Tri spomienky na amerického prezidenta Georgea Busha staršieho

Tri spomienky na amerického prezidenta Georgea Busha staršieho

Najväčšou zásluhou práve zosnulého amerického prezidenta Georgea Busha staršieho bolo, že spolu s Gorbačovom na samite na vojnovej lodi pri Malte v decembri 1989 ukončil studenú vojnu. Chcel by som však dnes pripomenúť tri momentky z jeho života, ktoré nie sú všeobecne známe, ale podľa mňa dokresľujú osobnosť tohto zaujímavého človeka.

Čičidžima, Tichý oceán, september 1944

2. septembra 1944 už bolo jasné, že Japonci vojnu v Pacifiku s Američanmi prehrávajú. To však vôbec neznamenalo, že nekládli zúrivý odpor a nebojovali do posledného muža. Neďaleko od ostrova Iwodžima, o ktorom boli natočené slávne vojnové filmy, prebiehala bitka o rovnako opevnený ostrov Čičidžima.

Práve v tento deň sa rozhodli Američania letecky zničiť komunikačné veže na ostrove leteckým útokom. Jedným z pilotov bombardérov bol vtedy dvadsaťročný George Bush. Japoncom sa podarilo bombardéry zamerať a postupne ničiť protilietadlovou paľbou. Lietadlo Busha staršieho dostalo zásah, z motora sa valil dym, pravé krídlo horelo. Bush nevidel ani na ciferníky pred sebou, ale po pamäti dokončil útok, presne zasiahol cieľ a podarilo sa mu ešte naposledy lietadlo zdvihnúť.

Z rozpadajúceho lietadla vyskočil 6 kilometrov od ostrova, chvost lietadla mu roztrhal padák a rozbil hlavu, z ktorej sa mu rinula krv. Napriek tomu sa mu podarilo čiastočne nafúknuť žltý záchranný čln, do ktorého však neustále tiekla voda. Morské prúdy unášali žltý polonafúknutý čln naspäť k ostrovu, kde naň čakali Japonci. Všetkých zostrelených amerických pilotov Japonci na Čičidžime popravili, isté nebolo len to, či Busha staršieho dopichajú bodákmi a nechajú ho počas niekoľkých dní vykrvácať, alebo mu zotnú hlavu, alebo ho ešte po smrti aj zjedia – prípadov kanibalizmu bolo na tomto ostrove potvrdených viacero.

Bush starší nemal ani veslo, takže vzdoroval morským prúdom iba veslovaním rukami. Bolo však zrejmé, že ho skôr alebo neskôr Japonci dostanú. A vtedy zasiahol Hospodin. Kúsok od člna sa zrazu vynoril periskop americkej ponorky, ktorá čln zbadala, vynorila sa, krvácajúceho Busha naložila a odviezla preč. Po mesiaci liečenia sa Bush vrátil k jednotke a pokračoval ako pilot v náletoch na japonské ostrovy.

Irak, Stredný Východ, jar 1991

Keď začiatkom augusta 1990 obsadil Saddám Husajn Kuvajt, nepredpokladal, že by mu hrozili nejaké veľké problémy. Prepočítal sa, prezident Bush starší a britská premiérka Thatcherová dokázali dať v priebehu niekoľkých mesiacov dokopy koalíciu viac ako tridsiatich štátov vrátane Česko-Slovenska a presunuli do Saudskej Arábie takmer milión vojakov. Keď sa Saddám Husajn odmietol z Kuvajtu stiahnuť, v januári 1991 koaličné sily začali bombardovanie Iraku a vo februári 1991 Saddáma v priebehu niekoľkých dní z Kuvajtu vyhnali. Spojenecké tanky obsadili aj časť územia južného Iraku.

Bolo to veľké víťazstvo Georgea Busha staršieho. Lenže vtedy urobil Bush niečo, za čo ho potom veľa ľudí dlho kritizovalo. Zastavil americké tanky pri Basre, nepokračoval do Bagdadu a nezvrhol Saddámov režim. Uspokojil sa s tým, že na juhu a severe Iraku vytvoril bezletové zóny a na Saddámov režim uvalil sankcie. Bol za túto „mäkkosť“ roky kritizovaný, dávalo sa mu za vinu, že jeho syn potom musel dokončiť v roku 2003 to, čo on sám zanedbal.

Dnes, 15 rokov po zvrhnutí Saddámovho režimu, je však podľa mňa zrejmé, že Bush starší mal pravdu. Pád Saddáma Husajna, ktorý bol nespochybniteľne masovým vrahom a nechutným diktátorom, situáciu nezlepšil, ale práve naopak – zhoršil. Pád Saddáma Husajna umožnil vzostup Iránu a vznik Islamského štátu, ktorí predstavujú geopolitickú hrozbu najmä pre nás, Európanov. My sme prví na rane.

Bush starší dokázal byť vo chvíli svojho najväčšieho triumfu zdržanlivý, nepodľahol emóciám, rozhodol sa racionálne. Nedorazil svojho politicky na smrť zraneného protivníka, ktorý mu obrazne povedané ležal odzbrojený pri nohách. Bush starší dokázal ísť proti prúdu emócií verejnej mienky, proti prúdu svojich politických aj vojenských poradcov. Takéto rozhodnutie vyžaduje veľkú vnútornú silu a pokoru.

Štát Main, USA, jún 2009

Exprezident Bush práve oslávil svoje 85 narodeniny. A oslávil ich rovnako, ako 75 a 80 narodeniny – zoskokom z lietadla na padáku. V tomto veku bolo pochopiteľné, že voľný pád už neabsolvoval sám, ale v tandeme so seržantom americkej armády Mikeom Elliottom, s ktorým potom pristáli neďaleko od rodinného sídla Bushovcov v Kennebunkporte v štáte Maine.

Keďže som slúžil na základnej vojenskej službe u výsadkárov, veľmi dobre viem, že na vyskočenie z lietadla sa nedá zvyknúť. Aj profesionáli, ktorí majú tisíce zoskokov, vám potvrdia, že človek má strach vždy. Strach, ktorý musíte prekonať predtým, ako sa vrhnete do prázdna a neznáma. Ak to dokáže urobiť 85 ročný človek, ktorý naozaj sebe ani iným nemusí dokazovať, že na to má, potom viem k domu dodať iba: Klobúk dolu.

Dovoľte, aby som svoje spomienky na práve zosnulého amerického prezidenta Busha staršieho ukončil vojenským žargónom. Síce expresívnym, ale podľa mňa presným. Ak život Busha staršieho niečo vystihuje, tak skutočnosť, že to nebol „sráč“. Dokázal prekonať strach, dokázal nasadiť za svoju vlasť svoj vlastný život, dokázal ísť proti verejnej mienke, dokázal krotiť vybičované emócie. Takíto ľudia dnes v svetovej, ale aj v slovenskej politike, veľmi chýbajú.

Nech odpočíva v pokoji.

Milan Krajniak, autor je poslancom NR SR za Sme rodina a kandidátom na prezidenta SR

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo