Politicky nekorektné mučeníctvo Anny Kolesárovej

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politicky nekorektné mučeníctvo Anny Kolesárovej

Anna Kolesárová, jednoduché dievča pochádzajúce z Vysokej nad Uhom, ktoré koncom druhej svetovej vojny pri obrane svojej čistoty ako 16-ročnú zavraždil sovietsky vojak, bude už onedlho Cirkvou vyhlásená za blahoslavenú. Blahorečením nejakej osoby Cirkev vyzdvihuje jej príklad a dovoľuje, aby sa jej preukazoval verejný cirkevný kult. V Anninom príbehu je viacero politicky nekorektných skutočností, ktoré svet odmieta prijať. O to skôr je však potrebné ich zdôrazňovať a Annu dávať za príklad aj ľuďom žijúcim v dnešnej dobe.

Predobraz všetkých mučeníkov je v Kristovi. Aj Jeho príklad a obetu vlastného života na kríži mnohí spochybňujú a odmietajú. Dobre to vystihujú slová svätého Pavla v Prvom liste Korinťanom: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.“ (1Kor 1,18)

Podobne ako príklad Kristovej obety na kríži, aj príklad Anny Kolesárovej nepriateľov Cirkvi provokuje, dráždi a u niektorých vyvoláva až hnev. Je teda celkom prirodzené, že sa začali množiť aj útoky v liberálnej tlači, skôr by bolo podozrivé, keby sa žiadne neobjavili. Tento text však nemá byť reakciou na tieto útoky, autor začal s jeho koncipovaním dávno pred tým, než sa objavili. Nedalo sa však vyhnúť aktuálnemu spoločenskému diskurzu, ktorý sa odchyľuje od podstaty a niektoré fakty bolo potrebné uviesť na pravú mieru. Cieľom tejto úvahy je zdôrazniť niektoré aspekty v príbehu Anny Kolesárovej, ktoré sú politicky nekorektné, v dnešnej dobe pre niektorých až poburujúce a ktoré sú vo verejnom diskurze z rôznych dôvodov zväčša prechádzané mlčaním.

Radšej smrť, ako hriech

Svet má veľký problém prijať motto „radšej smrť, ako hriech“, ktoré príbeh Anny Kolesárovej charakterizuje. Jej osobu sa snaží prezentovať ako obyčajnú obeť vojnového bezprávia, ktorá len nechcela byť znásilnená. Z mnohých strán totiž počúvame, že Anna by za danej situácie vlastne ani nemohla konať nesprávne a nech by sa zachovala akokoľvek, nemohla sa dopustiť zlého skutku. Poďme sa pozrieť na možnosti, aké v danej chvíli mala, z hľadiska morálnej filozofie a Katechizmu Katolíckej Cirkvi.

Podľa niektorých malo jej hrdinstvo spočívať v tom, že sa nechcela stať objektom hriechu útočníka, ktorý ju chcel znásilniť, a preto radšej dobrovoľne podstúpila smrť. Takáto interpretácia však nedáva zmysel – tým, že ju vojak zastrelil (čo mohla rozumne predvídať), z nej predsa urobilo objekt hriechu vraždy a tá je nepochybne omnoho závažnejším činom, než znásilnenie.

Existuje viacero zdrojov informácií o tom, čo presne predchádzalo jej smrti, v tejto úvahe preto budeme vychádzať zo zápisu vo farskej kronike, ktorý vznikol krátko po udalosti. „Keď ju Rus zbadal, začal ju ťahať von, hroziac jej, ak sa mu nedá, zastrelí ju. Ale ona sa mu nedala, radšej si volila smrť. Posilňovali ju Sväté Telo Ježiša Krista, lebo práve predtým bola na svätú spoveď a sväté prijímanie. Rus svoju hrozbu vykonal a 16-ročné dievča pred očami jej otca dvoma ranami zastrelil.

Anna Kolesárová si natoľko cenila svoju čistotu, že sa odmietla aktívne podieľať na hriechu, aj za cenu vlastného života. Zdieľať

Anna teda mala na výber, mohla ovplyvniť svoj osud. Mohla si zvoliť, smilstvo alebo smrť. Jej hrdinstvo teda spočíva v inom – ona si natoľko cenila svoju čistotu, že sa odmietla aktívne podieľať na hriechu, aj za cenu vlastného života. Samozrejme, ak nejaká osoba nemá na výber a je znásilnená bez toho, aby s páchateľom spolupracovala, tak prirodzene nemôže mať vinu. Situácia Anny Kolesárovej však bola iná, vojak sa jej nezmocnil silou (v takom prípade by sa sotva dokázala ubrániť) – on od nej žiadal, aby sa mu oddala sama. Keby tak neurobila, hrozil jej zastrelením. Ak by mu v jeho požiadavke vyhovela, dopustila by sa objektívne nemorálneho konania, pretože smilstvo je čin sám o sebe a sám v sebe nemorálny, nezávisle od okolností a úmyslov. Nátlak ani hrozba smrti totiž nemôžu zmeniť morálnu akosť činov, ktoré sú vnútornou povahou zlé. To vedeli už prví kresťania, keď boli častokrát pod hrozbou umučenia nútení obetovať pohanským modlám a zaprieť tak pravého Boha. Tí, ktorí odmietli, sú dodnes oslavovaní ako mučeníci pre vieru. Ale tí, ktorí sa podvolili, hoci aj zo strachu pred smrťou, boli už vtedy považovaní za odpadlíkov od viery a ak chceli byť opäť prijatí do Cirkvi, museli činiť verejné pokánie. Smilstvo je síce menej závažné ako odpadnutie od viery, ale aj tak ide o skutok, ktorý je svojou vnútornou povahou zlý a okolnosti to nemôžu zmeniť.

Takéto nazeranie na morálnosť ľudského konania vysvetľujú paragrafy 1754 až 1756 Katechizmu. „Okolnosti vrátane následkov sú druhotné prvky morálneho činu. Prispievajú k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla ľudských činov. (...) Môžu aj oslabiť alebo zväčšiť zodpovednosť konajúceho(1735) (napríklad konať zo strachu pred smrťou). Okolnosti samy osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý.“ „Jestvujú konkrétne správania (napríklad smilstvo), ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo.“ [1]

Teda smilstvo, hoci aj spáchané pod vplyvom hrozby či nátlaku, je stále objektívne nemorálnym skutkom, aj keď zodpovednosť je v prípade nátlaku menšia, než pri celkom dobrovoľnom konaní.

K obdobným záverom môžeme prísť aj bez použitia argumentov Katechizmu, len z prirodzeného zákona. Účel vždy nesvätí prostriedky. Aj pokiaľ človek chce dosiahnuť dobrý účel (vyhnúť sa smrti), nemôže na to používať prostriedky, ktoré sú zlé (napr. smilstvo). Ak by Anna Kolesárová vyhovela požiadavke vojaka, hoci aj s cieľom vyhnúť sa smrti, takéto konanie by bolo objektívne nemorálne.

Toto nie je niečo, čo by platilo iba pre katolíkov. Rovnaký princíp sa uplatňuje aj v trestnom práve. Samotné spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku je iba poľahčujúcou okolnosťou, nemá však vplyv na trestnosť činu samotného. [2] Jediná výnimka je v prípade plnenia úlohy agenta [3], avšak aj pri nej sú taxatívne vymenované činy, ako napríklad vražda, znásilnenie alebo vlastizrada, u ktorých to neplatí a takéto činy sú teda trestné vždy. [4] V prípade veľmi špecifických okolností (napr. páchateľ, ktorý je zároveň obeťou obchodovania s ľuďmi) má súd možnosť upustiť od potrestania, stále však pôjde o trestný čin.

Intuitívne mnoho ľudí pokladá spáchanie smilstva pod nátlakom za morálne akceptovateľné. Keby však mali posúdiť zodpovednosť páchateľa, ktorý sa pod nátlakom dopustil napríklad hromadnej vraždy alebo teroristického útoku, ich odpoveď by už taká jednoznačná nebola a skôr by uznali, že sú vždy nemorálne. Je to preto, že súčasne presadzovaná liberalistická morálka nepovažuje smilstvo za čin sám o sebe nemorálny. Vlastne ho nepovažuje vôbec za nemorálny čin. Kresťanské učenie [5], ako aj morálka založená na prirodzenom zákone, sú ale v tomto jasné.

Treba však poznamenať, že hriech má aj subjektívnu stránku, ktorú môže plne poznať a posúdiť iba Boh. Morálne kvality ľudského konania je možné zhodnotiť po objektívnej stránke, nedajú sa však robiť úplne všeobecné súdy o miere závažnosti a pričítateľnosti nejakého hypotetického konania. Okolnosti (vrátane strachu z bezprostrednej smrti) nemôžu urobiť správnym čin, ktorý je objektívne nemorálny, môžu však mať vplyv na jeho pričítateľnosť a zodpovednosť zaň. [6] V prípade Anny Kolesárovej mohli napríklad nátlak a vyhrážky vojaka spôsobiť taký silný psychický šok, že by pričítateľnosť bola úplne vylúčená. Ale podľa informácií, ktoré máme, si Anna svoje konanie uvedomovala a o to viac treba jej rozhodnutie oceniť.

Niekto by mohol oponovať, že pri bezprostrednej hrozbe smrti človek nemá slobodu, a teda jeho konanie nie je dobrovoľné. To však nie je pravda. Pokiaľ má na výber, hoci niektoré možnosti sú spojené s negatívnymi dôsledkami, tak vždy môže realizovať svoju slobodu. Z paragrafu 1860 Katechizmu [7] vyplýva, že vonkajší nátlak v princípe nevylučuje dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, môže ho nanajvýš oslabiť. Práve pri správnej voľbe môžeme hovoriť o skutočnej slobode. Anna Kolesárová je tu skvelým príkladom.

Anna si vybrala správne – odmietla hriech, aj keď dôsledkom bola smrť. Zdieľať

Taktiež by mohla zaznieť námietka, že odmietnutím vykonať skutok požadovaný násilníkom si vlastne Anna dobrovoľne privodila smrť a je teda vinná zo samovraždy. Takéto mylné tvrdenie vyvracia tzv. doktrína dvojitého účinku. Podľa nej, ak si človek volí nejaké dobro, hoci vie, že je s ním spojený aj dôsledok, ktorý je zlý, avšak nie je možné sa mu vyhnúť, tak nie je za tento zlý dôsledok zodpovedný. [8] Anna Kolesárová sa odmietla podvoliť vojakovi, ktorý od nej žiadal zlý skutok. Vedela, že v dôsledku toho ju tento vojak pravdepodobne zabije. Za jej smrť však nie je zodpovedná ona, ale vojak, ktorý ju zavraždil. Anna si vybrala správne – odmietla hriech, aj keď dôsledkom bola smrť.

Keď Anna Kolesárová dokázala povedať rozhodné a radikálne NIE hriechu smilstva čeliac pritom priamej hrozbe smrti, o čo viac by mali takéto hriechy odmietať dnešní ľudia, ktorým namiesto smrti „hrozí“ nanajvýš spoločenský výsmech, či strata nejakých pominuteľných svetských dobier. Zdieľať

Iste sa dá polemizovať o tom, či by si Anna snáď nezachránila život, keby odmietla účasť na hriechu iným spôsobom – napríklad keby zostala stáť na mieste, pričom by s vojakom nijako nespolupracovala, prípade by utiekla iným smerom. Na takéto hypotetické otázky sa už odpovede nedozvieme. Podstatné je, že sa rozhodla správne, napriek bezprostrednému nebezpečenstvu smrti, čo z nej robí príklad hodný nasledovania. Tvrdenie „radšej smrť, než hriech“ je teda v prípade hrdinského činu Anny Kolesárovej úplne namieste.

Jej príklad má čo povedať ľuďom aj v dnešnej hypersexualizovanej dobe. Svätá Cirkev jej blahorečením zdôrazňuje skutočnosť, že zápas o čistotu je potrebné viesť aj za nepriaznivých okolností. Keď Anna Kolesárová dokázala povedať rozhodné a radikálne NIE hriechu smilstva čeliac pritom priamej hrozbe smrti, o čo viac by mali takéto hriechy odmietať dnešní ľudia, ktorým namiesto smrti „hrozí“ nanajvýš spoločenský výsmech, či strata nejakých pominuteľných svetských dobier. Toto posolstvo sa týka rovnako žien, ako aj mužov.

Je jasné, že Anna nemala čas premýšľať nad situáciou, v akej sa nachádzala a analyzovať ju z hľadiska morálnej filozofie. A nebude blahorečená len preto, ako sa zachovala tesne pred svojou smrťou. Ako bolo preukázané počas procesu, Anna Kolesárová viedla príkladný katolícky život a pravidelne pristupovala ku sviatostiam. Vďaka tomu nadobudla cnosť, teda trvalý návyk konať dobro. Jej konanie tvárou v tvár vojakovi hroziacemu zastrelením bolo dôsledkom jej predchádzajúceho svätého života – nepotrebovala nad ním dlho premýšľať, pretože bolo pre ňu úplne prirodzené. Jej postoj však nebol niečo samozrejmé, čo by vykonal každý. Veľmi pravdepodobne by sa našli osoby, ktoré by sa dobrovoľne oddali vojakovi za nejaké materiálne výhody alebo také, ktoré by na jej mieste začali zjednávať, napríklad: „dobre, urobím čokoľvek chceš, ale daj pozor, aby som neotehotnela“. Je možné, že by si tým zachránili život. Bolo by to však za cenu hriechu a v konečnom dôsledku by to neprinieslo nič dobré.

S Ankou proti genderu

Príbeh Anny Kolesárovej obsahuje aj silné antifeministické posolstvo. Prejavuje sa napríklad v tom, ako Anna dobrovoľne prijímala to, čo zástancovia teórie radikálneho feminizmu nazývajú rodové stereotypy. Po smrti svojej matky vo veku 13 rokov Anna prebrala celú starostlivosť o domácnosť. Robila činnosti, ktoré spoločnosť považuje za typicky ženské. „Ešte detské ruky sa učia variť, prať, upratovať. Domácnosť pod jej vedením nikdy nie je pustá.“ píše sa v životopise. Na rozdelení úloh na ženské a mužské, pokiaľ sú v zhode s prirodzenosťou, nie je nič zlé ani degradujúce. Jej otec s bratom vykonávali zasa iné, mužské práce, z ktorých mala úžitok aj Anna. Ženu nijako nedegraduje, ak pripraví jedlo, rovnako ako muža nedegraduje, ak robí fyzicky náročnú manuálnu prácu. Na Ankinom príklade vidíme, tie tzv. rodové stereotypy nijako nebránia získaniu svätosti. Práve naopak – možno aj vďaka svojmu správnemu prežívaniu ženskosti si uvedomovala svoju dôstojnosť a pochopila hodnotu čistoty.

Ďalší silný príklad hodný nasledovania, ktorý nám Anna Kolesárová zanechala, sa týka obliekania. V súčasnosti je mimoriadne aktuálny. Anka, aby minimalizovala riziko znásilnenia, sa obliekala ako staršia žena. Nosila dlhé čierne šaty po svojej matke. Neodhaľovala sa, neprovokovala. V dnešnej dobe sa zdôrazňuje, že za každé znásilnenie môže výhradne páchateľ a žena sa môže obliekať akokoľvek vyzývavo len chce. Anka tento názor nezdieľala – vedela, že spôsob, akým sa oblečie, môže do veľkej miery determinovať, či sa stane obeťou útoku alebo nie.

Pritom v prípade iných zločinov zvyknú mať ľudia jasnejšie povedomie o prevencii. Ak nejaký človek ponechá na nevhodnom mieste nezabezpečený cenný predmet a ten mu niekto ukradne, zlodej samozrejme bude plne vinný za to, čo vykonal. Ale každý uzná, že konanie toho okradnutého bolo nezodpovedné a mohol krádeži predísť alebo aspoň znížiť jej riziko, keby si cennosť lepšie strážil. A žiadna normálna poisťovňa mu takú škodu neuhradí.

Podobne, ak niekto napríklad odevom, či zástavami provokuje bandu futbalových fanúšikov a títo ho fyzicky napadnú, nezbavuje to útočníkov viny. Ale takáto obeť sa logicky dočká menšieho súcitu, než v prípade útoku na celkom náhodného okoloidúceho.

Aj v tomto by mali dnešní ľudia nasledovať príklad Anny Kolesárovej. Dnes, hoci nezúri vojnový front, vyskytuje sa nemálo prípadov žien oblečených v štýle, ktorý bol v minulosti vyhradený len pre prostitútky. Iste im bežne nehrozí riziko znásilnenia (aj keď istú hrozbu môže predstavovať neriadená masová imigrácia z kultúrne nekompatibilných krajín). Ale uvedomujú si, koľko pohoršenia tým spôsobujú? [9] Panna Mária svätej Jacinte povedala: „Určité módne trendy veľmi urážajú nášho Pána. Beda ženám, ktoré nie sú cudné a zdržanlivé.

Anka vedela, že cudným obliekaním môže nielen ochrániť seba, ale aj cudzieho človeka ušetriť od hriechu.

Osloboditeľ vrahom

Prípad Anny Kolesárovej robí politicky nekorektným aj osoba jej vraha. Veď nie bezdôvodne sa viac ako 40 rokov vôbec nesmelo o jej hrdinskom prípade hovoriť a aj dnes v určitých kruhoch vyvoláva nevôľu. Jej vrahom bol vojak Červenej armády – tej armády, o ktorej sa dodnes hovorí, že nás oslobodila a že by sme jej mali byť vďační. Môžeme však oslobodením nazvať nahradenie nacistickej okupácie komunistickým režimom?

Červená armáda bola ozbrojenou silou komunistického Sovietskeho zväzu a najmä na konci Druhej svetovej vojny a po nej bola využívaná na posilňovanie jeho vplyvu vo svete a násilné nanucovanie ideológie bezbožného komunizmu. Aj na území Slovenska sa vplyv komunistov presadil najmä s výdatnou pomocou Červenej armády. V našej vlasti je Červená armáda spájaná aj s ďalšou nespravodlivosťou, keď v roku 1968 podnikla spoločne s armádami spriatelených komunistických štátov inváziu do Československa a nasledujúcich viac než 20 rokov ho vojensky okupovala.

Pokus o znásilnenie a následná vražda Anny Kolesárovej vojakom Červenej armády neboli nikdy potrestané. Nie je známa identita páchateľa, ani jeho ďalší osud. Je však naivné predpokladať, že tento vojnový zločin bol jediný, ktorého sa táto armáda dopustila. A keby o ňom miestny farár neurobil záznam vo farskej kronike, pravdepodobne by po čase upadol do zabudnutia rovnako ako mnohé ďalšie.

Nadchádzajúce blahorečenie Anny Kolesárovej môže byť impulzom, ktorý naštartuje proces kritického vysporiadania sa s minulosťou a prehodnocovania výkladu našich dejín.  Sotva si predstaviť lepší spôsob, než premenovaním ulíc pomenovaných po Červenej armáde na meno Anny Kolesárovej a nahradením rôznych pamätníkov, často obsahujúcich kosák a kladivo, sochami tejto veľkej mučeníčky čistoty zavraždenej rukou červenoarmejca v službách Sovietskeho zväzu. Zdieľať

Iste, vojnových zločinov a obzvlášť znásilnení sa nepochybne dopúšťali aj ostatné bojujúce strany. Na Slovensku je však Červenej armáde venovaných množstvo pamätníkov, z ktorých najznámejší je bratislavský Slavín. Nemožno opomenúť ani veľký počet ulíc nesúcich meno tejto komunistickej organizácie. Aj vo svetle prípadu Anny Kolesárovej je škandálom, že sa po politickej zmene po roku 1989 neurobila kritická reflexia a neprehodnotil sa prinajmenšom počet a umiestnenie týchto objektov, ktorými si po Druhej svetovej vojne sovietski komunisti s výdatnou pomocou domácich kolaborantov vyznačkovali svoje dobyté územie. Jej nadchádzajúce blahorečenie však môže byť impulzom, ktorý naštartuje proces kritického vysporiadania sa s minulosťou a prehodnocovania výkladu našich dejín. Sotva si predstaviť lepší spôsob, než premenovaním ulíc pomenovaných po Červenej armáde na meno Anny Kolesárovej a nahradením rôznych pamätníkov, často obsahujúcich kosák a kladivo, sochami tejto veľkej mučeníčky čistoty zavraždenej rukou červenoarmejca v službách Sovietskeho zväzu.

Na druhej strane, prípad Anny Kolesárovej ukazuje, že o svätosť má zmysel sa usilovať v každom období a pod akýmkoľvek politickým režimom. A že ani tak mocná a obávaná sila, ktorá vojensky premohla armádu nacistického Nemecka, nedokázala prinútiť k hriechu Annu Kolesárovú, jednoduché dedinské dievča posilňované eucharistickým Kristom.

Vďaka Bohu, Červená armáda už neexistuje. A dnešné Rusko už nie je komunistickým sovietskym zväzom, ale je bližšie k naplneniu proroctva Panny Márie z Fatimy.

Namiesto záveru

Príklad Anky Kolesárovej je uskutočňovaním Kristových slov z Evanjelia: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“ (Jn 12,25) Jej obeť sa z čisto ľudského pohľadu môže zdať nepochopiteľná, až absurdná. Ale z pohľadu viery to bolo najsprávnejšie rozhodnutie, aké v danej chvíli mohla urobiť. A hoci svet nedokáže oceniť jej hrdinstvo, pre nás, povolaných v Kristovej milosti, je Anna Kolesárová skutočná osobnosť hodná nasledovania.

 

Andrej Ralbovský
Nadácia Slovakia Christiana (www.slovakiachristiana.sk)

 

[1] KKC 1754 až 1756

[2] Tresný zákon, § 36 písm. f)

[3] Tresný zákon, § 30 ods. 1

[4] Tresný zákon, § 30 ods. 2

[5] KKC 2353

[6] KKC 1735

[7] KKC 1860

[8] KKC 1737

[9] Mt 5, 28

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo