Budujme v sebe Pánov chrám

Všetci štyria evanjelisti sa zmieňujú o vyčistení chrámu. Ján však oproti ostatným trom evanjelistom robí zásadný rozdiel v rámci celej štruktúry svojho evanjelia. Kým Marek, Matúš a Lukáš kladú tento príbeh na  záver Ježišovho verejného účinkovania, Ján ho uvádza na začiatku.

V Kristovi sa uskutočňuje nový chrám

Sme svedkami Jánovej obľúbenej kompozície, keď Ježišove znamenia dostávajú plný význam až v neskorších častiach evanjelia. Napríklad pri prvom znamení, ktorým je premenenie vody na víno, Pán Ježiš uvedie: „Ešte neprišla moja hodina“. K naplneniu Kristovej hodiny dochádza totiž až na kríži. Tam sa uskutočňuje plné zjavenie Ježišovej slávy.

Podobne je to aj s vyčistením chrámu. Celý príbeh začína zmienkou o blízkosti sviatku Veľkej Noci. Počas tohto sviatku Židia v jeruzalemskom chráme zabíjali baránkov, ktorých potom jedli počas veľkonočnej večere. Sviatkom si pripomínali vyslobodenie z egyptského otroctva. Vyčistenie chrámu je potrebné čítať s Ježišovou obetou na kríži. On je pravým Baránkom, ktorého krv zachraňuje človeka. Robí ho slobodným. V Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní nastáva čas nového chrámu, ktorým je samotný Kristus.

Výzva k pravej nábožnosti

Od udalosti Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania sa poveľkonočné spoločenstvo Ježišových učeníkov schádza v jeho mene. Napĺňa sa to, čo Ježiš naznačil v rozhovore so Samaritánkou pri studni. Praví ctitelia sa Bohu nebudú viac klaňať ani na vrchu Garizim, ako to robili Samaritáni, ani v jeruzalemskom chráme, ako to robili Židia (porov. Jn 4. kapitola). Odteraz sa pravý kult bude uskutočňovať v Duchu a pravde, ktorú priniesol Kristus.

Aby učeníci porozumeli Ježišovým slovám „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“, je potrebná ich veľkonočná viera vo vzkrieseného Krista. Preto Ján uvádza: „Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.“

"Prorocké gesto vyčistenia chrámu je aj pre nás a pre našu dobu upozornením, aby sme chránili v našich chrámoch ich primárne poslanie. Naša účasť na liturgii nie je kultúrnym podujatím. Nie je obyčajným zhromaždením ľudí. Je jedinečnou participáciou na tajomstve Krista, ktorý máme prežívať v čo najväčšej nábožnosti."Zdieľať

Chrám v židovstve slúžil na vyjadrenie Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu. Preto sa v hebrejskom jazyku na označenie chrámu používal aj výraz „dom“ Boží. Uprostred ľudských príbytkov má svoj „dom“ aj Boh. Odteraz však Boh prebýva v spoločenstve veriacich v osobe Ježiša Krista.

Každý kresťanský chrám je vyjadrením tejto Kristovej prítomnosti. Prorocké gesto vyčistenia chrámu je aj pre nás a pre našu dobu upozornením, aby sme chránili v našich chrámoch ich primárne poslanie. Naša účasť na liturgii nie je kultúrnym podujatím. Nie je obyčajným zhromaždením ľudí. Je jedinečnou participáciou na tajomstve Krista, ktorý máme prežívať v čo najväčšej nábožnosti.

Hieron a naos

V našom úryvku sú použité dva výrazy na označenie chrámu – „hieron“ a „naos“, ktoré slovenský text prekladá jedným výrazom – chrám. Evanjelista Ján používa výraz „hieron“ celkovo 11-krát v rôznych častiach svojho spisu. Chápe ním chrám predovšetkým ako materiálnu stavbu, priestor, v ktorom sa zhromažďuje ľud, pričom výraz označuje celý areál chrámu aj s priľahlými nádvoriami. Tak je tomu aj v prvej časti nášho úryvku, keď Ježiš vyháňa predavačov z priestoru chrámu – hieronu.

Výraz „naos“ Ján používa v celom evanjeliu len 3-krát a to výlučne iba v tomto úryvku, konkrétne v dialógu Ježiša so Židmi (zborte tento chrám /naos/; štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám /naos/; ale on hovoril o chráme /naos/ svojho tela). Výraz „naos“ slúži na označenie samotného centra celého chrámového komplexu, ktorým bola Svätyňa. Ako Svätyňa bola miestom prebývania Pánovej veleby, kde mohli vstúpiť iba kňazi z rodu Léviho, keď prinášali obetu, Ježišova osoba sa stáva „miestom“ prebývania Pánovej slávy. On je "naos" - Svätyňou Boha Otca.

Evanjelista Ján svojím komentárom „ale on hovoril o chráme svojho tela“ pripravuje svojich čitateľov na zjavenie tejto slávy, ktorá sa uskutoční Ježišovou obetou na kríži. V nej je Syn oslavený a Otcovi sa dostáva najväčšej slávy. Niektorí biblisti sú názoru, že tento komentár evanjelistu odkazuje na eucharistickú skúsenosť spoločenstva veriacich, ktorú prežívali v čase, keď už jeruzalemský chrám bol zničený, ale oni slávili Pánovu večeru a prijímali Kristovo telo v Eucharistii.

Každá svätá omša je sprítomnením Pánovej slávy. Je naším vrastaním do mystického Tela Krista, ktorým je Cirkev, ktorej Kristus je Hlavou.