Ako som sa stal na chvíľu otcom super hrdinom

Ako som sa stal na chvíľu otcom super hrdinom

Malo by byť hľadanie lopty v kanáloch a za plotmi pre nás úplnou samozrejmosťou? Alebo je to niečo, s čím by sme my otcovia nemali zabíjať čas.

V posledný školský deň tohto roka, som sa stal na dva krátke momenty super hrdinom. Otcom super hrdinom. A boli to krásne momenty. Také, aké by sme mali zažívať každý deň.

Prvý moment sa odohral po príchode do škôlky.  Ja som šiel pre mladšieho a manželka pre staršieho, predškoláka. Mali sme dosť naponáhlo, pretože sme boli pozvaní na opekačku k mojej kolegyni. Mali sme tam prísť okolo tretej poobede, aj keď v čase dohadovania som nevedel, že o tej hodine ešte len pôjdeme pre chlapcov do škôlky. Vyzdvihol som teda Ondríka a ponáhľali sme sa do auta. Tam sme čakali na maminu s Miškom, ktorí neprichádzali a keď po chvíli prišli, Miško bol veľmi uplakaný. Dostávali totiž v škôlke loptu a jemu ju nejaký spolužiak prekopol za plot škôlky do nejakej zo záhrad rodinných domov, ktoré tam stoja.

Bolo to ideálne načasované, keďže sme sa šialene ponáhľali. Mali sme teda na výber z dvoch možností. Vykašlať sa na loptu, ktorú by sme mu mohli pri najbližšej návšteve obchodu kúpiť. Odhadujem, že taká lopta môže stáť jedno až tri Eur. Nič hrozné, ale museli by sme sa ešte popasovať s Miškovým plačom a podľa mňa by nás za cestu z Banskej Bystrice do Sklených Teplíc pripravil desať krát o nervy, ako by donekonečna opakoval, že chce svoju loptu. Rozhodnutie bolo na mne (netradične), a tak som sa rozbehol do areálu škôlky, vyliezol som na najvyššiu preliezačku a pozrel sa ako vyzerá dom, pri ktorom máme hľadať.

Tam to bolo trochu zložitejšie, pretože som nevedel, kam to kopli. Teda do ktorej záhrady z možných piatich. Vošiel som teda za prvé dvere, keďže nemali zvonček, aby som zazvonil pri dverách. Nik neotváral a keď som odtiaľ odchádzal na ulici na mňa divne pozerali pani s dcérou, asi majiteľky domu, že čo robím na ich pozemku. Medzitým som už prosil ďalšieho suseda, ktorý práve dokosil trávnik, či sa pôjde pozrieť za dom a manželka šla o dva domy ďalej. Všetci susedia veľmi ochotne hľadali dúhovú loptu v záhrade, no nik ju nenašiel. Vyšiel nám z toho posledný možný dom, ktorý stál dosť ďaleko od bráničky. Šiel som ale zvoniť na zvonček k domu.

Miško šiel so mnou, ale keď sa za vchodovými dverami rozštekal pes ušiel odtiaľ. Tento dom bol pre mňa absolútna dilema, pretože zvnútra bolo počuť nejakú staršiu pani, aj ten pes tam bol, ale dvere neprišiel otvoriť nik. Na lavičke pri dome položený v plastových dózach obed. Zvoním druhý krát, tretí krát. Pani stále rozpráva, ja na ňu volám zvonku. Pes breše a nik neotvára. Zobral som sa teda do záhrady za dom, medzi  kríkmi ríbezlí som našiel Miškovu loptu a priniesol som mu ju ako najlepší superotec na svete.

Druhý moment sa odohral na grilovačke u kolegyni. Mali krásny domček so záhradkou, na ktorej sa nachádzalo aj niečo, čo sa teraz pokúsim opísať. Zo svahu v záhrade vytekal malý pramienok vody, ktorý tiekol dole kopcom a stekal do kanála, ktorý pokračoval pod záhradu. Kanál začínal niečím, čo sa podobalo možno na kockatú studňu veľkosti 1,5x 1,5x 1,5m. Kanál bol veľký možno 70 x 50 cm. Ideálna veľkosť aby doň chlapci kopli tú krásnu loptu, ktorú som v ten deň zachránil z niečej záhrady a kvôli ktorej sme prišli na grilovačku asi o hodinu a pol neskôr, ako nás čakali.

Najskôr sme loptu hľadali v miestnom potoku, ktorý je asi o sedem domov nižšie a kam sme si mysleli, že loptu vynieslo, ale nič sme nenašli. Kolegynin manžel sa smial, že lopta je už v Gabčíkove a Miško sa pomaly zmieroval s tým, že lopte je súdené, aby sa v ten deň stratila. Super otca ale napadlo pozrieť sa do kanála. Okrem tmy, pavučín, obrovského pavúka z pána prsteňov, klauna z filmu To, naťahujúceho sa mimozemšťana z aktov X, unikajúceho metánu a krvilačných potkanov tam predstavte si bola aj tá lopta. Bola iba asi päť metrov v kanál, tak som tam Miška po ňu poslal. Ale nie. Šiel som po ňu sám. A vytiahol som mu ju. Stal som sa druhý krát za deň hrdinom. Teraz už len dúfam, že si to môj syn zapamätá a bude ma do konca života milovať.

Možno som práve napísal trochu zbytočný blog. Chcel som ním len povedať, ako by sme sa my otcovia mali viac zaujímať o svojich synov, o to, čo prežívajú, ako sa cítia, čo ich trápi, alebo aj teší. Že by hľadanie lopty v kanáloch a za plotmi mali byť pre nás úplné samozrejmosti, ako aj to, že s nimi hráme futbal, alebo sa pretekáme autíčkami doma v obývačke. Veď čo už je dôležitejšie ako vzťahy? Čo iné môžeme pre našich synov urobiť? Nič a nikto nehradí otca. Verím tomu. Tak buďme aktívnejší my otcovia super hrdinovia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo