Môj zmenený deň

Je streda 21.11. a ja skoro ráno idem do práce. Vôbec sa mi nechce, som unavený, mám pocit, že som sa ešte neprebudil a pri počasí, ktoré zmenilo Zem na šedú, desaturovanú scénu z postapokalyptického filmu sa z tohto stavu nedostanem veľmi skoro.

Zvykol som sa modlievať cestou do práce takým spôsobom, že kým kráčam odrecitujem jeden desiatok a kým čakám na vlak pridám k desiatku ešte osobnú modlitbu za niekoho. Dnes mi to ale nejde. Rozmýšľam ako sa nakopnúť do modlitby, aby som mal aspoň trochu vášne, aspoň štipku radosti, ale nejde to. Prichádza vlak. Netradične ide načas a z jedného kupé sa na mňa usmievajú dve žiačky z našej školy, prváčky. Veronika a Júlia. Iba sme sa na seba usmiali a ja som šiel ďalej. Tie úsmevy ale zmenili môj deň.

Presne takto by malo vyzerať moje každodenné stretnutie sa s Bohom. Jeden úsmev, ktorý zmení všetko. Ktorý ma nakopne, ktorý dodá farby tomuto svetu. Ktorý vyčarí úsmev na mojej tvári a v mojom srdci. Presne takto by sme sa my kresťania mali stretať s Bohom. S Bohom, ktorý je osobou a s ktorým je možné sa stretnúť a ktorý sa na nás usmieva aj napriek tomu, že nemáme svoj deň. Aj napriek tomu, že sme hriešni a blúdime. Boh sa vždy teší na naše stretnutie a to je skvelá správa. To je tá zmena atmosféry v našom živote, ktorá by sa následne mala odraziť v našich životoch a možno meniť životy ľuďom okolo nás.

Po vystúpení z vlaku som mal chuť nejakým spôsobom sa naštartovať aj telesne, tak som si na pár minút pobehol. Tak aby som sa nespotil, ale zároveň mi to stačilo na to, aby sa mi trochu rozhýbalo telo a nie som zamrznutý a naobliekaný ako zvyčajne bývam. Rozmýšľam, že to k večeru umocním dlhším behaním.

Keď píšem tieto riadky je stále pred obedom, ale mne sa dnes učí dobre. Je mi fajn, pretože som sa dnes stretol s Bohom. Mám nádej a vieru, že po obede sa táto moja zmena prejaví aj v tom, že odídu mraky na nebi a bude svietiť slnko. Vďaka ti Pane za Veroniku a Julku.