder bol pre mňa znamením od Pána, že sa mám na toto miesto ešte vrátiť.

Prešli sme cez otvorenú Kaplnku Márie Magdalény do vedľajšej uzavretej Kaplnky zjavenia sa Pána Ježiša svojej Matke, kde sa vo výklenku nachádza i časť stĺpu, pri ktorom bol Pán Ježiš bičovaný.

Stĺp, pri ktorom bol Pán Ježiš bičovaný

V tejto kaplnke je uložená Eucharistia, pri ktorej sme mohli trochu dlhšie adorovať. Opäť sme sa vrátili do kaplnky Márie Magdalény a potom sme zostúpili do suterénu baziliky, kde sa nachádza arménska kaplnka, odkiaľ možno zostúpiť ešte nižšie, do bývalej cisterny. V nej je názorne vidno, ako kedysi obyvatelia Jeruzalema sekali kameň na svoje stavby.

Keď sa Kalvária stala v časoch Rimanov popraviskom, použité priečne ramená krížov, takzvané patibulá, hádzali do cisterny. Sem odhodili aj patibulum z Ježišovho kríža. Svätá Helena našla túto vzácnu relikviu kríža. Na znak toho bola kaplnka zasvätená svätej Helene a Povýšeniu Svätého kríža.

Zem sa zatriasla a skaly pukali. Zdieľať

Zaujal nás v jednom zasklenom otvore na kameni seizmometer zaznamenávajúci chvenie skaly, do ktorej bol vsadený Ježišov kríž.

Kameň so seizmometrom

V Matúšovom evanjeliu je zaznačené, že keď Ježiš na kríži zomrel, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa zatriasla a skaly pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží syn“ (Mt 27, 51 – 54).

Vo chvíli Ježišovej smrti sa udialo niečo, čo hlboko zapôsobilo tak na duševný, ako aj fyzický svet. Táto správa je podaná zdanlivo prostým spôsobom. No, isto je dostatočným dôvodom na to, aby sme sa zastavili pri kríži a prenikli za, navonok viditeľné udalosti hlbšie do príbehu, ktorý pôsobí výrazne i pod povrchom. Zaujímavé je, že i dnes sa na tom mieste skaly chvejú.

Na mieste popravy z vonkajšej strany jeruzalemských hradieb sme sa ešte raz zastavili. Sprievodca nám dal hodinu na to, aby sme zašli do mesta a niečo si kúpili na pamiatku. Pár ľudí odišlo. Naša cesta však viedla naspäť do Baziliky svätého hrobu.

Skladanie z kríža

Ocitli sme sa znova v Bazilike. Postavili sme sa do radu, aby sme opäť vošli do hrobu. Prišli sme na rad a celá dojatá som vošla dnu. Vnútorne posilnená modlitbou, som si pokľakla. Tentoraz moja hlava spočinula pri Ježišovej zmučenej hlave. Odtiaľ sme sa vrátili na kalvársku skalu, kde sme celú hodinu rozjímali.

Kaplnka na vrchole kalvárskej skaly

V mojej predstave príbeh pokračoval. Ježišovo telo sňal z kríža muž menom Jozef „z judejského mesta Arimatey“. Bol členom veľrady a „nesúhlasil z ich rozhodnutím“ (Lk 23,51), na ktorom sa uzniesli. Aj keď Ježiša nemohol uchrániť pred smrťou, mohol sa napokon postarať o to, aby ho slušne pochovali. Niektoré telá totiž nechávali hniť na rímskom kríži niekoľko dní, iné jednoducho hodili napospas psom.

Toto všetko bolo nezlučiteľné so židovským náboženstvom, a keďže sa blížil deň sabat, nebolo možné strácať čas. Preto v neskoré piatkové popoludnie, Jozef spolu s Nikodémom a niekoľkými ďalšími, zavinuli Ježišovu mŕtvolu a potom ju uložili do Jozefovho hrobu vytesaného do skaly, ktorý sa nachádzal neďaleko.

Toto všetko pozorovali „ženy, ktoré s ním prišli z Galiley“, ktoré „pozreli si hrob aj to, ako uložili jeho telo“(Lk 23, 55). Aby ho ochránili pred vtákmi a psami, vchod zatarasili krížom kameňom a potom sa všetci zúčastnení rýchlo vydali do svojich príbytkov v meste - práve včas, aby mohli svätiť sabat, ktorý poznamenal zármutok a beznádej. Koniec koncov pre krátkosť času išlo len o dočasné riešenie, ktorým sa zaviazali, že sa vrátia v nedeľu, aby telo bez náhlenia zabalzamovali a definitívne uložili do hrobu.

Na toto miesto prichádzalo čoraz viac pútnikov. Opäť sme  sa kolenačky posúvali k otvoru a bozkom sme si uctili kameň pod oltárom. Vzdialili sme sa kúsok ďalej od oltára, aby pútnici mali voľný priechod. Bolo  tu rušno ako na ulici. Okolo nás stále prechádzali húfy pútnikov. No, tento ruch neuberal nič z posvätnosti a Božej prítomnosti, ktorá tu bola hmatateľná.

 V duchu som videla, že Rimania s Ježišom zaobchádzali rovnako ako s ktorýmkoľvek otrokom alebo vzbúrencom Rímu. A práve Ježiš ním nebol. Obvinili ho pred Pilátom, že „odmieta platiť cisárovi dane“ (Lk23,1). Pilát tiež nenašiel na tieto obvinenia dôkazy (Lk23,14). Ježiš pri viacerých príležitostiach výslovne varoval svojich poslucháčov – dokonca, aj keď sa mu nohy podlamovali pod krížom, čo sa môže stať čoskoro s Jeruzalemom, ak budú zotrvávať  v proti rímskej politike: „Nepriatelia ťa obkľúčia a zrovnajú so zemou.“ (Lk19,43-44). Ježiš nebol vzbúrencom ani utláčateľom svojho národa.

V skutočnosti bol nevinný človek, ktorý zaujal miesto skutočného vinníka. Zdieľať

Ale pretože ho popravili na rímskom kríži, verejnosť ho za vzbúrenca považovala. V Lukášovom evanjeliu nachádzame hlbokú pravdu. Lukáš vyrátal, že Ježiš bol päťkrát považovaný za „nevinného“ vo veci politických obvinení zo vzbury – Pilátom aj Herodesom,  jedným z tých, ktorí boli ukrižovaní s ním, ako aj rímskym stotníkom (Lk23,4,14,22,41,47).

Na rozdiel od Barabáša, ktorého Lukáš dvakrát opisuje ako „muža uväzneného pre vzburu a vraždu“ – a ktorý odišiel slobodný. Ježiš nie je vzbúrenec. Trpel namiesto iného vzbúrenca. V skutočnosti bol nevinný človek, ktorý zaujal miesto skutočného vinníka.

Tu on priniesol všetkým ľuďom „odpustenie hriechov“. Dosiahol to tým, keď ako nevinný umrel namiesto nich a odpúšťal tým, ktorí voči nemu tak očividne zhrešili: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk26,34).

Bohato vyzdobená kaplnka nám tento príbeh neprikrášlila, iba trochu zjemnila. Ďakovali sme Pánu Ježišovi z hĺbky srdca za dielo vykúpenia. Bola to ťažká chvíľa, ale tak krásna a vzácna pre nás. Vďaka Ježišovi máme ako slobodné Božie deti opäť nárok na večný život.

Prvá Veľká noc

Po modlitbe sme opäť zostúpili dole strmým schodišťom. Pred hrobom bol nekonečný rad pútnikov. Pripomenula som si, ako ten prázdny hrob pre nás kresťanov veľa znamená. Príbeh pokračuje, neskončil sa tu na rímskom popravisku.

Hoci výprava nebola početná, bolo jej súdené stať sa najslávnejšou zo všetkých. Zdieľať

Spomenula som si na ženy, ktoré sa sem mali pôvodne vrátiť v nedeľu skoro ráno, aby dokončili práce súvisiace s Ježišovým pohrebom. Predstavila som si, ako sa pred brieždením zhromaždili niekde v meste a potichu prešli cez Záhradnú bránu k mestským hradbám a pokračovali v ceste do opusteného kameňolomu – miesta, ktoré sa v ich mysliach spájalo s barbarským mučením, politickým bezprávím a ľudskou tragédiou. Počasie bolo vlhké a chladné, možnože presne také ako sme mali my.

Skupinka bola malá, asi štvorčlenná. Nechceli vzbudiť žiadne podozrenie a rozmýšľali o tom, či sa im spoločnými silami podarí odvaliť kameň. Hoci výprava nebola početná, bolo jej súdené stať sa najslávnejšou zo všetkých. Keď prišli k hrobu na dohľad, uvideli, že kameň, zakrývajúci vchod do hrobu, je odvalený. A keď ustrašene vošli dnu, zistili, že Ježišova mŕtvola zmizla – hoci pohrebný rubáš tam stále ležal.

To znamená, že smrťou sa všetko nekončí, že existuje život za hrobom. Zdieľať

To je začiatok dlhého, nezabudnuteľného dňa – prvého dňa Veľkej noci. Ježiš sa potom na konci zjavil Kleopasovi a jeho priateľovi, keď išli do Emauz (Lk24,13-49). Ich zúfalstvo sa premenilo na nádej, smútok na radosť; stratu a úmrtie nahradil obnovený kontakt s Ježišom. Po tejto udalosti učeníci znova chceli uskutočňovať to, čo táto výnimočná udalosť mohla znamenať pre ich vlastnú budúcnosť.

To znamená, že smrťou sa všetko nekončí, že existuje život za hrobom. Božie prisľúbenia sa naplnili. To bolo neskôr dôvodom pre jeho učeníkov, aby sa rozpŕchli na všetky svetové strany hlásať Bohom ustanoveného kráľa.

Krížová cesta

Zhromaždili sme sa okolo nášho sprievodcu a vošli sme  do mesta, kde bola podľa tradície vyznačená cesta, ktorou mal ísť Ježiš z Antónie na popravisko – Via dolorosa.

Táto trasa je iba hypoteticky určená, ak si spomenieme na všetky tie zrúcaniny, ktoré storočia nahromadili vo Svätom meste na hŕbu odpadkov, ktoré sú niekde v dolinách. Miesto, určené pre popravu, malo byť podľa možnosti najbližšie, pretože v tomto bode, tvorili múry uhol. A ulice boli vtedy také isté, akými sme aj my práve prechádzali.

Ulica v Jeruzaleme

Od Baziliky svätého hrobu sme zostupovali po úzkej, ulici lemovanej vysokými domami, chudobnými na obloky, nepravidelne vydláždenými hrubými a klzkými kameňmi, preplnenými tienistými výklenkami, obchodíkmi a slnkom plne osvietenými plochami až k pevnosti Antónia. Cesta mohla byť dlhá asi štyristo alebo päťsto metrov.

Na jednom múre bol odkrytý kameň, o ktorý sa údajne oprela Matka Božia. Neviem, či išlo o autentickú pamiatku, ale viem, že Ježišova Matka tu niekde bola. Krížová cesta akú poznám z kostola, zobrazená v štrnástich obrazoch, i keď je často umelecky hodnoverne stvárnená, mi  zrazu pripadala zúfalo povrchná. 

Odkrytý kameň

Pevnosť, ktorú dal postaviť Herodes Veľký stála v severozápadnej časti chrámového námestia. Vojenské kasárne boli vybavené dovtedy všetkým prístupným komfortným zariadením. Bola tu Lithostrotos - zvýšená podlaha, cvičisko, miesto slávnostných prehliadok, ako aj priestor na hry a zábavy, i súdna stolica – praetorium. Na dlaždice Lithostrotu vykreslili ryhy, aby sa na nich nepošmykli kone, ďalej jarky na odtok a zber dažďovej vody.

Pontský Pilát, ako je známe, nemal toto miesto rád, zdržiaval sa tu iba  v nevyhnutných obdobiach, napr. počas židovských sviatkov. Tu sa odohral súdny proces s Ježišom. V tejto pevnosti sa dnes nachádza aj Kaplnka bičovania. V nej sme spoločne uvažovali nad jednotlivými zastaveniami krížovej cesty.

Stretnutie s arcibiskupom

Po modlitbe sme opäť pokračovali v ceste ulicami mesta. Pri tejto rýchlej prehliadke mesta som sa snažila nájsť Jeruzalem z Ježišových čias, no ťažko sa dalo zamerať na Ježišov pohyb priamočiaro. V tomto meste sa navzájom prekrývalo veľa historických vrstiev a bolo treba brať do úvahy historické príbehy pred Ježišovým narodením a po jeho nanebovstúpení. Veď ani súčasné hradby sa nenachádzajú na tom istom mieste ako línia hradieb v prvom storočí.

Na niektorých uliciach sú dnes z Ježišových čias miesta zasypané a zahádzané odpadkami až do výšky šiestich metrov. Nahromadili sa tu za vyše dvetisíc rokov normálneho a niekedy aj nenormálneho života. Jeruzalem sa rozrastá a vyvíja.

Stretnutie s arcibiskupom

V jednej uličke sme narazili na ďalšiu skupinu Slovákov. Viedol ju košický arcibiskup Bernard Bober. Bolo to milé a vzácne stretnutie. Spravili sme si pár spoločných záberov, porozprávali sme sa a pokračovali sme každá skupina svojou cestou.

Múr nárekov

Prechádzali sme popri viacerých obchodoch a budov, prešli sme cez pokladnicu a napokon sme pokračovali severnou cestou cez niekoľko bezpečnostných kontrol na Námestie západného múra. Táto celá časť je otvorená ako miesto historického a duchovného významu pre Židov z celého sveta. Tu prichádzali k nemu po celé stáročia veriaci Židia, aby sa pomodlili v blízkosti svojho chrámu.

Prekvapenie! Nebol to múr samotného chrámu, ale len časť chrámovej plošiny. Vyhradili sme si dostatok času, aby sme si toto miesto pozreli a pri Múre nárekov sa pomodlili. Do škáry múra som vsunula papier s napísanými modlitbami a po krátkom tichu sme pozorovali okolie.

Múr nárekov

Niektorí naši pútnici sa snažili dostať hore na chrámovú plošinu do srdca kultového miesta moslimov, kde je Skalný dom so zlatou kupolou a mešita al-Aksá. Prístup tam im nebol povolený. Všetci sme sa mohli pozerať na chrámovú plošinu len zdola. Odtiaľ sme sa tiež dosť dozvedeli.

Najprv sme boli ohromení rozľahlosťou Herodesových kameňov a ešte viac nás prekvapila obrovská výška plošiny nad úrovňou terénu. Zaujala nás aj židovská synagóga, ktorá je, v porovnaní s Múrom nárekov a moslimskými svätyňami, iba nepatrnou budovou.

Na otvorenom priestranstve pred Múrom nárekov sme pozorovali pohybujúcich sa, sústredene modliacich sa veriacich židov. Muži boli oddelení od žien. Nedali sa rušiť okolo idúcimi turistami ani ruchom bezpečnostnej kontroly, ba ani divokým krikom židovských detí, ktoré boli blízko nastúpené do šiestich radov a z plnej sily recitovali Tóru alebo modlitby. Židovskí rabíni dohliadali, aby mali spoločný a jednotný rytmus. Svojim správaním upozorňovali na seba celé okolie.

Židovskí rabíni a ich žiaci

Areál chrámu, v ktorom malo Ježišovo konanie búrlivú odozvu, zostal miestom sporov a napätia. Židia by si želali obnoviť tretí chrám na mieste pôvodného starobylého - čo by bolo i možné, ak by zničili moslimské svätyne, ktoré tam stoja. Je to miesto neutíchajúcich sporov medzi moslimi a židmi.  

Posledná večera

Zhromaždili sme na danom mieste na námestí a potom sme vystupovali po kamenných schodoch smerom na Dávidove nádvorie.

Prešli sme komplexom stavieb, schodov, veľkých mestských brán, kamenných plošín navzájom pospájaných vytvárajúc jeden celok, ktoré mi pripomenulo žalm, ktorý recitujeme pri modlitbe liturgických hodín. „Jeruzalem je mesto spojené v jeden celok“.

Pokračovali sme cez množstvo uličiek a budov, až sme sa dostali na miesto Poslednej Pánovej večere. Ocitli sme sa v hornej sieni, ktorá nebola presne tá z Ježišových čias, iba sa jej podobala. V nej Ježiš zaviedol novú hostinu, vďaka  ktorej si ho budú jeho nasledovníci pripomínať. Prestal platiť chlieb utrpenia  a kalich vykúpenia, lebo tu povedal niečo nové, že chlieb a víno je jeho vlastné „telo“ a „krv“. Pre učeníkov to bolo šokujúce. Doteraz vedeli, že nesmú piť krv zo žiadneho zvieraťa, nieto ešte ľudskú.

V Eucharistii, v chlebe a víne i v budúcnosti bude vždy s nimi a jeho duch bude žiť v nich. Zdieľať

Tento večer bol ťažký, plný napätia a poznačený zármutkom. Vstúpil do pamäte ako večer - „noc“, keď bol zradený. Bola to noc, keď sa v ovzduší vznášala smrť. A Ježiš od nich vyžadoval, aby jeho smrť prijali ako najväčšiu výhru, preto im ponúkol najsilnejší symbol, aby si na neho spomínali. V Eucharistii, v chlebe a víne i v budúcnosti bude vždy s nimi a jeho duch bude žiť v nich.

Bol vôbec niekedy nejaký príkaz takto vypočutý? Po stáročia sa pomaly šíril do všetkých svetadielov a krajín a medzi všetky rasy, vykonával sa za každých, mysliteľných, ľudských okolností, slúžil všetkým možným ľudským potrebám od detstva až do staroby i po nej, dodržiaval sa od najvyšších vrcholov po úkryty utečencov v jaskyniach, väzniciach a v rôznych miestach.

Toto veľké tajomstvo ma presahuje, zároveň priťahuje a posilňuje. Zdieľať

Toto veľké tajomstvo ma presahuje, zároveň priťahuje a posilňuje. Ježiš sa tu modlil veľkňazskú modlitbu a apoštolom umýval nohy. Po svojom zmŕtvychvstaní tu ustanovil sviatosť zmierenia, zoslal Ducha Svätého a na tomto mieste apoštoli vyvolili Mateja namiesto Judáša. Pri večeradle usnula Panna Mária, lebo chcela zomrieť blízko významného miesta, kde sa zrodila Cirkev.

Odtiaľ sme sa presunuli do Kostola Usnutia Panny Márie. Podľa tradície stál na mieste, kde Panna Mária usnula. Kostol sa nachádza v bezprostrednom susedstve s Večeradlom a tvorí časť benediktínskeho opátstva. Bazilika je dvojpodlažná. Dolu sa nachádza krypta, v strede ktorej je katafalk zobrazujúci Pannu Máriu, obkolesený stĺporadím. Po stranách sa nachádzajú oltáre rôznych národov s nádhernými mozaikami, zobrazujú výjavy zo života Panny Márie.

Katafalk zobrazujúci Pannu Máriu

Už bol podvečer a bolo dosť chladno. Zastavili sme sa v jednej židovskej reštaurácii, zostali sme v jej vonkajšej časti. Čašník nám ponúkol podložky na sedadlá, aby sme si nemuseli sadnúť na studené stoličky. Posadali sme si a niektorí si objednali kávu alebo minerálku.

Oddychovali sme a delili sme sa o svoje dojmy. Prišiel k nám čašník a podával na stôl objednané nápoje. Predo mňa postavil grátis kávu, hoci som si nič neobjednala. S údivom som sa pozrela na toho muža. Bola som presvedčená, že židia kresťanov ignorujú. Ich zdvorilá pozornosť v hoteli Báli, v Nazarete, kde ma prekvapili pekným apartmánom a teraz ich veľkodušná ponuka, mi vyrazili dych a zmenili mienku o židoch.

Po krátkej prestávke sme sa presunuli autobusom do nášho hotela v Betleheme. Po večeri sme sa chystali na žiadaný odpočinok.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo