Kňazov si musím zastať

Kňazov si musím zastať

Nebolo to tak dávno, keď som v práci musela presviedčať kolegu, že hoci som veriaca, nie som fanúšik nacizmu a nie som priaznivcom Kotlebu.

Takisto tomu nebolo viac ako zopár mesiacov, čo som zase inému známemu objasňovala, že hoci som veriaca, naozaj nie som homofób a istej dáme zo susednej štvrte, že nie som ani puritán a so sexom nemám žiaden problém.

Sú tomu asi dva roky, čo mám dojem, že vzduch okolo cirkvi poriadne zhustol a že verejnosť, či už vedome alebo nevedome, sa stavia voči kresťanstvu nepriateľsky, a to nielen na internete. Neviem ani zrátať, koľko nechápavých pohľadov mi venuje nejeden okoloidúci, keď vchádzam do kostola alebo keď kdesi v autobuse na display-i môjho telefónu vidieť, že práve počúvam gospel. Veľmi dobre si pamätám na ten zdesený pohľad muža, ktorý sedel oproti mne v električke a v mojej ruke zbadal drobný ruženec. Napriek všetkému som si nechcela pripustiť, že by spoločnosť voči kresťanstvu bola nastavená takto záporne, skôr som dávala šance tomu, že som asi len precitlivelá a vec zbytočne zveličujem.

Lenže potom prišla tá kauza so sexuálnym zneužívaním a na internetových fórach doslova vypukla vojna. Všeličo som sa o sebe dozvedela. Napríklad to, že som len hlúpa ovca bez vlastného názoru. Všetci kňazi ma len manipulujú, aby zo mňa vysali život a pre seba získali moc a peniaze. No a v neposlednom rade ma brzdia vo vzdelaní, blokujú v slobodnom živote a určite ma aspoň raz niekto fyzicky zneužil - alebo zneužil môju dôverčivosť napríklad v spovedelnici, kde ma zdeptal, aby som sa stala úzkoprsou puritánkou, ktorá si o sebe myslí, že je len zlá, zlá, zlá.

Zaujímavé je, že moja skúsenosť je úplne opačná. Od malička sa ma kňazi snažili učiť, aby som žila skutočne slobodný život. Nielen, že nikto z nich nezneužil môju dôveru a detskú naivitu, ale celý čas sa ma snažili chrániť, vychovávať k zrelosti, k tomu, aby som rozpoznala, čo v mojom živote má skutočnú hodnotu a čo sa na hodnotné len tvári. Kňazi ma s veľkou srdečnosťou prijali aj vtedy, keď som sa do kostola vrátila po rokoch bohapustého života. V čase, keď mi  bolo najhoršie, mi nikdy nepovedali nie, hoci mnohokrát mali dôvod. Videli ma aj smiať sa, aj plakať, aj vo svojom živote žňať úspechy, ale aj neúspechy a tu by som chcela zdôrazniť, že sa mi nikdy (na rozdiel od iných ľudí) neotočili chrbtom, aj keď viem, že mnohokrát už svoje sily prepínali, sami boli preťažení a chorí. Kňazi môjho života boli vždy ochotní vypočuť si môj názor, nikdy ma nezosmiešnili ani nepošliapali môju dôstojnosť. Vždy v sebe našli dostatok múdrosti a sily poradiť mi, navštíviť mňa alebo moju rodinu, keď sme boli chorí. So zvláštnym dojatím si spomínam na jeden veľmi ťažký rok, keď som vážne ochorela. Istý kňaz, ktorý nepoznal ani moje meno, mi udelil na počkanie pomazanie chorým a do rúk mi vložil vreckovku, keď som od neutíchajúceho plaču nevedela lapať dych. Zo spovede, ktorú absolvujem približne 2 x do mesiaca, neodchádzam s pocitom, že som zlá, zlá, zlá. Ale že som tak veľmi vzácna a môj život tak dôležitý, že skrátka túžim byť stále len lepšia, lepšia, lepšia. Nielen, že sa po rokoch intenzívneho náboženského života necítim neslobodne, ale naopak, nikdy som nebola slobodnejšia, moje vzťahy úprimnejšie, moja schopnosť milovať čistejšia a väčšia.

Atmosféra verejnej mienky však kňazom a ani kresťanstvu nepraje. Nejakým zvláštnym nedopatrením (a tu som zámerne zvolila eufemizmus) sme sa dostali do štádia, kedy byť kresťanom je na smiech. Ľudia už nemajú zmysel pre duchovné hodnoty, a tak strácajú pochopenie pre každého, kto ich vyznáva. Zvlášť ma znepokojujú stále dokola omielané spoločenské klišé. Akože kňazi sú pedofili v utajení a môže za to celibát. Každý kresťan, ktorý vo svojom živote už stretol čnostného kňaza, musí v srdci cítiť bolesť a pocit krivdy, keď sa niečo takéto vysloví nahlas. Je hrozné, čoho sa dopustili kňazi, ktorí dokázali sexuálne zneužívať maloletých. Verte mi, že mi to nie je jedno a ani žiadnemu úprimnému kresťanovi. Cítime veľký hnev na tých, ktorí takto hanebne zradili Cirkev a zároveň sa cítime hrozne bezmocne zoči voči utrpeniu obetí. Ale pri všetkej úcte k obetiam, nech už ide o zneužívané deti alebo krivo obvinených kňazov, ani v tomto prípade nesmieme paušalizovať. Je veľmi unáhlené a  bezočivé na základe posledných udalostí ukázať prstom na všetkých kňazov a vyhlásiť, že problémom je celibát. Čo má byť výsledkom takejto argumentácie? Aby sa na každého kňaza, ktorý (dobrovoľne!) zložil sľub čistoty, pozeralo ako na potenciálneho pedofila? Aby sa ľudia v kontakte s kňazom začali obávať, že majú do činenia s akýmsi sexuálne frustrovaným neurotikom, ktorý môže kedykoľvek vybuchnúť? 

Ospravedlňujem sa, ale takéhoto uvažovania je schopný iba človek, ktorý o náuke viery nevie nič. V živote nepočul ani slovo o čnostiach, nedržal v ruke katechizmus, a tak (niet sa čo čudovať) človeka redukuje len na akúsi fyzickú schránku, v ktorej centre stojí libido a jeho chuť jesť, piť, spať a súložiť. Nedokážem sa ubrániť smiechu, lebo si spomínam na všetkých tých svätcov, akými boli na príklad sv. Ján Pavol II alebo sv. Matka Tereza, ktorí boli tak “zvrátení celibátnici”, až sa stali najväčšími svätými a pomohli svojím životom miliónom ľudí, či dokonca vyhrali Nobelovu cenu za mier.

Verte alebo nie, aj Slovensko má svojich svätých kňazov a rehoľníkov. Len o nich nie je toľko počuť. Ale o koľko menej sa starajú o svoje PR, o toľko viac skutočne pomáhajú ľuďom. A tak vyzývam všetkých veriacich, ktorí sa za svoju vieru nehanbia, aby si zastali svojich kňazov. Zaslúžia si to.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo