Po tom, ako boli vznesené obvinenia proti arcibiskupovi Theodorovi McCarrickovi, kardinál Donald Wuerl vyhlásil: „Nemyslím si, žeby šlo o nejakú masovú krízu.” Biskup Robert Barron sa zasa vyjadril, že označiť kňazstvo za “žumpu“ by bolo “hlboko nespravodlivé”.

Takéto tvrdenia vôbec nevystihujú podstatu problému. Hoci najvyšší hierarchovia Cirkvi vedeli o fámach, ktoré kolovali o McCarrickovi, nič nepodnikli. Výsledok bol ten, že obvinenia vážne poškodili dôveryhodnosť celej hierarchie. Pokiaľ biskupi chcú, aby boli braní vážne ako Kristovi svedkovia, musia uznať, že kríza má naozaj masový rozsah, ako to nakoniec dokazujú aj odhalenia z Pennsylvánie.

Biskup Barron taktiež vystríhal pred “ideologickou“ odpoveďou, ako ju sám nazval. Podľa neho tí, ktorí poukazujú na Humanae Vitae, kňazský celibát alebo “rozbujnenú homosexualitu v Cirkvi”, môžu trpieť “fixnou ideou“, ktorá “odvádza pozornosť“ od podstaty.

Nikoho nezaujímajú nekonečné katolícke kultúrne vojny, ale to, ako sme sa dostali do tejto situácie, by malo byť predmetom otvorenej diskusie. Biskupom Barronom tabuizované témy naznačujú, že – podobne ako väčšina biskupov – chce za každú cenu udržať zmier z roku 1968.

V tomto roku pápež Pavol VI za veľkej pozornosti médií encyklikou Humanae Vitae potvrdil katolícke učenie o kontrole pôrodnosti, ale potom disciplinárne nezakročil proti biskupom a kňazom, ktorí toto učenie odmietli. Výsledkom bolo rozpačité prímerie: učenie bolo síce formálne vyhlásené, ale na jeho dodržiavaní sa netrvalo.

Podobná situácia nastala v roku 2005, kedy Vatikán rozhodol, že muži s “hlboko zakorenenými homosexuálnymi sklonmi“ nesmú byť vysvätení za kňazov.

Nespočetné množstvo biskupov túto inštrukciu ignorovalo, niektorí dokonca u kňazov tolerovali aj diskrétne ľúbostné dobrodružstvá za podmienky, že otvorene nebudú spochybňovať učenie Cirkvi.

S týmto prímerím sú nespokojní tradiční i liberálni katolíci, pretože svätosť i pravda sú obetované výmenou za povrchný pokoj. Táto dohoda nie je spravodlivá voči ľuďom, ktorí chcú žiť verne podľa učenia Cirkvi, a nepáči sa ani tým, ktorým toto učenie prekáža.

Udržiavanie takéhoto prímeria má zmysel len pokiaľ je človek presvedčený, že stojí zato ho udržať. McCarrickova aféra však ukazuje, že takýto zmier zato nestojí.

Áno, podmienky v amerických seminároch sa zlepšili. Áno, McCarrick popáchal svoje delikty už pred mnohými rokmi. O nich sa však vedelo v roku 2000, kedy delegácia cestovala do Ríma, aby upozornila Jána Pavla II na McCarrickove delikty. Vedelo sa o nich v roku 2002, keď ho americkí biskupi navrhli za svojho hovorcu vo veciach sexuálneho zneužívania. Vedelo sa o nich, keď šiel do dôchodku a ubytoval sa na území seminára, kde za ním chodili mladí muži. Nech už bude náš názor na základnú morálnosť akýkoľvek, musíme sa zbaviť kompromisov, ktoré vytvorili túto kultúru lží.

Nebudeme schopní pustiť sa do skutočnej reformy, pokiaľ nepriznáme, že triumfalistické naratívy katolíckych médií sú falošné. Podľa nich sa Katolícka Cirkev dnes nachádza buď uprostred novej jari evanjelizácie začatej sv. Jánom Pavlom II, alebo v období sviežeho pastoračného sprevádzania iniciovaného pápežom Františkom. Najchytrejšia odpoveď bude znieť, že sme uprostred obidvoch, a že sa vzájomne úžasne dopĺňajú.

Bežní veriaci však situáciu zďaleka nevidia tak ružovo. V roku 1955 takmer 75 percent amerických katolíkov každý týždeň navštevovalo bohoslužby, dnes je to len 39 percent. S výnimkou niekoľkých enkláv, kde sa slúži latinská omša a kde sa praktizuje „reforma reformy“, katolíci sa musia zmieriť so zruinovanými svätyňami, sfušovanými liturgiami a morálnym chaosom. Po jari ani chýru ani slychu.

V posledných mesiacoch som bol na omši, na ktorej boli Kristovi priradené genderovo neutrálne zámená a kde kazateľ tvrdil, že Ježiš mal biologických bratov a sestry. (To pokiaľ ide o Máriino ustavičné panenstvo.) Na inej omši som bol oslovený, či sa nechcem zapojiť do farskej aktivity, ktorá otvorene odmieta kresťanské učenie o sexuálnej morálke.

Toto krehké prímerie roku 1968 udržiavalo novú éru evanjelizácie, úžasnú paradigmu pastorálneho sprevádzania. Ako člen tzv. generácie Jána Pavla II si nemyslím, že stojí zato ho zachovať. Podporovať katolícke učenie len na papieri a nie v praxi viedlo k všeobecnému úpadku a k pohŕdaniu autoritou. Aby sa zachoval pokoj, bola potrebná kultúra lži. Toto je kultúra, ktorá umožnila, že sa ľuďom ako bol McCarrick, vynikajúco darilo. Tak či onak, musíme ju vykynožiť. Niet inej cesty.
 

Matthew Schmitz
Autor je senior editor vo First Things a Robert Novak journalism fellow.

Pôvodný text: The abuse crisis casts doubt on the whole post-Vatican II settlement.
Publikované so súhlasom Catholic Herald.