Desať mýtov o Katolíckej Cirkvi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Desať mýtov o Katolíckej Cirkvi

Nie všetko, čo sa o Cirkvi píše a hovorí je skutočne pravda. Čo Cirkev naozaj učí? Čím žije? A čomu skutočne verí? Mýtov o Katolíckej Cirkvi je neúrekom. Vyberám len niektoré.

Mýtus č. 1 Katolícka Cirkev má k sexualite negatívny postoj a telo považuje za niečo nízke

Prosím? Katolíci predsa veria, že Boh je pôvodca sexuality, Cirkev by išla sama proti sebe a aj proti Bohu keby niečo také vyhlasovala. Sexualita je krásny dar a človek má byť za ňu vďačný. Boh zároveň zhotovil pre človeka návod, ako túto sexualitu používať. Šieste a deviate prikázanie tu nie sú od toho aby človeka zväzovali. Bez mantinelov by človek veľmi zle dopadol a toto Cirkev nechce. Cirkev tým, že neschvaľuje napr. predmanželský sex, chce človeka chrániť. Hovorí: „Počkaj na tú správnu chvíľu.“ a nie, že „Sex je zlo.“ Cirkev nechce vnucovať. Vnucuje svoju morálku matka, ktorá vidí svojho syna chodiť po tenkom ľade? Správna matka, ktorá svoje dieťa miluje reaguje prirodzene ustarostene. Len hlúpa matka by v tejto súvislosti povedala: „Som tolerantná a rešpektujem to, že sa chceš prechádzať. Nechcem konštruovať katastrofické scenáre.“ Toto nie je láska. Skutočná láska chce skutočné dobro pre človeka. (viac o tejto téme Youcat, bod 407)

Do Cirkvi však prenikli prúdy, ktoré častokrát vyliali z vaničky nielen špinavú vodu, ale aj dieťa. Niektorí vyrástli v prostredí, kde bola prítomná táto prehnaná prudérnosť. Opäť však nemožno zovšeobecnovať. Cirkev navyše odmietla učenie siekt, ktoré považovali telo za menejcenné. Postoj Cirkvi k telu nájdeme v Katechizme Katolíckej Cirkvi, bod 364: „Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí považovať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň.“ Na druhej strane, Cirkev odmieta novodobý kult, ktorý telo zbožstvuje.  

Mýtus č. 2 Hriechy a zločiny katolíkov sú ukážkou toho, že Katolícka Cirkev si nezaslúži nazývať sa svätou 

Pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,32) - takto sa Ježiš prihovára v Písme. Naozaj nemá zmysel si nahovárať, že členovia Cirkvi sú bezhriešni. Aj svätci mali svoje hriechy, s ktorými zápasili. Cirkev skutočne nikde neučí, že je spolkom morálne čistých. Ale ak ste mali s členmi Cirkvi zlú skúsenosť a vy ju kvôli tomu teraz odmietate, rozumiem vám a nebudem vás nasilu presviedčať aby ste zmenili svoj názor. Je pravdou, že Cirkev má zjavovať Božiu lásku a my katolíci to žiaľ častokrát nerobíme. 

Výraz „svätá Cirkev“ sa častokrát chápe nesprávne. To neznamená, že všetci jej členovia sú svätí. Svätosť Cirkvi sa odvíja od svätosti jej zakladateľa, Ježiša Krista. Katolíci  veria, že jedine Boh je svätý a že On svoju Cirkev nikdy neopustí. Svätosť Cirkvi nie je súčtom svätosti jej členov - k nej nemôžu skutky alebo hriechy jej členov nič pridať alebo ubrať. Aj vo chvíľach najväčšej potupy Boh vo svojom milosrdenstve dvíhal svoju Cirkev. Ježiš povedal sestre Faustíne: „Aj keby hriechy duše boli čierne ako noc, ak sa hriešnik obráti k môjmu milosrdenstvu, vzdáva mi najväčšiu slávu a je cťou môjho umučenia.“ (Denniček 378) (To teraz neznamená, že máme hrešiť koľko chceme pod zámienkou, že veď Boh nám to raz odpustí.) Ježiš ostro odsudzoval pokrytectvo, aroganciu a dvojtvárnosť. Aj ja som toto v Cirkvi neraz zažil. No na druhej strane, nestaval by som sa ja sám do role sudcu a pokrytca, keby som šmahom ruky celú Cirkev zavrhol? Navyše ku komu by som šiel, keď viem, že Ježiš má slová večného života? (porov. Jn 6,68) V Cirkvi možno spoznať aj veľa čestných, šľachetných a šťastných ľudí, ktorí žijú podľa svojej viery. Vidieť len to zlé a prehliadať aj to dobré v Cirkvi je nezmysel.

V kontexte hrôz sexuálneho zneužívania chcem povedať len jedno - je to veľká hanba a čo by nás teraz ako prvé malo zaujímať je pomoc obetiam. Na druhej strane, vidieť v každom alebo vo väčšine kňazoch potencionálneho pedofila je iracionálne. Zdrojom nádeje pre katolíkov sú Ježišove slová, ktoré adresoval Petrovi: „Ty si Skala, Peter, a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné mocnosti ju nepremôžu.“ (Mt 16,18) Nie, ani peklo sexuálneho zneužívania nepremôže Katolícku Cirkev. 

Mýtus č. 3 Kristus je pri každej svätej omši znovu obetovaný 

Nepochopenie. Teológ Alan Schreck vysvetľuje: „Katolícka Cirkev nikdy neučila, že sa Ježiš pri omši znovu obetuje alebo že znovu trpí. Ježiš Kristus bol obetovaný raz, ale Boh nám vo svojom milosrdenstve túto obeť znovu sprítomňuje pri omši, aby sme my mohli hlbšie prenikať do významu tejto udalosti.“

Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 1366: „Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie: Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7,24.27), pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1Kor 11,23),… [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.

Mýtus č. 4 Katolícka Cirkev je mentálne na úrovni stredoveku. Nech sa viac prispôsobí modernému svetu 

Cirkev nie je demokracia, kde sa vierouka a morálka jednoducho odhlasuje. Už počas dejín, Cirkev múdro vytušila kam tento prístup povedie. Ona ohlasuje evanjelium a nemá právo svojvoľne meniť to, čo jej Ježiš odovzdal. Čakať, že Cirkev bude pritakávať každej „novote“ je nezmysel a márne na to mnohí čakajú. Predstavme si čisto hypoteticky, že by Cirkev schválila homosexuálne zväzky, potraty, eutanázie, feminizmus a podobne. Čo takáto prispôsobená Cirkev môže tomuto svetu ponúknuť? Čím môže modernistická Cirkev obohatiť tento svet? To by bola likvidácia identity Katolíckej Cirkvi, ktorá vnáša do týchto otázok svoj pohľad na nenarodené deti, na homosexuálov, na poslanie žien, na sexualitu človeka a na práva starých ľudí. „Produktami“, s ktorým môže prísť Cirkev na „trh“ a zaujať sú hlavne sviatosti a spása človeka. Len to musí vedieť aj dobre „spropagovať.“ Ale nie v tom zmysle, že teraz začne byť príliš komformná s týmto svetom. Ježiš na tento svet prišiel aby zachránil každého, ale už z evanjelií vidíme, že si nerobil reklamu na štýl: „Počkajte, ja sa vám prispôsobím aby som vás čím viacerých pritiahol do svojho stáda.“ Ježiš nebol liberál, ani populista a preto ani Cirkev takáto nie je. Nehovorím, že kresťania majú byť za každú cenu odlišní, ale musia si vedieť zachovať svoju identitu a vedieť povedať v určitých situáciach nie. A to posledné, čo by malo veriaceho trápiť, je to, či bude označený za fanatika, extrémistu a stredovekého tmára.  

Mýtus č. 5 Katolícka Cirkev káže o viere veľa nepremýšľať. Pochybnosť je nepriateľ 

Keď si to o Cirkvi myslíte, dobre, nezakazujem vám to :)  V Cirkvi môžete spoznať aj ľudí, ktorí o svojom náboženstve kriticky premýšľajú, študujú a diskutujú. Katolíci nie sú tlupa nevzdelancov s vyprázdnenou hlavou. Je hrubým zovšeobecnením uvažovať o všetkých tých, ktorí veria v Boha, ako o hlúpych ľudoch. Niektorí ľudia dávajú na piedestál vedu ako vzor kritického myslenia a náboženstvo zase zavrhujú ako presný opak. Je však zavádzajúce robiť takéto porovnania. Veda a náboženstvo stoja na iných princípoch a nemusia sa vylučovať. Vo vede sa objavy časom revidujú a opravujú. Tu je pravidlom to, že nič nie je definitívne a to je na vede to krásne. Cirkevné dogmy sú piliermi viery, GPSko, ktoré pomáha katolíkom orientovať sa v duchovnom živote. Dogma neznamená zákaz myslenia. Dogmy sú „svetlá na ceste viery. Osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou.“ (KKC 89) Čisto sociálne angažované náboženstvo bez dogiem, bez jasnej vierouky je odsúdené na pomalý zánik. 

Veda neustále prehlbuje svoje poznanie o materiálnom svete. Ale aj teológia prehlbuje svoje poznanie o Bohu. Boh je totiž nevyčerpateľná hlbina. Viera nie je nejaká strnulá ideológia, ktorá automaticky vylučuje akékoľvek pochybnosti a kladenie aj kritických otázok. Rino Fisichella v knihe Keď viera myslí píše: „Viera je zároveň úkonom, ktorý v sebe zahŕňa kritické poznávanie a skúmanie.“ Pochybnosť nie je nevyhnutne nepriateľ, môže nás posunúť ďalej. Poznáme mnohých svätých, ktorí si prešli temnými chvíľami svojej viery. Ani Ježiš neprišiel za skeptickým Tomášom a nedal mu po prstoch: „Počúvaj, ty čo si si to dovolil o mne pochybovať?!“ Na druhej strane, neustále pochybovať, to tiež nie je to pravé orechové. Obdobia určitých pochybnosti a skúšok našu vieru očisťujú a robia ju pevnejšou.   

Mýtus č. 6 Katolícka Cirkev učí, že veriaci si musia spásu zaslúžiť dobrými skutkami

Rozlišujme medzi tým čo Cirkev skutočne učí a čomu katolíci ako jednotlivci veria. Treba povedať, že medzi katolíkmi existuje falošná domienka, že spása je odvodená od toho, aký som dobrý človek. Termín „dobrý človek“ je však veľmi relatívny. Kto môže povedať, že je taký dobrý, že si zaslúži spásu? Mentalita na spôsob „aha, pozri Bože, aký som dobrý človek a koľko toho som už pre Teba urobil“ mi pripomína známe podobenstvo o tom, ako sa modlil farizej a pritom sa cez prsty pozeral na mýtnika. Ako s touto „pokornou“ modlitbou u Boha obstál si môžte domyslieť. Písmo zároveň učí, že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3,23) Do neba nevojde nič nečisté. (porov. Zjv 21,27) Takže zachrániť sa čisto vlastnými silami je nemožné. Je potrebná pomoc „zhora.“ Spása je ničím nezaslúžený dar. Človek tento dar prijíma vierou, ktorá sa prejavuje dobrými skutkami.

Katolícka Cirkev teda nikdy neučila, že si človek môže odpracovať nebo dobrými skutkami. Jasne odmietla učenie Pelágia. Čo vlastne Cirkev učí o spáse a o ospravodlivení? Karl Keating vysvetľuje: „Človek je spasený jedine Božou milosťou, ktorá je úplne nezávislá od skutkov. Cirkev učí, že od začiatku do konca nás ospravedlňuje, posväcuje a prináša spásu Božia milosť.“ Tak ako vysvetľuje Pavol v Liste Filipanom 2,13: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči.“ Človeka ospravodlivuje viera. Jakubov list však upozorňuje na nedostatočnosť mŕtvej viery, viery v určité tvrdenia. (porov. Jak 2,14-26) Ospravodlivuje nás živá viera, ktorá sa prejavuje skutkami lásky. 

Mýtus č. 7 Katolíci sa klaňajú Panne Márii a aj preto sú to modlári

Klamstvo. Ak to chápeme v tom zmysle, že k tomu veriacich Katolícka Cirkev priamo nabáda. V ľudovej zbožnosti však niekedy dochádza k skreslenej a povrchne chápanej mariánskej úcte. Kritika mariánskej úcty častokrát pramení v tejto deformácii, ktorá niekedy hraničí s pohanstvom. To, že niektorí katolíci nesprávne chápu úlohu Panny Márie neznamená, že chybná je mariánska úcta ako taká. Odpoveď na otázku, či sa môžeme klaňať Panne Márii je jednoznačné NIE. Tu niet o čom diskutovať. Pozrime sa na to, čo učí katechizmus Youcat:

Klaňať sa môžeme iba Bohu. Máriu si však môžeme uctievať ako matku nášho Pána. Klaňanie chápeme ako pokorné a bezpodmienečné uznanie absolútnej Božej vznešenosti nad všetkým stvorením. Mária je stvorením ako každý z nás. Vo viere je našou Matkou. A rodičom predsa máme preukazovať úctu. Uctievať Máriu je biblické, pretože ona sama hovorí: Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia. “ (Lk 1,48) Na mariánskej úcte nie je nič modlárske. Sám Ježiš, ktorý naplnil štvrté Božie prikázanie, si ctil svoju matku Máriu a chce aby sme si ju ctili podobne ako On. Hlavným cieľom mariánskej úcty a mariánskych modlitieb je privádzať bližšie k Bohu, nie k Márii. Mnohí katolíci správne chápu mariánsku úctu, podľa nej aj žijú a prináša to veľa Božieho požehnania.

Mýtus č. 8 Katolícka Cirkev považuje ženu za menejcennú

Je smutnou pravdou, že sa muži Cirkvi k ženám často nesprávali a nesprávajú tak, ako by si to zaslúžili. Je to poľutovaniahodné a my muži sa máme ženám za, čo ospravedlňovať. To však nie je záležitosť identity Cirkvi ani toho čo učí o dôstojnosti ženy. Je to problém pokazenej ľudskej prirodzenosti, ktorá má sklon vládnuť, utláčať a ničiť to, čo je krásne. Ale v Cirkvi sú aj muži, ktorí sú naozajstnými gavaliermi a vedia si ženu vážiť a ctiť. A o týchto mužoch sa nikde v médiach nepíše. Prečo asi ... ? Teologicky, Cirkev je Matkou a Nevestou Krista Kráľa. Panna Mária má v nebi najvyššie postavenie (ale nie je to bohyňa!) medzi ľudmi a anjelmi. Nie je správne vnímať dejiny Cirkvi ako dejiny útlaku žien. Cirkev v skutočnosti pozdvihla ženu z jej biedneho postavenia v staroveku a priznala jej rovnosť s mužom. Rovnosť však neznamená rovnakosť. Dary a povolania sú rozličné, ale dôstojnosť muža a ženy je rovnaká. 

Mnohí Cirkvi vyčítajú, že ženám odopiera kňazskú vysviacku. Cirkev má svoje dôvody, prečo kňazská vysviacka je určená iba mužom  (pozri: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/ordinatio-sacerdotalisale) ale to nie je o diskriminácii. Častokrát si ľudia pod slovom Cirkev predstavia iba hierarchiu: „Pozrite, veď tam sú samí muži !“ Ale Cirkev to nie je iba pápež, biskupi a kňazi. Cirkev zahŕňa celý Boží ľud, každého pokrsteného. Každý pokrstený má za túto Cirkev veľkú zodpovednosť. Ženy majú možnosť naplňovať svoje krstné kňazstvo v spoločenskom, politickom a kultúrnom živote a tak pozitívne hýbať Cirkvou aj spoločnosťou. Cirkev na žene veľmi oceňuje jej dar materstva a plodnosti. To vôbec nie je znižovanie úlohy ženy. Bez tohto daru by Cirkev ani spoločnosť nemohla prežiť a aj preto sú ženy také kľúčové. Ináč, Cirkev je slovo ženského rodu a nie je vôbec náhoda, že tomu to tak je. Spolu s Jánom Pavlom II. môžem povedať, že „vďaka Ti, žena, za samotný fakt, že si ženou!“ (List ženám, 1995)

Mýtus č. 9  II. vatikánsky koncil zrovnoprávnil všetky náboženstvá. Je v podstate jedno v aké náboženstvo človek verí, aj tak všetci prídeme do neba. 

Toto Katolícka Cirkev nikdy a nikde na oficiálnom fóre neučila. Ani pred II. vatikánskym koncilom, ani na ňom a ani po ňom. Pozrime sa na to, čo sa píše v koncilovej deklarácii Nostra aetate: „Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko.“ O tom, že Cirkev vyznáva Ježiša ako jediného Spasiteľa a Pána vidíme aj z iných pokoncilových dokumentov. Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Missio píše jasne: „Spása môže prísť jedine od Ježiša Krista.“ To však neznamená, že Cirkev nepripúšťa spásu tých, ktorí o Ježišovi nič nevedeli a nemali ho možnosť tu na zemi spoznať. Táto spása sa však neudeje mimo Krista. 

Niektorí majú k tomuto koncilu výhrady a v istom zmysle ich chápem. Ale nie všetko, čo sa udialo v mene II. vatikánskeho koncilu, je skutočné koncilové učenie. (Podobne, ako nie všetko, čo sa urobilo v mene Krista, je skutočne v súlade s evanjeliom.) Zvlášť to vidno na interpretáciach krajne liberálnych teológov. Častokrát sa falošne chápe ekumenizmus alebo medzináboženský dialóg. II.Vat však neučí, že dialóg nahrádza misie. Ani krízové obdobia v Cirkvi po tomto koncile nutne nemusia usvedčovať koncil z falošnosti. 

Mýtus č. 10 Katolícku Cirkev v skutočnosti založil cisár Konštantín v štvrtom storočí. Kresťanstvo zmiešal s pohanstvom (vidíme to napr. na kulte Panny Márie) 

Cisár Konštantín skutočne započal éru konca prenasledovania kresťanstva a jeho zrovnoprávnenia. Ale povedať, že založil Katolícku Cirkev je typicky protikatolícka konšpirácia, ktorá sa nezakladá na pravde. (O tom akú tvár nadobudlo kresťanstvo po Konštantínovi píše nezaujato napr. protestanský teológ a historik A. McGrath-kniha Dějiny kresťanství-úvod a nikde neuvádza, že Konštantín založil kat.Cirkev) Táto téma je skutočne zložitá a preto uvediem len zopár argumentov.  

1) Katolícka Cirkev sa nazývala katolíckou už pred Konštantínom. Vyplýva to zo spisov raných cirkevných Otcov. (napr. Ignác z Antiochie, rok 110) Niektorí z nich sa už v predkonštantínovskej dobe vyzdvihovali rímsku cirkev (Irenej, Cyprián). Aj nekatolícki historici (napr. J.N. Kelly) dosvedčujú intervencie biskupov Ríma do záležitostí iných spoločenstiev. Napr. už v roku 96 napísal Klement I. list Korintu aby urovnal miestny spor. V roku 150 prišiel za pápežom Anicetom biskup Polykarp zo Smyrny aby sa s ním poradil ohľadom správneho dátumu slávenia Veľkej noci. 

2) Úcta k svätým a k Márii nebola niečím, čo sa v kresťanstve objavilo v 4. storočí. Úcta k svätým sa vyvinula z úcty k mučeníkom (napr. svedectvo a úcta k Polykarpovi, z 2.stor.) Tu sa často podsúva falošná predstava, že katolícki svätci - to je vlastne bývalý rímsky panteón bohov-patrónov. Svätí rozhodne nie sú polyteistickí bohovia. Katolík má v úcte svätca preto, že Boh pôsobil v jeho živote a preto, že on s Ním verne spolupracoval. Treba rozlišovať medzi úctou k svätým a kultom k jedinému Bohu. 

Pápežstvo a cirkevné štruktúry, terminológia, chápanie vierouky, otázky disciplíny, sviatosti a liturgie sa naozaj časom vyvíjali a prehlbovali. Toto však nie je dôkazom toho, že sa Cirkev úplne odklonila od svojej podstaty. Vyplýva to už z Ježišových slov, že Duch bude uvádzať Cirkev do plnej pravdy. (porov. Jn 16,13) Kontinuita ranej a súčasnej Cirkvi sa neprerušila. 

3) Je zjednodušením povedať, že kresťanstvo prešlo od vlády Konštantína úpadkom. Áno, je pravda, že spojenie Cirkvi a štátu prinieslo nové pokušenia a malo aj svoje negatíva. Na druhej strane, toto spojenie prinieslo tomuto svetu aj veľa dobrého a Cirkev aj vďaka tomu položila základy dnešnej západnej civilizácie.  

Informačné zdroje
Fisichella, Rino: Keď viera myslí, 1999.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 2013.
Keating, Karl: Čomu skutočne veria katolíci, 2006.
Kelly, J.N.: Pápeži dvoch tisícročí, 1994. 
Schreck, Alan: Katolíci. Čemu opravdu verí? 2013.
Youcat, 2011. 
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/list-zenam-1995

Titulný obrázok - https://www.catholicworldreport.com/2015/10/30/the-decline-of-the-catholic-church-in-germany-and-the-reasons-for-it/

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Prečítajte si tiež