Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. október 2018

Púť v Svätej zemi

Cestopis (Úvodná časť)
Púť v Svätej zemi

Prvý mail z Rádia Lumen

Sanitka uháňala po diaľnici a temnota ranného šera korešpondovala s beznádejou zahaľujúcou moje srdce. Takmer už rok som bola sprievodkyňou pacientov. Týmto spôsobom som poskytovala pomoc ľuďom s onkologickým ochorením. Okolo nás sa mihli svetlá predchádzajúceho auta a ja som zazrela tváre ľudí, ktorí sedeli okolo mňa v sanitke. Jeden muž a dve ženy. V ich očiach im bolo vidieť, že chápu význam slova smrť.

V ich očiach im bolo vidieť, že chápu význam slova smrť. Zdieľať

Sedeli pohodlne v kreslách v tichom očakávaní až sanitka zabrzdí pred nemocnicou. Za dvadsať minút sme dosiahli cieľ cesty. Za pomoci šoféra sme celá skupina, jeden za druhým, vystupovali zo sanitky. 

V mysli si vybavujem ich slabosť, ale aj odhodlanie pokračovať v ceste na svojich nohách. Výťahom sme sa vyviezli na onkologické oddelenie s veľkou čakárňou preplnenou ľuďmi. Objednaní pacienti vstupovali do veľkej sály, v ktorej im sestričky podávali chemoterapiu.Brat mal iba mňa. Dôveroval mi.

Brat mal iba mňa. Dôveroval mi. Zdieľať

Podľa neho som bola človekom, ktorý to s ním zvládne. Keď sa ho ujali milé a šikovné, zdravotné sestry, vtipkoval a oni sa šťastne usmievali.

Zatvorili sa za nimi dvere a ja  som bola odsúdená na dlhé hodiny čakania. Dávala som si otázku: „Prečo vlastne robím túto prácu?“ Bola som unavená a skleslá, deprimovaná a frustrovaná. Cítila som sa osamelo. Vyšla som von z čakárne a sadla som si na lavičku oproti schodisku. Nechcela som nič viac, iba sa odplaziť do tmy a skryť sa. Nedalo sa!

Jasné jesenné ráno cez veľkú sklenú stenu odkrylo vysoké stromy v parku i môj kútik na chodbe. Spomenula som si na mailovú správu z Rádia Lumen: „Čaká vás prekvapenie,“ na ktorú som ešte nereagovala. Mailová správa mi prišla  presne pred ôsmimi dňami. Do diára som si odpísala číslo mobilu, na ktoré som sa mala ozvať.

Prekvapenie

         Napadlo mi, že využijem čas a zavolám im. O chvíľu sa ozval milý hlas redaktorky Andrei: „Prosím.“ Pozdravila som sa, predstavila a pokračovala som dlhým ospravedlňovaním sa, prečo som im nezavolala skôr. Hlas na druhej strane zjemnel a znel ešte príjemnejšie: „Chcem vám oznámiť, že ste vyhrali cestu do Izraela. Váš príbeh zaujal...“

Správa ma šokovala. Nevedela som, čo mám povedať. Prebehlo mi mysľou, že tí, ktorí príbeh do súťaže napísali skôr ako ja, mali asi viac šťastia. Keď som zavesila môj článok na internet, vedela som presne, že favoritky už nedobehnem. Pomyslela som si, že je to pravdepodobne omyl. Oponovala som: „To nie je možné! Sledovala som hlasovanie. Môj príbeh dostal bezútešne iba 30 laikov.“ Uistila ma: „Určite ste to vy!“ a pokračovala, „výherkyne sa zriekli odmeny vo váš prospech. Zaujal ich váš príbeh.“ 

Bola som zmätená, ale radostný hlas na druhom konci linky bol presvedčivý. Usmievala som sa a zároveň som sa neprestávala čudovať. Pýtala sa: „Tak prijímate výhru? Ledva som sa zdržala, aby som nevykríkla: „Aleluja!“ No, odpovedala som pokojne: „Áno, ak dostanem dovolenie. Som totiž rehoľná sestra a musím mať súhlas od predstavených.“ Opýtala sa: „Môžeme vám ešte raz zavolať z našej redakcie? Teraz som na ceste do práce.“ Odpovedala som: „Samozrejme.“ Redaktorka bola s mojou odpoveďou spokojná a ukončila rozhovor.

 Zbadala som ako sa mi trasú ruky. Nemohla som zostať sedieť na lavičke. Výťahom som sa zviezla dole do suterénu a vybehla som von. Stratila som sa v obrovskom parku. Z vrecka som vytiahla ruženec a modlila som sa jeden za druhým.

Z vrecka som vytiahla ruženec a modlila som sa jeden za druhým. Zdieľať

Asi dve hodiny som sa prechádzala pomedzi stromy po úzkych chodníkoch a za každým Zdravasom som Boha prosila o pomoc. Pýtala som sa: „Čo mám urobiť?“ Potichu som prosila: „Prosím, pomôž mi, vycestovať do tvojej krajiny, napriek môjmu chatrnému zdraviu.“

Všade naokolo divo škriekali vrany. Pripomenuli mi temné myšlienky i utrpenie onkologických pacientov, medzi ktorých som patrila i ja. Náhle ma objali teplé lúče slnka a jemný vánok sa nežne dotýkal mojej tváre. Pocítila som prítomnosť Boha.

Pocítila som prítomnosť Boha. Zdieľať

Bolo to, akoby pri mne stál Ježiš a držal ma okolo pliec. V okamihu mojej slabosti, v tmavých všedných dňoch, sa prezradil oslnivým svetlom svojej priazne a volal ma na ďalekú cestu za ním. Bolesť, ktorú som cítila, ma neopúšťala, ale v tej chvíli mi bolo jasné, že nie som sama, že Boh je so mnou.

Rozlialo sa vo mne teplo a pomaly vytláčalo úzkosť z môjho srdca.

„Ďakujem,“ zašepkala som. A v srdci som cítila, ako sa Ježiš usmial.

Nahrávka

Rádio Lumen

Inzercia

V ten istý deň, poobede mi z redakcie zavolal redaktor Ivo Novák. Opäť mi pripomenul, že môj príbeh bol odmenený cestou do Izraela a opýtal sa, či môže nahrať náš rozhovor. Je neuveriteľné, ako ďaleko sa príbeh o malom skutku dostal a aké požehnanie priniesol. Žijeme vo svete, kde sa láskavosť veľmi necení. Dokonca ani obyčajným „ďakujem“. Snažila som sa byť čestná. Je to najlepšia zásada, ktorú treba dodržiavať, nech sa deje čokoľvek.

  Medziiným som spomenula: „Máme výhru, o ktorej si myslím, že patrí iným a nie nám! Láskavo ma prerušil: Výherkyne sa rozhodli, že svoju odmenu prenechajú vám a oni pôjdu do Izraela za vlastné peniaze.“ Prekvapená ich veľkodušnosťou, som sa opýtala:„Kto sú tie podivuhodné stvorenia?“ 

„Kto sú tie podivuhodné stvorenia?“ Zdieľať

Redaktor sa pokúsil stručne opísať situáciu a – pripomenul mi, že sa môžeme osobne stretnúť na dni otvorených dverí v Rádií Lumen. Okamžite som odpovedala: „Som rehoľná sestra a preto nemôžem o ničom sama rozhodnúť.“ Odpovedal, že do nášho provinciálneho domu sám zavolá. Tak budú mať možnosť vypočuť si náš nahraný rozhovor a – následne sami posúdiť. Na to som odpovedala, že im z celého srdca ďakujem za štedrosť a veľkodušnosť a teším sa na stretnutie s nimi. Ešte sa opýtal: „Vie, o tejto odmene pani Mária, ktorá je hrdinkou  príbehu?“ Odpovedala som, že o príbehu vie, ale nevie, že vyhrala. Odpovedal: „Tak jej zavolám!“

Myslím si, že táto udalosť dojala i našich predstavených, lebo mi dovolili nielen podať svedectvo pred miliónmi poslucháčov počúvajúcich rádio Lumen, ale aj vycestovať do Izraela.

Teraz viem, že Pán nás skutočne počúva a pozná naše túžby a potreby. Použije iných ľudí, aby nás požehnal. Aké úžasné je Pánovo požehnanie a aké tajomné sú jeho cesty.

Deň otvorených dverí

Lekárky Katka a Alenka, redaktorka Andrea, Sr.Ulrika, Mária

Dostali sme osobitné pozvanie z Rádia Lumen na deň otvorených dverí do Banskej Bystrice, kde sme sa navzájom spoznali s riaditeľom rádia, otcom Jurajom Spuchľákom, redaktormi a pravými favoritkami súťaže, ktoré prišli na toto stretnutie krátko pred nami.

Videla som iba malý kúsok z obrazu tejto darovacej vlny, ale, - našťastie, Boh ho videl celý. Zdieľať

Boli to múdre a skromné lekárky- Katarína Adamicová a Alena Mažgútová. Spomenula som si na rozruch okolo môjho malého príbehu. Pripadal mi taký maličký a nepatrný v porovnaní s tým, čo pre mňa urobili títo veľkodušní ľudia, ktorými som tu bola obklopená. Prežívali sme neopísateľnú radosť vďaka ich veľkorysosti a štedrosti. Už som nebola vystrašená, ako pred pár mesiacmi.

Videla som iba malý kúsok z obrazu tejto darovacej vlny, ale, - našťastie, Boh ho videl celý. Do obdarúvania neočakávanými darmi zahrniem aj jezuitu pátra Ondreja, ktorý nás s Máriou na toto stretnutie zaviezol na svojom aute. Myslím, že veľkí ľudia kráčajú pred nami najprv vo videniach, v snoch a potom aj v skutočnosti.

Poďakovanie

Som vďačná mnohým ľuďom, ktorí prispeli k tomu, aby som mohla cestovať do Izraela.

V prvom rade som vďačná Pánu Ježišovi, ktorý ma pozýval prostredníctvom mojej hlbokej túžby do krajiny, ktorú si sám vybral a Panne Márii za jej láskyplnú prítomnosť, ktorú som vnímala na každom kroku. Ďakujem mojim predstaveným a rodine, ktorí nás počas celej cesty do Izraela podporovali svojimi modlitbami – od prihlásenia sa až po vybalenie po návrate domov.

Som vďačná rádiu Lumen, osobitne redaktorke Andrei Kundrovej, ktorá bola autorkou projektu súťaže Preteky čnosti a redaktorovi Paľovi Hudákovi. Osobne nás sprevádzali a cez rádio Lumen informovali Slovensko o priebehu našej cesty.

 Za túto príležitosť ďakujem najmä Márii Mravcovej, hrdinke príbehu Najláskavejší človek – Nežný dotyk zdravotnej sestry, ktorá sa stala, spolu s Katkou Bielikou a jej rodinou, mojou najbližšou spoločníčkou na tejto púti. Som im vďačná za láskavosť a ich zdieľnosť.

 Ďakujem lekárkam Alene Mažgútovej a Kataríne Adamcovej, ktoré sa zriekli svojej odmeny v prospech našej dvojice. Tešili sme sa, že cestovali s nami do Izraela a boli našimi spolupútničkami.

Osobitne by som chcela sa poďakovať šoférovi Jorgovi a sprievodcovi vdp. Martinovi Mojžišovi za to, že nás koordinovali, informovali a podporovali počas cesty.

Napokon som vďačná celej lumenáckej skupine za ich nádherný príbeh, ktorý napísal sám život a že som ich na tejto ceste mohla osobne spoznať. Ďakujem všetkým spolucestujúcim, ktorí vytvárali príjemnú atmosféru a trpezlivo znášali moje vrtochy.

Odporúčame