Kresťan nemôže „vegetiť“ na viniči

Vinič a vinica patria v starozákonných textoch medzi najvýznamnejšie alegórie vzťahu Boha k vyvolenému národu. Izaiáš uvádza pieseň o Pánovej vinici (porov 5,1-7) a výrok o novej Pánovej vinici (27,2-5); podobne sa vyjadruje prorok Ezechiel (porov. 19,10-13) a Jeremiáš vyzýva ľud na pokánie, lebo sa stal „spotvoreným viničom“ (porov. 2,21). Žalmista hovorí o Izraeli, ktorého Pán ako vinicu preniesol z Egypta do zasľúbenej krajiny a napriek nevernosti ľudu prosí Pána, aby držal nad ním svoju ochrannú ruku (Ž 80).

Naštepiť sa na pravý vinič

Obraz vinice sa stal obľúbeným aj pre samotného Ježiša. Poznáme podobenstvo o robotníkoch vo vinici (Mt 20,1-16), O zlých vinohradníkoch (Mk 12,1-12) alebo o dvoch synoch (Mt 21,28-32 ).

V našom evanjeliovom úryvku Ježiš používa známu terminológiu a aplikuje ju na vlastnú osobu, pričom zdôrazňuje, že je pravý vinič. V spojení s ním nehrozí pomýlenie, nehrozí zídenie zo správnej cesty k Bohu. Vo vzťahu k nemu sa rodí a žije nové spoločenstvo – Cirkev.

Ako konáre existečne závisia od spojenia s kmeňom viniča, z ktorého prúdi život, podobne aj učeník je bytostne závislý od „ostať v Ježišovi“. Túto myšlienku hlbokého zjednotenia s Kristom nachádzame aj v Jn 6,56: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ 

Pred nami stojí otázka, či sa v živote skutočne usilujeme, aby sa nikdy neprerušilo naše spojenie s Ježišom Kristom, alebo či nehľadáme iné „alternatívy“. 

Neísť vlastnou cestou

Úlohou kresťana nie je „vegetiť“ na viniči, ale prinášať ovocie. Ak v nás prúdi Kristov život, konáme skutky ako On. Náš život má hovoriť o nás a za nás, že sme spojení s Kristom. Pán Ježiš opakovane prízvukuje, že prinášanie ovocia nie je výsledkom vlastných aktivít a snaženia, ale je výsledkom jedine spojenia s Ním, „lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Obraz viniča a ratolestí sa istým spôsobom podobá na Pavlov obraz ľudského tela, ktorého jedinou hlavou je Kristus (porov. Ef 1,7-10; Kol 1,15-20). Tajomným telom Krista je Cirkev. Nemôžeme byť v plnej jednote s Kristom, ak nie sme súčasťou jeho Tela, ktorým je Cirkev.

"Pán Ježiš opakovane prízvukuje, že prinášanie ovocia nie je výsledkom vlastných aktivít a snaženia, ale je výsledkom jedine spojenia s Ním."Zdieľať

Všimnime si, že Pán Ježiš nikdy nevykresľuje seba samého ako nezávislého od Otca: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (Jn 8,28). Je to Ježišova cesta neustáleho hľadania a plnenia Otcovej vôle.

Práve hlboký vzťah medzi Otcom a Synom je vzorom pre vzťah medzi Ježišom a jeho učeníkmi. Snáď je možné nejaký čas predstierať vieru, ale bez skutočného spojenia s Božím Synom, skôr či neskôr sa taký vzťah zmení na „vyschnutý konár“, lebo v ňom neprúdi životodarná Ježišova milosť. On musí zostať zdrojom nášho života a činnosti, čo je synonymom poslušnosti Ježišovi a jeho slovu.  

Ja som

Pre Jánovo evanjelium je charakteristické, že zachytil tento častý Ježišov „Ja som“ slovník: Ja som svetlo sveta; Ja som chlieb života; Ja som cesta, pravda a život; Ja som vzkriesenie a život; Ja som dobrý pastier; Ja som brána k ovciam. Ja som vinič... 

Avšak nájdeme aj samotné vyjadrenie Ja som, ktoré je odozvou na Knihu Exodus, kde Boh zjavuje Mojžišovi svoje meno: „Toto povieš Izraelitom: ,Ja-som ma poslal k vám!´“ (3,14). Pán Ježiš používa toto spojenie, lebo on je Boh. V známej scéne v Getsemanskej záhrade pri svojom zatknutí sa Ježiš pýta: „Koho hľadáte?“ Na odpoveď „Ježiša Nazaretského“, Pán Ježiš odpovedá „Ja som“. Evanjelista vtedy uvádza: „Ako im povedal ,Ja som´, cúvli a popadali na zem.“ Čakali by sme skôr, že sa na neho vrhnú, však ho prišli zajať.

Ježiš sa im predstavil Božím menom, preto sa zľakli a  vzdali mu úctu, ktorá patrí Bohu. Boží titul Ja som je výrazom jeho trvalej prítomnosti v našich dejinách. On nie je nejakou neosobnou energiou, ale živou osobou, ktorá chce vstúpiť aj do nášho, môjho života.