Čo poviete na Sudánsko - slovenskú konfederáciu?

Zdá sa, že v Európe existuje konsenzus medzi "slniečkármi" a "nacionalistami" v tom, že najlepšie sa problém s imigráciou vyrieši tým, že potenciálnych ekonomických emigrantov motivujeme ostať doma. Kľúčové slovo: "rozvojová pomoc". Počúvam, že v praxi je efektivita rozvojovej pomoci veľmi kolísavá a rozdiely medzi úrovňou prvého a tretieho sveta sa zmierňujú slimačou rýchlosťou.

Keď sa pred dvoma - troma rokmi dostala nekontrolovaná imigrácia do Európy politickou témou číslo jeden, európski politici na ňu s výnimkou Talianska a Grécka neboli vôbec pripravení. Dôvodom bolo najmä to, že aj v rámci ministerstiev vnútra a zahraničných vecí sú agendy prisťahovalectva a rozvojovej pomoci len jednými z mnohých a naviac skoro úplne nezaujímavé pre reálpolitikov, ktorí sa spravidla do ich čela dostávajú. Debata v médiách sa spravidla točila okolo dvoch prístupov: 1) migrantov privítajme a integrujme ich do našich spoločností (na Slovensku napr. iniciatíva "Kto pomôže?"); 2) emigrantov posielajme domov, ak dôveryhodne nepreukážu, že sú politicky perzekvovaní a ide im o život (na Slovensku praktické nastavenie cudzineckej politiky).

Po čase sa teraz hladina politického rybníka vyčírila a zisťujeme, že potenciálnych imigrantov je naozaj halda a všetkých ich neuživíme. Zároveň zisťujeme, že s marginalizáciou európskej kultúry v dôsledku stagnácie počtu obyvateľov a jeho starnutím vzniká v Európe vákuum, ktoré bude potenciálnych emigrantov stále viac lákať. Zdá sa, že na riešenie tohto "problému" existuje medzi politikmi a obyvateľstvom konsenzus: "Problém sa má riešiť tam kde vznikol." V praxi: ak emigranti utekajú pred vojnou, zrušme vojnu; ak pred hladom a chudobou, zrušme hlad a chudobu. Slovo zrušme som použil schválne. Európa totiž nie je v súčasnosti schopná vojensky ovplyvniť prebiehajúce konflikty na Blízkom východe a v Afrike. Zároveň je väčšina európskych štátov "hnilá" reálne sa podeliť so svojim bohatstvom s chudobnými krajinami, resp. investovať do rozvoja tamojších trhov a tým ich ekonomicky pozdvihnúť. Pre lepšiu predstavu, Slovensko sa zaviazalo do roku 2015 zvýšiť objem rozvojovej pomoci poskytovanej štátom na 0,33 hrubého národného dôchodku. Realita? 0,08% alebo zhruba 60 miliónov eúr bez perspektívy rastu. (pre určitý kontext, koledníci z Dobrej noviny dokázali minulý rok vyzbierať zhruba 1 milión eúr a objem vyzbieraných peňazí rastie)

Zdá sa mi, že rozvojová pomoc v súčasnosti reálne nesmeruje ku riešeniu situácie v súlade s politickým konsenzom - teda postojom, že "problémy" sa majú riešiť tam, kde vznikli. Dovolím si prirovnať situáciu k vodnej priehrade, ktorej priehradný múr má viditeľné pukliny a uspokojujeme sa s ich zaliepaním lepiacou páskou.

V tejto situácii treba hľadať riešenia, ktoré nás namiesto dávania halierov na problémy, ktorým nerozumieme motivujú stať sa priamo zaangažovanými na riešení problému. Jedným riešením, ktoré ma napadlo je vytvoriť s chudobnejšou krajinou spoločný štát. Ich problémy sa tak stanú našim problémom. Neviem ešte, akým spôsobom by som vyriešil napríklad problém dôchodkov alebo zdravotnej starostlivosti bez toho, aby som na Slovensku spustil revolúciu. Koncept konfederácie ale pripúšťa, že dva štáty budú (minimálne zo začiatku) zdieľať len niektoré oblasti. Ja uvažujem o školstve, doprave a armáde. Plus každý úradník, ktorý by chcel mať perspektívu kariérneho postupu by musel stráviť aspoň dva roky na výmennom pobyte v tej druhej krajine.

Argumenty proti?

0) Je to celé nereálny výmysel.

Áno. Ale hádam nám to pomôže vyhľadať alebo navrhnúť lepšie riešenia pre problém masovej imigrácie. Aj keď možno ďalšie sťahovanie národov pre Európsku kultúru v dlhodobom horizonte nebude na škodu.

1) Geografická vzdialenosť a nemožnosť vládnuť dvom geograficky vzdialeným teritóriám.

Čiastočne sa dá argumentovať, že svet je už aj tak globálna dedina. Čiastočne to samozrejme bude chcieť určité opatrenia - napr. vytvorenie aspoň dvoch párov leteckého spojenia denne.

2) Je to len iný spôsob kolonizácie.

Do istej miery áno. Ale s podobnou kolonizáciou máme do istej miery skúsenosti aj my - českí úradníci, učitelia a velitelia po roku 1918. Myslím, že výsledky neboli až také zlé.

3) Rozdielnosť jazyka a kultúr.

Angličtina je vcelku štandardom - v Sudáne je dokonca úradným jazykom. Kultúru síce neobabreš, ale aj my, slovenskí sedláci predsa máme na čom pracovať.

4) Máme dosť vlastných problémov.

Áno. Ale prečo nepomôcť tým, ktorí ich majú ešte viac?

5) Aj tak to nie je možné, lebo by sa automaticky stali súčasťou EÚ a tá nám to nedovolí.

V tomto smere podľa mňa skôr pôjde o nastavenie mechanizmov pohybu osôb. Je možné aj to, že občania sudánskej časti konfederácie nebudú ponejaký čas plnohodnotní občania EÚ kvôli chýbajúcim zárukám kontroly štátneho občianstva.

 

Zatiaľ toľko. Teším sa na všetky reakcie, ktoré sa do tohto "nereálneho sna" pustia a rozbijú ho. Pripomínam, že ad hominem argumenty hovoria viac o argumentujúcom, ako o nekvalite myšlienky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo