Púť v Svätej zemi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Púť v Svätej zemi

Cestopis (Prvá časť)

 

Púť sa začala

Prišiel deň „D“ a vydala som sa na púť do Svätej zeme. Spolusestra Kolumbana ma najprv autom odviezla z vidieka. Tu, sa všetci navzájom nazývame „susedmi“, dokonca aj vtedy, keď bývame viac ako kilometer od seba a – nevieme, ako sa ten druhý volá. Dopravila ma do mesta Poprad na železničnú stanicu. Nasadla som do vlaku a usadila som sa ku veľmi milým spolucestujúcim. Pomohli mi vyložiť kufor, ponúkli mi miesto pri okne. Ešte stále veľmi rozrušená z náročného cestovania som si sadla na ponúknuté sedadlo. Snažila som sa byť pokojná. Pokúšala som sa modliť, ale stále ma ochromoval strach z – prognóz, na ktoré ma upozornili moje spolusestry. Vzhľadom na moje podlomené zdravie sa obávali, či zvládnem let lietadlom. No, napriek vážnej diagnóze som vedela, že musím vypočuť Božie naliehanie. Vedela som, čo Boh odo mňa chce, aby som urobila. Spomenula som si, že podobne aj svätá Brigita Švédska dostala od Pána príkaz putovať do Svätej zeme, keď mala požehnaný vek a trápili ju veľké žalúdočné bolesti.

Rýchlik sa zastavil už štvrtý krát. - S nádejou, že uvidím Máriu, som upierala oči na ľudí čakajúcich na stanici v Ružomberku. Postavila som sa a vtedy som zbadala ju i pátra. Pribehla som k dverám, aby som jej pomohla s batožinou. Ukázalo sa, že pomoc nepotrebovala. Na jednom pleci mala zavesený malý ruksak a nič viac. Za ňou zastal páter Ondrej, ktorý nás požehnal a požehnanie poslal aj ostatným pútnikom.

Za ňou zastal páter Ondrej, ktorý nás požehnal a požehnanie poslal aj ostatným pútnikom. Zdieľať

Zavreli sme dvere a cez malé okienko sme mu zamávali. On sa na nás usmial a zamával nám späť. Vlak sa pohol a ja som sa uvelebila vedľa Márii ako kuriatko hľadajúce útočisko pod krídlami svojej mamy. Nejaký čas sme takto cestovali a potom som sa opýtala, či má so sebou lieky, ktoré by nám v lietadle nemali chýbať. Vnútri som bola presvedčená, že ako odborníčka vie, aké ťažkosti ma čakajú počas letu. „Nie“, odvetila, „nemám žiadne lieky.“

Napriek tomu sa vo mne rozlial pocit pokoja. Vedela som, že Boh nás bude držať za ruku a pomôže nám. Pocítila som nový pocit bezpečia. Odlišný, hlbší, prameniaci z obnovenej dôvery v Boha, z istoty, že s ním zvládneme túto náročnú púť a budeme v poriadku. V Bratislave sme prenocovali v domčeku u našich spolusestier. Skoro ráno o 4,00 h nás Zdenka, naša dobrodinka, odviezla svojim autom na letisko.

Stretnutie na letisku

Pred vchodom na letisko nás vonku čakali obidve lekárky - Alena i Katarína. Obávali sa, či zvládneme dlhú cestu z východu na západ a tiež i to, či prídeme načas. Vydýchli si, keď sme dorazili. Ďakovali sme Bohu, že sme sa bezpečne priviezli a ďakovali sme aj za každého, kto sa z našich známych objavil blízko nás, aby nám pomohol. Videla som vo všetkom zásah Božej prozreteľnosti. Táto udalosť bola odpoveďou na moju modlitbu.

Rýchlo sme povykladali svoju batožinu, rozlúčili sa a zamierili sme do veľkej haly. Slečna Katka a jej rodičia, páter Mojžiš,  redaktori z Rádia Lumen, Andrea a Pavol sa zišli k hlavnému vchodu, aby nás osobne privítali. Pri malom stánku sme dostali program a inštrukcie. Upozornili nás na to, čo máme robiť z dokladmi a kuframi. Keď sme sa vrátili k našej malej skupinke, vošli sme do peknej reštaurácie. Bola blízko miesta, kde sme mali zloženú batožinu. Katkini rodičia nám objednali kávu a ako je našim zvykom, usadili sme sa na stoličky za okrúhly stôl, pili sme kávu a rozprávali sa o našej práci i záľubách.

Ani sme sa nenazdali a už sme stáli v dlhých radoch medzi cestujúcimi. Postupne sme prechádzali cez colnú prehliadku. Na bežiaci pás sme povykladali svoje batožiny, vyzuté topánky, opasky, hodinky a náramky. Prehliadka trvala oveľa dlhšie, ako sme očakávali. Keďže sme stále boli na kontrolnej prehliadke, neodvážili sme sa ani vydýchnuť si od úľavy, až kým sme sa nepremiestnili na druhú stranu. Tam sme sa znovu dostali medzi stovky cestujúcich, ale aspoň naša malá skupinka bola konečne spolu. Zdalo sa mi, že letecký personál dôkladnou prehliadkou cestujúcim iba komplikuje život.

Zazreli sme ľudskú ruku, ale viem určite, že to bola Božia ruka, ktorá nás bezpečne viedla touto cestou. Zdieľať

Lekárka Katka nás ubezpečila, že takto je to lepšie, akoby nás mal niekto ohroziť uprostred letu. Využili sme čas čakania na ostatných a prešli sme sa po malých a vkusne upravených obchodíkoch. V jednom z nich sme si kúpili vodu. Zbadali sme, ako na nás dlhou rukou máva náš sprievodca. Rýchlo sme sa vrátili späť a zamierili sme k lietadlu s veľkým, modrým nápisom na boku Ryanair. Zazreli sme ľudskú ruku, ale viem určite, že to bola Božia ruka, ktorá nás bezpečne viedla touto cestou.

Pamätný deň pod oblohou

Do lietadla nás voviedol stevard a nasmeroval nás k našim označeným sedadlám. Vyzeralo to, akoby sme sa ocitli v bielej jaskyni. Priestor vo vnútri bol preplnený ľuďmi. Všetky okná boli zatiahnuté a pred sebou som videla veľké more vysokých sedadiel.

Pán mi odpovedal a dal mi novú silu, aby som nadobudla vnútornú rovnováhu. Zdieľať

Zastala som, aby som upriamila pohľad na čísla. Podľa letenky som mala číslo 19F. Objavila som sedadlo označené týmto číslom. Bolo prázdne a nachádzalo sa medzi dvoma sedadlami, na ktorých už sedeli mladé dámy. Sadla som si medzi ne a začala som panikáriť. Pred nami bola takmer štvorhodinová cesta a nebola som si istá, či ju zdravotne zvládnem. Pokúšala som sa modliť. Pán mi odpovedal a dal mi novú silu, aby som nadobudla vnútornú rovnováhu. O chvíľu sa jedna z dám zdvihla a sadla si k svojim známym na iné miesto. Vedľa mňa zostalo prázdne miesto, na ktoré si mohla prisadnúť Mária. Táto zmena ma veľmi potešila. Zostala som už pokojná.

Pred letom nám dal stevard inštrukcie ohľadom bezpečnosti. Odlet z Bratislavy bol o 7,20 h. Najprv sme vzlietli do výšky 11 000 m, kde bola vonkajšia teplota - 55°C rýchlosťou 850 km/h. Po dvoch hodinách a dvadsiatich minútach sme míňali Turecko po ľavej strane a Cyprus a Taliansko po pravej strane. Odtiahli sme si žalúzie a cez malé okienko sme sledovali svet pod nebom. Deň bol slnečný. Plavili sme sa obrovským oceánom vzduchu a zhora sme sledovali svet. Špice vysokých veľhôr trčiace z bielych oblakov svedčili o tom, že nie sme ďaleko od zeme. Scenéria pod oblohou nás nútila vytiahnuť fotoaparáty. Cez malé okienko lietadla sme nedočkavo zvečňovali krásu panorámy. Vyčerpanosť, ospalosť zmizla a zmizli i všetky nepríjemnosti ohľadom zdravotného stavu.

Okolo nás sa valili biele mraky a z času na čas sa menili na obrovské ľadové územia, nad ktorými sa vznášala belasá klenba neba. Pod nami sa sem – tam mihli v Stredozemnom mori ostrovy a opäť sa vedľa nás valila ďalšia vrstva mrakov. O čosi neskôr sa objavili štáty i mestá upravené do geometrických tvarov. Oznámili nám, že práve pristávame v Izraeli, na letisku Eilat. Vypočuli sme si  inštrukcie a začal sa pristávací manéver.

So záujmom som sa dívala na ich tváre, v ktorých som hľadala črty tváre Panny Márie. Zdieľať

Z lietadla som videla, že letíme nad obrovskou púšťou. Očakávala som zelenú lúku, dediny a mestá. No, pred nami nebolo nič, holé skaly, vypriahnuté pláne. Mierili sme na letisko k budove, ktorá vyzerala ako zabudnutý beduínsky stan v nekonečnej púšti. Nápis na budove „Vítame vás v Izraeli“ nás povzbudil, aby sme vošli do vnútra.

Obrovská hala preplnená cudzincami vyvolala vo mne pocit, že sa v nej stratím. Letecký personál bol milý. Bavilo ma predstavovať sa svojim krstným menom. To bol najdôležitejší osobný údaj, na ktorý sa pýtali takmer každého cestujúceho. Prešli sme cez colnú prehliadku a v inom oddelení haly sme čakali na autobus. Zamierili k nám izraelské dievčatá. Po slovensky sa nás pýtali: „Poznáte hlavné mesto Izraela?“ Za správnu odpoveď sme dostali v  darčekovom vrecku kvalitný krém. So záujmom som sa dívala na ich tváre, v ktorých som hľadala črty tváre Panny Márie.

Negevská púšť

Sprievodca nám pomáhal poukladať batožinu do úložného priestoru v autobuse a dohliadal na to, aby sme sa čím skôr v ňom usadili. Autobus bol už takmer plný. Už len pár pútnikov sa snažilo nájsť  nejaké miesto pre svoju batožinu. Schyľovalo sa k silnému dažďu. Len čo sme všetci nastúpili dnu, ťažké kvapky dopadli okná. Sprievodca nás upozornil, že je práve obdobie dažďov a môže i celý týždeň neprestajne pršať. Pred sebou sme mali päťhodinovú cestu cez Negevskú púšť. Ubytovať sme sa mali v Betleheme, v hoteli Nativity. Prešli sme pár kilometrov a prestalo pršať. Mali sme veľkú radosť. Odvtedy už  z oblohy nepadla ani kvapka dažďa.

Voda je tu vzácna, ale kto sa v púšti vyzná, nájde tu okrem oáz aj nádherné pramene. Zdieľať

Vďaka Božej ochrane sme bezpečne prechádzali po ľudoprázdnej a nehostinnej púšti. Na rozdiel od iných púští, túto netvorili pieskové duny. Sedeli sme ticho a počúvali sprievodcu. Cez okno sme pozorovali pustatinu, ktorá sa skladala z množstva skalných vrchov, a roklín, v ktorých sa občas objavili nízke zelené stromčeky, tamarišky i pár oáz. Táto Negevská púšť prechádza do Sinajskej púšte v Egypte. Na východe zas leží menšia, Judská púšť. Voda je tu vzácna, ale kto sa v púšti vyzná, nájde tu okrem oáz aj nádherné pramene. V púšti je dostatok zrážok nato, aby beduíni prežili. Nedali sa prehliadnuť ich plechové stany.

Mala som túžbu vystúpiť a putovať tak, ako kedysi svätá rodina - farebným kaňonom, po skalnatých útvaroch, čeliť hrôzam púšte. Zdieľať

Teda tu po tejto pustatine putoval Boží ľud štyridsať rokov, po Sinaji a Negevskej púšti, cestou z Egypta do Zasľúbenej zeme. Tu si Boh povolal prorokov. Nový zákon hovorí, že svätý Jozef a Matka Božia s  malým dieťaťom Ježišom odchádzali z Betlehema do Egypta pred Herodesovou krutosťou. V Egypte hľadali úkryt. Aby sa tam dostali, museli ísť cez Negevskú púšť. Mala som túžbu vystúpiť a putovať tak, ako kedysi svätá rodina - farebným kaňonom, po skalnatých útvaroch, čeliť hrôzam púšte.

Blížili sme sa k saharskému úseku Judskej púšte, na jar, odetej do zelenej trávy, ktorá sa neskôr mala stratiť počas letnej páľavy. Je to miesto asketicky krásne, kde ticho priam zaľahne v ušiach. Tu si musí každý človek uvedomiť svoju bezmocnosť a úplnú závislosť od vody pre základné prežitie.

Betlehem

Podvečer sme dorazili na miesto. Náš šofér Joger, Palestínčan a predovšetkým dobrý kresťan, si získal náš obdiv i potlesk. Šťastne nás doviezol do Betlehema až k hotelu Nativity.

Lukáš vo svojom evanjeliu podáva správu, že veľkú radosť z Ježišovho narodenia kalilo spustenie Herodesovho vraždenia detí. Zdieľať

Betlehem, kedysi len malá dedinka, v ktorej sa snúbilo šťastie s nebezpečenstvom. Šťastie, lebo v nej sa narodil Benjamín, v nej bol pomazaný Dávid za kráľa, ktorý vytvoril ohnisko na príchod Mesiáša. V nej žili Bóz a Rút – prarodičia kráľa Dávida. A nebezpečenstvo, lebo Ráchel pri pôrode zomrela, čoho svedectvom je jej hrobka. Nebezpečenstvo, pretože tu prenasledovali Dávidových mužov pri obliehaní Betlehema. A tiež preto, lebo práve tu Noemi zomreli jej dvaja synovia. Lukáš vo svojom evanjeliu podáva správu, že veľkú radosť z Ježišovho narodenia kalilo spustenie Herodesovho vraždenia detí. Tu bolo počuť plač matiek. Odtiaľto svätá rodina utekala do Egypta.

Bezpečnostný múr, postavený v roku 2004, bol pre nás pôsobivým smutným posolstvom. Zdieľať

V súčasnosti je Betlehem rozťahané arabské mesto, ktoré leží len desať kilometrov južne od Jeruzalema. Autobusom sme prechádzali aj cez Jeruzalem cez kontrolné stanovisko, nakoľko sme vchádzali do palestínskej enklávy. Sprievodca nám už predtým dohodol vstup. Bezpečnostný múr, postavený v roku 2004, bol pre nás pôsobivým smutným posolstvom. Tento múr sa skladá z betónových stien, ktoré sú vysoké päť metrov, ostatného drôtu, iných bariér a strážnych veží. Má dĺžku 688 kilometrov. Vojenské kontrolné stanovištia zabezpečujú, aby niekto neprišiel a neodišiel bez povolenia. Múr dáva pečať väznenia pod šírym nebom. Našťastie, počas celého nášho pobytu, sa k nám vojaci správali lojálne. Nerobili nám žiadne ťažkosti.

Stolovali sme s ľuďmi rôznych národov, typov tváre, farby a reči. Zdieľať

Po príchode do hotela, nám náš sprievodca za pomoci personálu rozdelil izby a odovzdal kľúče. Na druhom poschodí, v peknej izbe, som sa ubytovala s Máriou a Katkou. Vybalili sme si veci a prešli sme do veľkej jedálne. Ponuka jedla bola pestrá. V strede jedálne na dlhom stole bolo  v termoskách, misách a iných nádobách pripravené jedlo z  domácej kuchyne. Sami sme si vyberali z rozmanitých jedál. Stolovali sme s ľuďmi rôznych národov, typov tváre, farby a reči. V tomto medzinárodnom spoločenstve, pripomínajúcom Babylon, sme sa cítili bezpečne. Atmosféra bola priaznivá, pretože všetci tu sme boli kresťania s rovnakým zámerom, uctiť si posvätné miesta. Po dobrej večeri nám únava a spánok zatvorili oči.

Olivová hora

Ráno, po raňajkách, sme všetci v stanovenú hodinu nastúpili do autobusu, ktorým sme sa doviezli na Olivovú horu. Len čo sme prišli do Jeruzalema, uvedomila som si, že vnútorné usporiadanie mesta nabralo na zložitosti. Biblické miesta z evanjelia sa nachádzali v inom geografickom usporiadaní, aké je ich poradie v Ježišovom živote. Boli sme nútení uvažovať o viacerých rozdielnych udalostiach na rovnakom mieste.

Toto sa stalo hneď,  ako sme prišli na Olivovú horu; pred chvíľou sme rozmýšľali o Kvetnej nedeli, o modlitbe Otčenáš, potom o apokalypse, a vzápätí sa Olivová hora stala výborným miestom, z ktorého sa nám naskytol mimoriadny výhľad na okolitú oblasť, odkiaľ sme mohli lepšie pochopiť topografiu Jeruzalema.

Betfage

Presunuli sme sa do  Betfage (dom nezrelých fíg). Nachádza sa južne od Jeruzalema, na ceste do Betánie cez Olivovú horu. Vošli sme do františkánskeho kostola. Vo vnútri je skala, ktorá nesie povesť, že sa v nej nachádza odtlačok Ježišovej nohy. Z tejto skaly vysadol na osliatko, začal svoj triumfálny  slávnostný sprievod a prešiel cez zlatú (mesiášsku) bránu do Jeruzalema. Teraz je zlatá brána zamurovaná a pod ňou sa nachádza moslimský cintorín. Ježiš uprostred slávnosti plakal - zjavne to nebol prejav víťaza, triumfálne vchádzajúceho do mesta.

Nie je prekvapujúce, že sa to niektorým prizerajúcim sa farizejom nepáčilo; ale Ježiš sa nepokúšal umlčať zástupy. Ani učeníci. Rozhodne to bol kľúčový moment v histórii Jeruzalema – možno jeho najvýznamnejší. Bol to čas, kvôli ktorému boli stvorené jeho kamene. A tak Ježiš záhadne povedal: „Hovorím vám. Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene“ (Lk 19,40)

Sprievodca spomenul, že čelo procesie prichádza do Starého mesta ešte skôr, ako sa duchovní na jej konci vôbec pohnú. Zdieľať

Upriamili sme pozornosť na zostupnú cestu, po ktorej, opakovane, každý rok na Kvetnú nedeľu, schádza dlhá procesia za veľkého jasotu smerom do Jeruzalema. Sprievodca spomenul, že čelo procesie prichádza do Starého mesta ešte skôr, ako sa duchovní na jej konci vôbec pohnú. Pri tomto opise som si predstavovala vzrušenie zástupov, aké „prorok z Galiley“ vyvolal svojim zvláštnym, dramatickým príchodom do hlavného mesta.

Tradícia opisuje ešte jednu udalosť, ktorá sa stala blízko Betfage. Opísal ju evanjelista Marek (11,12-14). Je to príhoda s figovníkom, ktorý Pán preklial. Bola to poučná lekcia: nemilosť Boha voči svojmu chrámu. Nepochybne, podľa Mareka súvisí prekliatie figovníka s Ježišovým konaním v chráme, a malo upozorniť učeníkov na jeho hlbší význam. Vyčistenie chrámu (Lk 20, 45-46) bolo aktom prekliatia, ktoré povedie k jeho vyschnutiu. Vyjadruje sa tým aj to, že chrám je v Božích očiach považovaný za chýbajúce „ovocie“.

Vo vnútri nás objala zima. Zdieľať

Stáli sme na kamennom nádvorí kostola a čakali sme na tých, ktorí boli ešte v vnútri. Stála som blízko sprievodcu, ktorý sa čudoval nad tým, že v jeho skupine sa nachádza i jedna rehoľná sestra. V krátkosti som mu povedala, ako som sa sem dostala. A nakoniec som dodala: „To bol Boží zásah! Pán ma pozval a neočakávane priviedol na toto miesto.“

Keď sme už boli všetci, zišli sme sa v kláštornej, františkánskej kaplnke. Na stenách sme si všimli maľby, ktoré nám pripomenuli nedávno vypočuté príbehy. Vo vnútri nás objala zima. Presvedčili sme sa, že v tomto jarnom období, v kamenných kaplnkách a kostoloch, je veľmi chladno. Navzájom sme si posúvali teplé podložky, na ktorých sme potom sedeli alebo kľačali. Otec Mojžiš odslúžil svätú omšu. Po skončení sme sa autobusom presunuli ku kostolu Pater Noster.

Jaskyňa Otče náš

Sprievodca nás viedol cez terasy a mnohé schody do jaskyne, nachádzajúcej sa pod plošinou - bývalého kostola z čias sv. Heleny. V evanjeliách sa opisuje; Keď Pán Ježiš prišiel do Jeruzalema, obyčajne sa ubytoval v Betánii u Lazára. Nebolo to však vždy.

História potvrdzuje, že v Ježišových časoch tu jaskyňa bola, teda nie je vylúčené, že ju Ježiš využíval. Zdieľať

Evanjelisti spomínajú aj Olivovú horu, ale nepíšu, kde presne býval. Podľa tradície ide o túto jaskyňu, nad ktorou dala svätá Helena postaviť spomínaný kostol. História potvrdzuje, že v Ježišových časoch tu jaskyňa bola, teda nie je vylúčené, že ju Ježiš využíval. Tu sa Ježiš vrúcne modlil k nebeskému Otcovi. Z toho dôvodu dostala meno Otčenáš.

Jaskyňa Pater Noster

Vedela som, že sa Pán Ježiš narodil v jaskyni, aj to, že bol v nej pochovaný. No menej mi bolo známe, že keď Ježiš pôsobil v Jeruzaleme, tak sa občas, spolu so svojimi učeníkmi, ubytovával v jaskyni. Jaskyňa nie je veľká, i keď sa v nej nachádza viac oddelení.

Tu som uvažovala o Ježišovi a jeho učeníkoch. Predstavila som si ako sa v nej rozprávali, ako Ježiš učil učeníkov modliť sa Otčenáš a tiež ako v nej všetci spoločne jedli a v noci spali na skalách. Zaujala ma ich jednoduchosť a chudoba. Zaujímavé by bolo prežiť aspoň jeden celý deň v tejto jaskyni tak ako oni.

Na tomto spomínanom mieste sa nachádza kostol. Pater Noster, ktorý spravujú sestry karmelitánky. Vstupné nádvorie aj vnútorné steny chrámu sú zdobené keramickými tabuľami s textom modlitby Otčenáš vo viac ako osemdesiatich jazykoch, vrátane slovenského.

Dominus Flevit (lat.: Pán Ježiš zaplakal)

Prechádzali sme okolo židovskej krypty. Bola otvorená, takže cez mreže sme mohli vidieť malé, zdobené truhličky zvané kostnice. Židia mali zvláštny rituál pochovávania mŕtvych. Najprv telo natierali drahými masťami, balzamovali ho, zavinuli do plachiet a dali do hrobky. Po čase, keď sa telo rozpadlo, kosti uložili do kostnice a kostnicu znovu do hrobky.

Kostnice

Opúšťali sme areál a odbočili sme doľava na juh. Náhle nás čosi zasiahlo ako blesk z jasného neba. Bol to pohľad na krásnu panorámu Jeruzalema. Lukáš brilantne zachytil radosť tejto vzrušujúcej  chvíle, keď pútnici uvidia Jeruzalem. „A keď sa blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha“ (Lk19,13).

Božie mesto bolo v tejto chvíli svedkom príchodu Božieho Syna, svojho pravého Vládcu. Zdieľať

Zastali sme pravdepodobne v okolí toho miesta, kde Ježiš zaplakal. Na pamiatku je tu postavená kaplnka v tvare slzy. Vysvetlenie Ježišových sĺz v tomto kritickom momente má hlbší zmysel ležiaci pod povrchom, a teraz „skrytý pred ľudským zrakom“. „Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním“ (Lk19,41- 44). Ježiš videl to, čo nikto z jeho kritikov a priaznivcov vidieť nemohol. Bol to, ako povedal, skutočne „čas Božieho príchodu k vám“ (alebo doslova „Božieho navštívenia“). Bola to osudová „hodina Jeruzalema“.

Božie mesto bolo v tejto chvíli svedkom príchodu Božieho Syna, svojho pravého Vládcu. Ale mesto ho „nespoznalo“, jeho slepota mala neskôr tragické následky, ktoré Ježiš, sediac so štyrmi učeníkmi niekde „na Olivovej hore oproti chrámu“ (Mk13,3) predpovedal svojou dlhou rečou. Je to „apokalyptická reč“ odhaľujúca Božie tajomstvá o prítomnosti a budúcnosti.

Cez prizmu príbehu evanjelia vidíme, ako sa to stalo, kde Ježiša zavrhli a poslali ho na smrť – vidíme mesto, ktoré „nepoznalo hodinu Božieho príchodu“.

Stáli sme pri záhradnom múriku, ktorým neprenikol hluk mesta. Pokúšala som sa vidieť Jeruzalem z Ježišovej perspektívy – jeho očami, ktoré plačú. Už aj preto, že sprievodca poznamenal, že význam slova Jeruzalem je „mestom pokoja“. Vzhľadom na problémy, ktoré toto mesto počas storočí zakúšalo (bolo 35 ráz dobyté a 17 ráz zrovnané so zemou) je ťažké nespomenúť si na Ježišove slová: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj“ (Lk 19,42).

So záujmom sme pozerali na Božie mesto, kde dominantou mesta nebol izraelský chrám, ale Skalný dom so zlatou kupolou-mešita vybudovaná na Chrámovej hore. Je naozaj nádherná. Zlatý dom v celej svojej sláve žiari pod izraelským slnkom. Chrámová hora je predmetom sporu medzi moslimami a izraelitmi. Moslimovia veria, že odtiaľ Mohamed vystúpil do neba. Pre židov je miesto významné tým, že tu bol zničený prvý i druhý chrám. Kresťania si ho ctia ako miesto obetovania Izáka.

Jeruzalem

 Tento výhľad bol vhodným miestom na Ježišove zamyslenie sa nad osudom mesta a na to, aby svojich učeníkov primäl vzhliadnuť na širšie Božie zámery so svetom. Bolo to spochybnenie výnimočnosti chrámu. Ježiš poukázal na iný stred – na neho samého ako na „Syna človeka“. Keď ponúka odpustenie rôznym ľuďom v Galilei, ohrozuje tým autoritu chrámu, ktorý dovtedy jediný poskytoval odpustenie hriechov. To výsadné patrí teraz jemu, nie chrámu.

Prichádza do Jeruzalema, preto je chrám zbytočný. Je väčší ako „Šalamún“, staviteľ chrámu, a skutočne je väčší ako chrám. Naznačuje to, že Ježiš videl sám seba ako „jediného odporcu chrámu“. Chrám spĺňal rôzne úlohy“ bol srdcom národa, miestom odpustenia hriechov, miestom Božej prítomnosti. Ježiš spĺňa všetky úlohy pre svoj ľud sám. Je skutočným stredom a cestou k Bohu.

Tu je symbolický kontrast medzi chrámom a Olivovým vrchom, ktorý signalizoval duchovný presun. Z chrámu na Ježiša.

Ježiš učí učeníkov i nás dávať väčší dôraz na oddanosť k nemu ako na chrám. Napriek tomu, že Izraeliti zlyhali „v hodine svojho navštívenia“, vieme, že tento národ má stále zvláštne miesto v Božom srdci a že Božie dary sú neodvolateľné (Rim11,29). Podobne ako staroveký Izrael, aj my sa ohrievame v jeho svetle, a našli sme útechu v Písme. Židia sú našimi predchodcami vo viere v jedného Boha, ktorý je verný, láskavý a bohatý na milosrdenstvo. Modlime sa, aby spoznali mocného Boha Jakubovho ako Spasiteľa a Vykupiteľa a tiež, aby Boh vylial svojho Ducha Svätého na celý Izraelov dom a udelil mu tak kráčať vo svetle jeho lásky. Modlime sa, aby sa vo Svätom meste našlo mierové riešenie sporov a aby sa stalo svetlom žiariacim všetkým národom.

Nábožní židia v Ježišovej dobe sa tiež modlili, prinášali obety, slávili sviatky, počúvali výklady Písiem, spievali žalmy, a predsa Ježiš nad nimi plakal. Prečo? Zavreli si oči pred zázrakmi a uši pred výzvami, nepočuli veľké upozornenia, ktoré mohli zachrániť múry a tisíce ľudí pred násilnou smrťou a otroctvom. Tieto Ježišove slová sú napomenutím pre každú dušu, ktorá zneužíva Božiu dobrotu a nevšíma si nebeské volanie, zabúdajúc, že Boh je nielen milosrdný, ale i spravodlivý. Boh aj v dnešných časoch nás všetkých vyzýva na pokánie rôznymi udalosťami, ale najčastejšie Božím slovom.

Kaplnka Nanebovstúpenia Pána

Olivová hora je vynikajúce miesto na vytvorenie nového alternatívneho ohniska v srdci Božích zámerov. Ježiš naznačoval, že dni jeruzalemského postavenia ako strediska Božích zámerov, sa rýchlo blížia ku koncu. Odteraz samotný Ježiš bude v strede ich pozornosti a uctievania. Chrám stál na „Pánovom vrchu“ (Iz 2,2). Tu bol teraz skutočný zmysel toho, že  Olivovej hore nezvyčajným spôsobom dával prednosť, lebo je vybratá za „Pánov vrch“.

Olivová hora

Olivová hora je miesto, odkiaľ vystúpil Pán do neba. Križiaci tu postavili kostol, ktorý má osemstenný tvar, a po ich odchode Saladín premenil kostol na mešitu. Toto dôležité miesto, ktoré teraz patrí moslimom, sme videli iba z diaľky. V ňom môžu kresťania slúžiť bohoslužby, iba raz v roku – na sviatok Nanebovstúpenia Pána. Interiér je chudobný, značne úzky a umožňuje krátku návštevu pri skale s Ježišovou šľapajou.

Naše pohľady utkveli na veľkom židovskom cintoríne nachádzajúcom sa v Jozafatskom údolí. V spleti kamenných hrobov vynikali dve hrobky. Hrobka starozákonného proroka Zachariáša s pyramídovým hrotom a Absolónova hrobka. Tu má, podľa židovskej tradície, prísť Mesiáš od východu, obnoviť chrám, - a s ním i Jeruzalem,  aby súdil svet. V ten deň všetci vstanú z mŕtvych. Tí, čo sú pochovaní na týchto miestach, budú vzkriesení medzi prvými a budú sprevádzať Mesiáša do chrámu.

O poslednom súde v Jozafatskom údolí píše prorok Joel (Joel 4, 1-17).

Kostol hrobu Panny Márie

Pokračovali sme zostupe dolu svahom. Pristavili sme sa pri zaujímavých stromoch zvaných akácie. Na konároch cez drobné listy prenikali dlhé tŕne. Z takéhoto stromu rímski vojaci natrhali vetvy a uplietli Ježišovi tŕňovú korunu. Vošli sme do jaskyne nazývanej Getsemani, kde sa Ježiš často schádzal so svojimi učeníkmi. Slovo „getsemane“ znamená „olivový lis“.

Predstavila som si, akototo ohradené miesto kedysi patrilo Ježišovmu známemu alebo niektorému z jeho učeníkov, s olivovým hájom a niekoľkými lismi na olej. Pravdepodobne v osudnú noc spal Ježiš s učeníkmi práve tu, trochu ďalej od mnohých iných galilejských pútnikov, táboriacich na svahoch vrchu, ktorí tiež prišli na sviatky. Judáš toto miesto dobre poznal, lebo Ježiš sa tu často schádzal so svojimi učeníkmi. Sem doviedol vojakov a tu zradil bozkom Ježiša. Takže Ježiš si vybral pre svoju poslednú modlitbu dôverne známe miesto.

Tu som mala už jasnú predstavu o príbehu, často vypočutom pri pašiach, ako Ježiš s malou, melancholickou skupinkou kráča po poslednej večeri, okolo jedenástej hodiny, vo svite veľkonočného mesiaca, spievajúc žalmy alebo chválospevy, v občas stiesnenom tichu, v Hornom meste dolu do Kidronského údolia. Potom kráčajú cestou vedúcou údolím a vystupujú hore do Getsemanskej záhrady. Mohlo im to trvať asi polhodinku; každý šiel sám so svojimi myšlienkami, prechádzajúc okolo niekoľkých hrobov vtesaných v skalnej stene, ktoré v splne veľkonočného mesiaca vyzerali priam strašidelne. Bola to noc, keď sa vo vzduchu vznášala smrť.

Zastali sme na mieste, kde bola po smrti pochovaná Panna Mária, na úpätí Olivovej hory, odkiaľ bola aj s telom vzatá do neba. Zdieľať

 Z jaskyne zatknutia, kde bola Ježišova posledná pokojná chvíľa pred uväznením a popravou, sme odchádzali s vetvičkami olivy. Olivová ratolesť je symbolom pokoja a nesmrteľnosti. Olivová ratolesť nám bude pripomínať miesto, kde sa Ježiš podujal vypiť kalich odsúdenia, aby ho nikto z nás už nemusel piť.Pokračovali sme zostupe dolu svahom celkom obohnaným vysokými hradbami smerom do Kidronského údolia (Cedron).  Zastali sme na mieste, kde bola po smrti pochovaná Panna Mária, na úpätí Olivovej hory, odkiaľ bola aj s telom vzatá do neba.

Vstúpili sme do arménsko-ortodoxného kostola v tvare krypty. Ide o prirodzenú jaskyňu, do ktorej sme zostupovali po päťdesiatich štyroch schodoch, vytesaných do skaly. V strede krypty sme prešli cez prázdny hrob, oddelený od ostatných častí skaly, a dostali sme sa do priestoru bohato vyzdobeného ikonami, mnohými striebornými lampami a obrazmi. Tu sme si uctili obraz Bohorodičky. Podľa tradície sa vnútri nachádzajú aj hroby rodičov Panny Márie – svätej Anny a svätého Joachima, ako aj jej ženícha – svätého Jozefa.

Keď sme vyšli z krypty  vybrali sme sa malou cestičkou hore kopcom na veľmi pôsobivé miesto, kde sme našli olivovníky. Olivovníky síce nepochádzajú z prvého storočia, ale tieto olivy mi predsa umožnili predstaviť si, ako vyzeral olivový háj v prvom storočí. Pri nich sme sa zastavili a rozmýšľala som, ako sa Ježiš po súmraku, za mesačného splnu, prechádzal týmito miestami. Toto je miesto, kde mal Ježiš na výber, či ujde späť cez horu alebo bude čakať na svojich väzniteľov, čo prídu zo Starého mesta. Presné miesto, na ktorom sa Ježiš modlil, sa nachádzalo v tejto časti.

Getsemanska záhrada

Podľa tradície je veľká prírodná skala miestom Ježišovej agónie. Tá sa stala stredom „elegantného kostola,“ ktorý kresťania postavili po roku 380. Stavbu financovalo šestnásť národov. Zámerne tmavý interiér Kostola všetkých národov nás pobádal zamyslieť sa nad Ježišovou úzkosťou pred smrťou. Kto sa vžije do toho, čo asi Ježiš cítil, keď sa tu modlil pred smrťou, určite jeho oči neostanú suché.

Snažila som sa precítiť niečo z jeho vnútorných otázok i pochmúrnu realitu ukrižovania. Musím sa priznať, že moje myšlienky boli viac pozemské ako božské. Rozmýšľala som o tom, ako by sa dalo zabrániť jeho bolestnej a potupnej smrti. Tiež však musím uznať, i keď ma to poriadne presahuje, že Ježiš si vybralsprávnu cestu. Ak by bol nejaký iný spôsob, ako splniť svoju úlohu, určite by ho bol našiel.

Na tomto mieste som v duchu videla jeho skľúčenú, osamotenú postavu bokom od spiacich učeníkov, plačúcu v bolestnej modlitbe k svojmu Otcovi. Tá istá trojica učeníkov, ktorá Ježiša videla pri premenení, teraz, ak práve nespala tvrdým spánkom, ho videla práve tu v hlbokom súžení.

Kostol – Svätý Peter in Galikantu (Petrova zrada)

Z Getsemani sme sa presunuli autobusom do Horného mesta Jeruzalema, kde sa Ježiš vrátil, už ako väzeň. Sprievodca nás upozornil na pôvodné schody, po ktorých priviedli zviazaného Pána Ježiša do domu veľkňaza Kajfáša, vo vtedajšom Hornom meste, v štvrti obývanej aristokraciou. Vonku na skalnej stene je umiestnený obraz ako uväzneného Ježiša strážcovia vliekli pred veľkňaza, zatiaľ čo ich z diaľky nasledovali dvaja zarazení apoštoli. Podľa archeológov a historikov tu stál Kajfášov dom, v ktorom prebehol Ježišov súdny proces pred židovskou veľradou.

A tiež i to, ako sa zmýšľaním a postojmi tak veľmi podobáme tomuto učeníkovi. Zdieľať

Tento pozemok odkúpili Francúzi a na strmom svahu postavili moderný Kostol – Svätý Peter in Galikantu. Vo vnútri kostola je zachovaná židovská väznica, kde bol Ježiš prvýkrát bičovaný, tiež i cisterna, kde ho veľrada uväznila. Pred kostolom na nádvorí nám pripomenulo trojnásobné Petrovo zapretie súsošie svätého Petra s rímskym vojakom, slúžkami pri ohnisku a kohútom na stĺpe. A tiež i to, ako sa zmýšľaním a postojmi tak veľmi podobáme tomuto učeníkovi. 

Tu sa odohral dlho očakávaný súboj medzi Ježišom a Kajfášom. Zdieľať

Ježiša najprv odvliekli k Annášovi (predchádzajúcemu veľkňazovi a Kajfášovmu svokrovi) a potom ho predviedli pred samotného Kajfáša. Bol to predbežný výsluch, pri ktorom sa Kajfáš snažil získať usvedčujúce dôkazy, ktoré by mohol použiť ráno pred zhromaždením veľrady (sanhedrín), ktorú viedol. Tu sa odohral dlho očakávaný súboj medzi Ježišom a Kajfášom. Je to stretnutie plné irónie, pri ktorom sa oficiálny veľkňaz stretol s tým, ktorého jeho nasledovníci neskôr nazývali „pravým veľkňazom“ (Hebr 4,14).

Ježišovi vyšetrovatelia sa najviac sústreďovali na tie nejasné slová, ktoré povedal v chráme: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Jn2,19). Ale nemohli sa zhodnúť na presnom znení. To naznačovalo jeho radikálny a nebezpečný odpor proti chrámu. Keď sa toto obvinenie zrútilo a Ježiš naďalej zaryto mlčal, samotný Kajfáš prešiel k veci: „Si Mesiáš, syn Požehnaného?“ (Mk14,61). Ježiš na to odvetil: „Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci...“(Mk 14,62). Bolo to slávnostné vyhlásenie, ktorým sa predstavil ako izraelský Mesiáš, vyzdvihnutý do úlohy „Syna človeka“ – jediného, ktorý skutočne reprezentuje Boží ľud.

Toto obvinenie pre náboženský obsah mohla veľrada potvrdiť. Zdieľať

Pre Ježiša to bola chvíľa úprimnosti a takisto tichá výstraha. Pre Kajfáša, ako  napoly dúfal, „rúhania“. Toto obvinenie pre náboženský obsah mohla veľrada potvrdiť. A výhodne použiť proti Ježišovi, keď príde pred Piláta: akýkoľvek samozvaný „mesiáš“ sa mohol ľahko vykresliť ako politický burič a povstalec. Ježiš sa úmyselne dostal do pasce.

Opísaná epizóda sa odohrala v tomto peknom prostredí, kde sú aj teraz zelené stromy obsypané plodmi - pomarančmi. Odtrhli sme si z nich, ale nedali sa jesť, lebo boli kyslé.

Bazilika Navštívenia Panny Márie

Autobusom sme sa premiestnili do mestečka Ain Karem. Leží v údolí medzi kopcami asi osem kilometrov juhozápadne od Jeruzalema. Peši sme sa dostali asfaltovou cestou hore na kopec a zamierili sme do Baziliky Navštívenia Panny Márie. Vošli sme na nádvorie cez krásne tepanú železnú bránu. Našu pozornosť upútal múr s keramickými tabuľkami. Na nich je v 41 jazykoch napísaný chválospev Panny Márie zvaný „Magnifikát“„Velebí duša moja Pána“ , kde sme našli aj text v slovenskom jazyku. Pri tomto múre sa naša skupinka účastníkov súťaže „Preteky čnosti“ odfotografovala.

Skupinka účastníkov súťaže "Preteky čnosti"                                                    

Okolie nádvoria je bohato zdobené ihličnatými stromami, píniami a šípovými ružami. Chrám sa delí na hornú a dolnú časť. Horný kostol bol postavený na mieste, kde mal kedysi Zachariáš letné sídlo. Na tomto mieste sa zdržiavala počas tehotenstva Alžbeta, kde ju potom navštívila Panna Mária. Prešla pešo asi 150 kilometrov, aby jej mohla slúžiť a chodila po vodu do studne, ktorá je teraz v blízkosti opravenej židovskej synagógy. Tento prameň zavlažuje celý vrch. Tradícia nám ponúka takéto vysvetlenie: Zachariáš bol bohatý Jeruzalemský kňaz, navyše bezdetný, preto mohol mať viac majetku. Svah na opačnej strane kopca tvorili vinice, ktoré vlastnil. Vo vinici mal domček, kde sa Alžbeta utiahla s darom od Pána. 

Príbeh navštívenia Panny Márie a rôzne výjavy z jej života sú umelecky zobrazené na veľkých obrazoch v hornej časti kostola. V dolnej časti kostola sa nachádza skala, za ktorou bol podľa tradície ukrytý Ján pred Herodesovými vojakmi. Tiež tu leží aj pôvodná domáca cisterna na vodu.

Po krátkej chvíli sme opäť zostupovali po asfaltovej ceste dolu a prišli sme do stredu mestečka, kde sa narodil Ján Krstiteľ. Tu sme si pripomenuli príbeh okolo jeho narodenia zo Svätého Písma.

Cestou do areálu  sprevádza pútnika starobylá modlitba Zachariáša začínajúca sa slovom: „Benedictus“, čo znamená: „Nech je zvelebený“. Hymnus je uvedený vo viacerých rečiach, tiež i v slovenskom jazyku. V chráme sa nachádza jaskyňa „Benedictus“.

V nej je umiestnený oltár, pod ktorým sa vyníma planúca hviezda z bieleho mramoru, a s veľkým bielym kruhom, označujúca miesto narodenia Jána Krstiteľa. Zdieľať

Toto miesto sme si uctili bozkom a tichou modlitbou. Je tu umiestnený nápis v latinčine: „Hic praecursor Dominina tus est,“ čo v preklade znamená: „Tu sa narodil Pánov predchodca“. Chrám bohato zdobí mramor a kachličky, ktoré venovali Portugalci a Španieli.

Tu sa narodil Pánov predchodca

Plná nových dojmov som kráčala po rušnom chodníku, keď sa ku mne pridal redaktor Pavol Hudák a vyzval ma, aby som o Svätej zemi niečo povedala do rádia. Najprv som sa zdráhala. Zdalo sa mi, že ma dnešné informácie presahujú a všetko mi uniká. Nakoniec som mu predsa povedala, že som šťastná, keď som aj fyzicky prítomná v krajine, kde sám Ježiš kedysi chodil a pôsobil.

 Po večeri som nemohla ísť len tak spať. Zobrala som do ruky zápisník, pero a zaznamenala som si rad - radom všetky miesta, ktoré sme navštívili. S Katkou a Máriou sme dlho rozmýšľali o prežitých dňoch. Žiadalo sa nám v nich dlhšie zotrvať a premýšľať o všetkom, čo sa tam stalo. Rozprávali sme sa dovtedy, kým nás nezmohol spánok.

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo