Obhajoba bez ladu a skladu

Obhajoba bez ladu a skladu

Novinári, ktorí v kauze Cervanová hája nevinu odsúdených Nitranov, si často pletú dojmy s faktami. Odpoveď na text Andreja Bána Trest bez zločinu.

Andrej Bán nedávno v časopise .týždeň publikoval podľa vlastného vyjadrenia redakcie analytický článok „Trest bez zločinu“ (časopis .týždeň, č. 27/2017). Ten sa opätovne vracia k prípadu vraždy Ľudmily Cervanovej.

Nebyť použitia tohto slova, asi by som sa už k prípadu nevrátil. Analytické metódy sú vo všeobecnosti založené na logickom rozbore spisového materiálu. Umožňujú najmä vylúčiť niektoré hypotézy či dejové línie, prípadne poukázať na skryté predpoklady niektorých alternatívnych scenárov udalosti, čo nám pomáha určiť mieru ich pravdepodobnosti.

Analytické prostriedky nie sú žiadne "školometstvo", ale veľmi dôležitý nástroj hľadania pravdy.  

Andrej Bán vo svojom texte načrtol 13 bodov, ktoré majú poukazovať na to, že obžaloba je v skutočnosti umelou konštrukciou vyšetrovateľov, ktorá nezodpovedá realite. Na to, aby sme podporili či vyvrátili Bánovu hypotézu, musíme postupne preveriť všetkých 13 bodov. 

Nepriaznivá situácia pre obhajobu vznikla v prvých dňoch takzvaného prípravného konania, na základe podrobných svedeckých výpovedí Nadeždy Beňovej, Igora Urbánka, Milana Andrášika, Viery Vozárovej (Zimákovej), Jozefa Škrobánka a doznávajúcej výpovede Miloša Kocúra (tieto výpovede sú dôležité najmä preto, že v tom čase nikto z aktérov ešte nemohol tušiť, ako sa prípad bude vyvíjať).

Výpovede z júna 1981 definovali základnú dejovú líniu zločinu: únos, sexuálne zneužitie a vraždu Ľudmily Cervanovej. Svedkovia svoje výpovede opakovane potvrdili, Miloš Kocúr neskôr (18.6.1981) dokonca súhlasil zo záznamom svojho priznania na zvukový záznam.

Pri týchto výpovediach nebol fyzicky prítomný Eduard Pálka, ktorého neskôr obhajcovia i Andrej Bán označili za pôvodného autora celej konšpirácie (činnosť Pálkovej operatívnej skupiny formálne skončila podaním návrhu na realizáciu prípadu v apríli roku 1980).

Obhajoba by mala byť preto nielen emocionálne účinná, ale najmä veľmi presná a vnútorne konzistentná. Každá nepravda a dezinformácia sa v konečnom dôsledku obracia proti obvineným (dnes už aj odsúdeným). Ako je teda na tom Bánov obhajobný, údajne analytický text? 

Prvý bod

Podľa Andreja Bána nie je pravda, že skupina Nitranov tvorila "partiu", niektorí z nich sa údajne vôbec nepoznali.

Slovo partia nemá ostrý význam, niekto Nitranov mohol pokladať za partiu, niekto nie. V každom prípade sa kľúčové postavy medzi sebou poznali.

Nadežda Beňová sa podľa vlastnej výpovede pred súdom z roku 2003 od detstva poznala so Stanislavom Dúbravickým. Beňová sa podľa tejto výpovede dobre poznala aj Františkom Čermanom a Milanom Andrášikom, ktorých videla na inkriminovanej diskotéke spolu so sestrami Cohenovými.

Dúbravický, ktorý sa k činu nikdy nepriznal, pripustil odvoz dievčat z Francúzska do Lamača (protokol o výsluchu z dňa 31.7.1981, výpoveď na hlavnom pojednávaní 19.8.1982).  

Podľa týchto výpovedí sa poznal s Čermanom, Andrášikom aj Lachmannom, ktorý šoféroval. Zo spisového materiálu je zrejmé, že Zimáková sa stýkala s Dúbravickým, Vargom aj Brázdom, čo dotyční sami priznávali.  

O jej priazeň sa uchádzal aj svedok Urbánek  (Zimáková 15.6.1981). Škrobánek sa poznal s Cervanovou aj Zimákovou (spolužiaci). Zimákovú a Kocúra poznal aj Čerman (viac výpoveď 16.6.1981, Čerman po obnove procesu v roku 1992 tvrdil, že nešlo o Miloša Kocúra, ale osobu s prezývkou „Kocúr“).  

Beďač podľa svojej výpovede z 11.8.1981 poznal Brázdu od detstva, poznal aj Kocúra (ale „nemal s ním žiaden výstup“). Miloš Kocúr sa dostal do Bratislavy v kritický deň v aute spolu s Romanom Brázdom (Beňová, hlavné pojednávanie 1982).

Hoci teda Nitrania medzi sebou mohli a nemuseli tvoriť uzavretú partiu, vzájomne sa určite poznali. Vstup na diskotéku pomohol skupine vybaviť vtedajší priateľ Beňovej Tokár.  

Druhý bod

Podľa Bána súdy odignorovali zásadné svedectvá v prospech Miloša Kocúra či Pavla Beďača.

Opäť pomerne závažná nepresnosť. Súdy svedectvá v prospech Kocúra a Beďača neignorovali, ale vyhodnotili ako nepravdivé, čiže ako falošné alibi (Rozsudok KS2004).

Príbeh letného kúpania Miloša Kocúra má zaujímavú históriu. Kocúrovi svedkovia po tom, ako odvolal svoje prvotné priznanie, najprv tvrdili, že sa chodili každý piatok za pekného počasia kúpať na bagrovisko v Ivánke pri Nitre (Dagmar Luprichová, 20.10.1981). Keď sa zistilo (správa SHMÚ), že tento deň bol daždivý a relatívne chladný, Michal Luprich vylúčil (6.11.1981), že by sa za podobných meteorologických podmienok šli s obvineným Kocúrom kúpať, pretože cesta na bagrovisko by bola rozmočená a neprejazdná.

Podobne sa vyjadrili aj ďalší  údajní svedkovia letného kúpania,  Dagmar Luprichová (6.11.1981) úplne vylúčila, že by za takéhoto počasia išli na bagrovisko. Po obnovení procesu  na pojednávaní v roku 1993 však svedkovia Miloša Kocúra svoj príbeh „revitalizovali“.  Obohatili ho o výrazné detaily. Kúpanie bolo prerušené  nečakanou búrkou, plavci založili oheň - Daňovi plavky zhoreli, Šubovi sa topánky zbehli.

O alibi sa usilovali aj ostatní obvinení zo skupiny.  Známy je moták obvineného Čermana z 10.9.1981. Inštruuje v ňom manželku, aby mu zaistila alibi na inkriminovaný deň piatok 9.7. 1976. Je celkom pochopiteľné, že príbuzní sa snažili zachrániť svojich blízkych nepravdivým svedectvom, takéto alibi však nie je žiadny „nepriestrelný“ argument, ako sa domnieva Andrej Bán.

Tretí bod

V tomto bode Andrej Bán opätovne vnáša do hry problém, či sa jadro skupiny páchateľov zúčastnilo na diskotéke v Mlynskej doline vo štvrtok 8.7. 1976 alebo v inkriminovaný dátum únosu piatok 9.7.1976.

Bán sa čitateľov časopisu .týždeň pokúša presvedčiť, že Nitrania navštívili diskotéku vo štvrtok 8.7. 1976.

Túto otázku sme už vyriešili v predchádzajúcom článku. Okrem iného aj na základe výpovede odsúdeného Milana Andrášika v relácii RTVS Pod Lampou z  23. júna 2011 (25 min. cit. „... v tom období som tam bol a konkrétne aj v tej dobe, ktorá sa považuje za inkriminovanú, spolu so sestrami Cohenovými, samozrejme, nikdy som neprišiel do styku so slečnou Cervanovou.“) , ako aj výpovede Ing. Nadeždy Beňovej z roku 2003 pred Krajským súdom v Bratislave,  možno jednoznačne súdiť, že skupina Nitranov, vrátane Františka Čermana, bola na diskotéke 9.7.1976.

Je veľmi nepravdepodobné, že by sa tieto osoby vzhľadom na svoju rolu v prípade mohli mýliť.  Tento dátum jednoznačne udávajú aj iné zaznamenané svedectvá  (Tokár, Urbánek, Škrobánek, Hlavanda, Antošovský, Okénka). Z výpovede F. Čermana na pojednávaní z 15.5. 1991 taktiež jednoznačne  vyplýva, že obvinený sa zúčastnil na diskotéke so sestrami Cohenovými v piatok 9.7.1976.

K pozmenenému dátumu v denníku sestier Cohenových sa tiež viaže tragikomický príbeh. Sestry Cohenové spočiatku tvrdili, že na diskotéke sa zúčastnili v stredu 7.7.1976, deň po svojom návrate z Prahy (list veľvyslanectvu ČSSR zo dňa 31.3.1982).

Keď kriminalisti zistili, že Cohenové boli 8.7.1976 ešte v Prahe, a to na základe podpisu  Sylvie Elizabeth Cohen a Lýdie Cohen  v židovskom múzeu, sestry zmenili výpoveď v tom zmysle, že diskotéku v Mlynskej doline navštívili hneď po návrate z Prahy 8.7.1976, pričom vlak mal príchod do Bratislavy okolo 21.00 hod (list Lýdie Cohen z  1.juna 1982).

Pred návštevou diskotéky sa ešte zastavili v sprievode Čermana v  byte v Lamači, kde sa  zdržiavala aj jeho partnerka Marcela Bónová.   Jeden z pozorných čitateľov Bánovho článku si všimol zaujímavú vec /meno máme v redakcii/.

Zápisnica Krajského súdu z pojednávania v októbri 2002 uvádza výpoveď Čermanovej snúbenice Marcely Bonovej: „Unavená som vo štvrtok 8. júla ostala doma v Lamači. Viem, že keď sa začali maľovať Francúzky, tak svietilo slnko v kuchyni. Potom odišli, ja som ostala nahnevaná. Odišli asi na tri hodiny. Nemohla som zaspať, mrzelo ma to a čakala som ich. Vrátili sa okolo polnoci. Usadili sa v kuchyni, konverzovali, varili si čaj. Zabúchala som im na stenu. Potom si išli všetci ľahnúť – Andrášik v kuchyni na zem, Francúzky a ja s Čermanom do izieb.“

Z Lampy z roku 2011 vieme, že Cohenove sa vrátili z Prahy 8. júla vlakom o 21:00 hod., sama to telefonovala - potvrdzujú to aj iné zdroje (hlavné pojednávanie 4.2.2003) ...

Pre Bratislavu 8. júla 2017 slnko zapadá o 20:53 hod. a 9. júla 2017 o 20:52 hod. - a to vôbec nejde o nejakých 7 alebo 8 minut. (Do úvahy sme pritom nebrali ani časový rozmer presunu z hlavnej stanice do Lamača).

Problém je v tom, že v roku 1976 nebol zavedený letný čas - zavedený bol až od roku 1979, čo znamená, že slnko v roku 1976 zapadlo nie o 20:53 ale o 19:53 hod. Svedkyňa Marcela Bonová by musela mať nadprirodzené schopnosti, aby dokázala pozorovať slnko aj vyše hodiny po zapadnutí. Toľko postreh čitateľa.

Na podobných nezrovnalostiach možno odkryť, že celá historka Marcely Bónovej z roku 2002 je nepravdivá, a súd nepochybil, ak toto alibi neuznal (Bónová v roku 1982 na hlavnom pojednávaní uvádzala, že Francúzsky sa z Prahy vrátili vo štvrtok a diskotéku navštívili v piatok). 

Je navyše celkom zjavné, že Bónová aj sestry Cohenové boli na krivé svedectvo navádzané Františkom Čermanom. Milan Andrášik sa s touto pochybnou obhajobnou verziou nikdy nestotožnil.

Štvrtý bod

Andrej Bán tvrdí, že Dúbravický a Lachmann sa do prípadu dostali nešťastnou náhodou, pretože Dúbravický vedel po francúzsky a Lachmann vedel šoférovať.

Dúbravického do prípadu prvý krát uviedla Nadežda Beňová už 15.6.1981, keď ho menovala ako člena posádky auta (vodič), v ktorom sa Roman Brázda vydal na osudnú diskotéku.

15.6.1981 a 17.6.1981 prítomnosť Stanislava Dúbravického na diskotéke jednoznačne uvádzajú vo svojich výpovediach svedkovia Jozef Škrobánek (tiež hlavné pojednávanie 1981, 1994, 2003), Igor Urbánek (tiež hlavné pojednávanie 1981, 1994, 2003).  

Účasť Dúbravického na žúre dosvedčuje 2.9.1981 počas konfrontácie s Romanom Brázdom František Čerman (údajne v snahe donútiť k doznaniu eventuálneho páchateľa).

On sám vo svojej prvej výpovedi za účasti obhajcu  27.6. 1981 prítomnosť na inkriminovanej diskotéke pripúšťa (pohyboval sa vo vestibule), do Bratislavy sa dostal vo vozidle Brázdu spolu s N. Beňovou.  Stretol  M. Andrášika a F. Čermana, na vec si už nepamätá presne. 

Vo svojej výpovedi  na hlavnom pojednávaní v roku 1982 opakovane pripúšťa, že v UNICu videl Andrášika, Čermana a Brázdu, pripúšťa aj odvoz oboch Francúzok (spolu s Lachmannom), jednoznačne však odmieta  účasť na žúre a podiel na vražde Ľudmily Cervanovej.  

Lachmann sa taktiež do prípadu nedostal len preto, že vedel šoférovať. Už 15.6.1981, teda prvý deň prípravného konania, ho uvádza ešte svedok Milan Andrášik ako účastníka inkriminovanej diskotéky v UNICu.

Piaty bod 

Autor tvrdí, že "manželia Bačovci boli zrejme poslední ľudia, ktorí Ľudmilu Cervanovú pred únosom videli".

K tomuto bodu sme sa už podrobne vyjadrili, preto len stručne. Manželia Bačovci nemohli Cervanovú vidieť "pred únosom", pretože únos sa  odohral  v čase niekedy pred 23.00 (odchod autobusov z Mlynskej doliny 22.47, 23.01, vlak, na ktorý smerovala Cervanová, odchádzal z Hlavnej stanice o 23.48), teda v čase, keď už manželia Bačovci boli podľa vlastnej výpovede Jozefa Baču z júla 1976 doma.

So svedkami bola riadne spísaná zápisnica, svedkyňa Veronika Bačová v pôvodnej výpovedi neuvádza, že by sa s dievčaťom rozprávala, alebo vôbec vstupovala do kontaktu.

Pripomeňme, že v  čase, keď manželia Bačovci videli nastupovať do auta značky VW chrobák neznámu mladú ženu, Ľ. Cervanová sa nepochybne ešte zdržiavala na internáte. Hovoria o tom svedectvá  J. Kopolovičovej a N.A. Kozáka z roku 1976 (obe svedectvá uvádzajú  Cervanovej odchod v čase pred 23.00 hod.).

Fakt, že Bán píše o manželoch Bačovcoch ako o svedkoch únosu, svedčí o značnom pochybení autora. Už len preto, že podľa Bačovcov údajná Cervanová nastúpila do auta VW Chrobák dobrovoľne...

Šiesty bod

Andrej Bán spochybňuje svedectvo Ing. Urbánka, ktorý mal byť podľa  obžaloby bezprostredným svedkom únosu, všíma si nezrovnalosti v jeho výpovediach, uvádza tiež, že nikto z ostatných svedkov únosu si jeho prítomnosť  na scéne zločinu nevšimol. 

Bán píše: "Čo je úplne nepochopiteľné, je, že muža, ktorému pred očami vtiahli násilím do auta cudzí chlapi dievča, ktoré odprevádzal na autobus, neobvinila polícia z toho, že skutok nenahlásil, resp. ho začal opisovať až po dvoch rokoch. Prečo sa Urbánek sám hneď neprihlásil na polícii, nikdy nepovedal. Nie, on nemal byť svedok, ale spoluobvinený."

Po predchádzajúcich bodoch dochádzame nepochybne k závažnému momentu. Svedectvo Igora Urbánka je kľúčové, pretože jednoznačne spája únoscov Cervanovej so skupinou Nitrančanov (vynechajme slovo "partia").

Urbánek únoscov dobre poznal, prejavoval záujem o Cervanovú aj o Zimákovú  (výpoveď Zimákovej 15.6.1981, vlastná výpoveď Igora Urbánka 17.6.1981).

Svedok Urbánek sa neobjavil záhadne, ako píše v bode č. 8 Bán, ale ho v ankete z roku 1977 uviedol ako účastníka diskotéky svedok Jozef Škrobánek. Prítomnosť  Škrobánka a Urbánka dosvedčuje 15.6.1981 aj Milan Andrášik, toho času ešte v pozícii svedka.

V predošlom článku sme riešili otázku, či sa únos Cervanovej mohol alebo nemohol udiať tak, ako ho opísal svedok Urbánek. Odpoveď na základe rekonštrukcie pohybu jednotlivých aktérov bola, že Urbánkov opis udalostí nie je v logickom rozpore s ostatnými svedectvami, vzhľadom na svetelné podmienky na scéne je možné, že si svedkovia osobu Igora Urbánka naozaj nevšimli.

Dôležité však je, že Ing. Urbánek na svojich pôvodných svedectvách zotrval aj po obnovení konania. Jeho slabnúca  pamäť a neochota komunikovať však vzbudzujú otázky. 

Treba si uvedomiť, že Urbánek sa od počiatku správal ako inkriminovaná osoba a patril aj medzi podozrivých (viď výpoveď Eduarda Pálku pred NS ČSFR).

Svoju prítomnosť pri únose Ľ. Cervanovej spočiatku zamlčiaval. Existuje preto nie celkom neopodstatnená domnienka, že Urbánek nebol obvinený výmenou za kľúčové svedectvo proti svojim niekdajším priateľom z Nitry.

Takáto prax, žiaľ, nie je v trestných veciach ničím výnimočným, pripomeňme len tzv. mafiánske procesy, ktoré sú často postavené na svedeckých výpovediach bývalých členov organizovaných zločineckých skupín.

Je pochopiteľné, že obhajoba na tento rozmer výpovedí Igora Urbánka upozorňuje. Podobné svedectvá treba brať s určitou rezervou, pretože tu je namieste podozrenie, že ich motiváciou nie je primárne hľadanie spravodlivosti, ale snaha vyviniť sa z typu konania, ktoré postihuje trestný zákon.

V žiadnom prípade to však neznamená, že veľmi podrobné a nikdy neodvolané svedectvo Igora Urbánka možno len tak hodiť cez palubu, ako to predostiera Andrej Bán.

Siedmy bod 

Tento bod je príkladom celkovo konfúzneho uvažovania autora a je veľmi ťažké zrekonštruovať, čo chcel Andrej Bán vlastne povedať.

Pointa je pravdepodobne táto: Vyšetrovatelia údajne nevedeli vysvetliť, ako sa na miesto znásilnenia na Varínskej dostali Andrášik a Beďač, preto do dejovej línie činu zahrnuli aj Beďačovu Fiatku, ktorá v tom čase mala byť podľa Bána rozobratá niekde u Beďačovcov na dvore.

V týchto úvahách Bán opäť predostiera niečo, čo má charakter skôr subjektívnych domnienok.  Ťažko už zistíme, v akom stave bola v čase zločinu Beďačova Fiatka.

Kto však číta spis dôsledne, musí si na rozdiel od Bána všimnúť aj výpoveď  Ing. Zuzany Migrovej z 23.10 1981. Niekdajšia priateľka P. Beďača uvádza, že ju v tomto aute Fiat 500 Beďač sťahoval začiatkom júla 1976 z internátu.

Ďalší páchatelia (Beďač a Brázdov kamarát (Lachmann) sa do scenára zločinu dostali až na základe výpovede Viery Zimákovej z druhého dňa tzv. prípravného konania. Títo sa podľa Zimákovej „...nesprávali k unesenému dievčaťu  násilnícky, ale ani nevystupovali moc na jej obranu“. 

Spolu s nimi sa na scénu dostalo aj druhé vozidlo (vedené samotným Beďačom).  Vyšetrovatelia nemali preto nikdy dôvod riešiť neexistujúci problém s prepravou podozrivých osôb na trase Mlynská dolina Prievoz.

Na základe výpovedí Kocúra a Zimákovej (15.6. a 16.6. 1981) sa Andrášik dostal na miesto tragického žúru v aute Romana Brázdu. Andrášik tento spôsob dopravy uvádza aj vo výpovedi z 27.8. 1981, kde za prítomnosti svojho advokáta Tury-Nagya priznáva účasť na žúre a znásilnení, rázne však odmieta  akúkoľvek účasť na vražde a výskyt na mieste vraždy.

Prítomnosť Milana Andrášika vo Brázdovom vozidle Fiat 125, v ktorom bola unesená Cervanová nakoniec uviedli v neskorších výpovediach aj ostatní členovia posádky.

Bán si tu zrejme pomýlil „problematický“ Andrášikov presun z Prievozu k termálnemu jazeru pri Senci. Sám obvinený vo svojich neskôr odvolaných výpovediach uvádza najprv presun Beďačovým vozidlom (1.9.1981), potom vozidlom R. Brázdu (8.9.1981).  Pri obidvoch výpovediach bol prítomný advokát JUDr. Tury-Nagy.

Ôsmy bod 

Ak odhliadneme od množstva hodnotiacich súdov, domnienok a pre vec nepodstatných detailov, Bán v tomto bode tvrdí, že je krajne nepravdepodobné, že sa v dome na Varínskej ulici, popisné číslo 16, odohral večierok spojený s konzumáciou alkoholu a sexuálne orgie, ktoré predchádzali vražde Cervanovej.

Bán zdôrazňuje, že v tom čase už František Čerman v podnájme na Varínskej nebýval, podľa jeho vlastného vyjadrenia nemal od niekdajšieho podnájmu ani kľúče, Čerman nemohol vedieť, že sa na adrese nikto nezdržuje, majiteľka domu si nevšimla žiadne stopy po žúre, nikomu z rezidentov nechýbala ani šnúra na prádlo, s ktorou páchatelia zviazali obeti ruky.

Tieto argumenty, hoci sa ich autor snaží podávať čo najsugestívnejším spôsobom, majú, žiaľ, veľmi malú výpovednú hodnotu. Chýba im totiž jednoznačný charakter.

Udalosti sa logicky mohli odohrať tak, ako opisuje obžaloba. Aj keď to Andrej Bán a mnohí iní pokladajú za nepravdepodobné či dokonca absurdné. V inkriminovanom dome sa v inkriminovanom čase naozaj nikto nezdržiaval, František Čerman mohol mať od privátu, kde predtým býval kľúče, ak ich naozaj mal, určite  nemal dôvod sa s tým niekomu  zdôverovať, o tom, že sa akurát v dome na Varínskej č. 16 nikto nezdržiava, sa páchatelia mohli ľahko presvedčiť pomocou telefónu (výpoveď M. Andrášika 27.8.1981), účastníci večierka by sa pravdepodobne snažili stopy zahladiť, čo by bolo v danej situácii nanajvýš rozumné, susedia si žúr nemuseli  všimnúť,  a tak ďalej.

Je dôležité tiež upozorniť, že žúr na neznámej adrese a znásilnenie obete sa stali súčasťou údajne konšpiračného scenára vyšetrovateľov až na základe výpovede Ing. Miloša Kocúra a MUDr. Viery Vozárovej (Zimákovej) zo 16.6. 1981.

Z protokolu O zistení veci z 14.7. 1981 vidíme, ako sa vyšetrovatelia neúspešne pokúšali nájsť miesto činu v spolupráci s obvineným Romanom Brázdom. Obvinený si pamätal lokalitu, ulicu, dom na Varínskej, čiže miesto činu však nebol schopný presne identifikovať.

Niekomu sa preto, na rozdiel od redaktora Bána, môže zdať absurdné, že kriminalisti najprv vymysleli relatívne komplikovanú konštrukciu a potom zložitou cestou hľadali samotné miesto činu. 

Ôsmy bod tak nevypovedá nič o možnom stave vecí, ale výlučne dokladuje presvedčenie autora článku.

V tomto bode textu sa Bán tiež dopúšťa mnohých nepresností. Tvrdí napríklad, že nikto nevykonal časovú rekonštrukciu, čo je zjavne omyl, pretože všetky výpovede boli preverované na mieste, súčasťou týchto úkonov je aj snaha o  rekonštrukciu časovej stopy (previerky výpovedí v Mlynskej doline 19.8.1981). 

Dá sa však povedať, že rekonštrukcia činu 26.11.1981 skončila nezdarom, pretože okrem Viery Vozárovej (Zimákovej) nikto z okruhu inkriminovaných osôb neprejavil záujem na tomto akte spolupracovať (Brázda podľa protokolu nemal síl, Kocúr akúkoľvek prítomnosť na mieste činu poprel...)

Deviaty bod

Bán v tomto bode píše: „Tu sa dostávame azda k najabsurdnejšej časti  prípadu Cervanová, k zničeným alebo nevykonaným dôkazom. Začnime dvoma litrami vody z miesta, kde našli telo Cervanovej. Správa ZNB zo 16.7.1976, teda dva dni po nájdení tela – uvádza v Protokole o ohľadaní povodia rieky Čierna voda, že tieto vzorky boli odobraté. Dodnes však nevieme, ako dopadla expertíza a či preukázala, porovnaním s vodou z tela obete, či ide o identické alebo rozdielne vzorky. Je to dôležité pre objasnenie miesta, kde bola Cervanová utopená.“

Bán opäť naznačuje, že odobraté vzorky vody z roku 1976 aj prípadné výsledky expertízy sa stratili zámerne. V rozhodnutí senátu JUDr. Smolovej z roku 2004 sa píše, že vzorky vody ani inú dokumentáciu k odobratým vzorkám sa v archíve MV SR nepodarilo dohľadať. 

Skutočnosť je taká, že vzorky vody, ktoré boli odobraté z rieky Čierna voda, boli podrobené expertíze v Kriminalistickom ústave VB v Prahe a táto expertíza je súčasťou Znaleckého posudku k prípadu únosu a vraždy Ľudmily CERVANOVÉ zo dňa 30.7.1976.

Vo vzorkách vody bola nájdená rastlina Lemna Minor (Žaburinka menšia), ktorá je pomerne bežnou súčasťou podobného typu vôd.

V pľúcach  a pečeni obete však boli podľa Zápisnice o súdnej pitve (čl. 1830-1835 spisu) zistené rozsievky typu Cyclotella, Nitschia a Fragilaria. Nie je konštatovaná prítomnosť Lemny Minor.

V znaleckom posudku z oblasti hydrobiológie na vzorkách odobratých z termálneho jazera (20.11. 1981), kde mala byť Cervanová utopená, sa konštatuje prítomnosť rozsievok typu Nitschia a v menšom počte Cyclotella (druhové zloženie rozsievok mohlo však byť  rozdielne s porovnaní s rokom 1976). Prítomnosť rozsievok vo vzorke z Čiernej vody sa v roku 1976 nezisťovala.  Mýtus o stratených vzorkách pochádza z rozsiahlej sťažnosti súdruha Michala Andrášika delegátom XVII. Zjazdu KSČ z 23.3.1987.

Andrej Bán sa ďalej pozastavuje nad skutočnosťou, že v roku 1987 sudca NS SSR  Milan Karabin nechal "zničiť" dôkazový materiál, hoci páchatelia proti tomuto aktu protestovali a snažili sa dôkazy zachovať pre prípad obnovenia procesu. "To sa dá ako vysvetliť?" naliehavo sa pýta autor.

Realita je opäť do veľkej miery iná, ako ju predostiera svojim čitateľom autor. Je dôležité odlišovať fakty a ich interpretáciu.

Milan Karabin nenechal zničiť dôkazový materiál (Bán tu naznačuje myšlienku, že sudca chcel vedome zahladiť stopy po justičnom zločine).  Zamietol však sťažnosť odsúdených proti rozhodnutiu KS (JUDr. R. Vranka).

Ten vo veci rozhodol na podnet prokuratúry, ktorá veci skladovala. Bol to vtedy štandardný proces podľa platnej  legislatívy.

Stalo sa tak takmer 5 rokov po tom, čo bol prípad právoplatne ukončený v roku 1983. Okrem šnúry na prádlo, ktorou bola zviazaná obeť, v dvoch častiach (tretia šnúra pochádzala zo smetiska, kde boli nájdené veci poškodenej),  boli všetky ostatné veci vrátené na vlastnú žiadosť Margaréte Cervanovej.  

Dôkazový materiál bol kriminalistickými expertmi v rámci vtedy známych metód úplne vyťažený (viac Znalecký posudok KÚ VB z 30.7.1976) a skladovanie nemalo podľa úsudku sudcu už žiadne opodstatnenie.

Materiál navyše, ako vieme, neposkytoval, jednoznačné informácie vedúce k páchateľovi. Tkanivá na šnúre boli krvnej skupiny A, patrili s najväčšou pravdepodobnosťou obeti. Dva vlasy nájdené na odeve  obete sa morfologicky prekrývali s vlasmi R. Brázdu. Posudok však jednoznačne nepotvrdzuje, že išlo o vlasy R. Brázdu.

Áno, z dnešného pohľadu zničenie dôkazového materiálu môžeme klasifikovať ako chybu, musíme si však uvedomiť, že v danom čase (Rozhodnutie KS o doličných veciach je z marca 1987, rozhodnutie NS SSR z januára 1981) nikto z odsúdených (ani JUDr. Milan Karabin) nemal a ani nemohol mať znalosť o budúcej možnosti použitia testov DNA na účely identifikácie.

V odbornej  literatúre sa ako prvý príklad úspešného použitia DNA testu v kriminalistike uvádza prípad  Colina Pitchworka (na základe testu DNA sa priznal k dvom vraždám v auguste 1987). 

V Československu bola táto metóda prvý krát použitá až v roku 1992 (vražda Jany Krkoškovej).  Karabin teda celkom určite nenechal zničiť dôkazový materiál za účelom znemožnenia budúcich testov DNA. 

Prečo sa však odsúdení tak jednoznačne stavali proti „zničeniu“ dôkazového materiálu? Nechceme tu brať Andrejovi Bánovi jeho názor, teda že šlo o snahu odsúdených dokázať svoju nevinu.

V každom prípade sa v  tom čase už odsúdení a ich príbuzní snažili o obnovu procesu. Dôvod bol zrejmý. Počas perestrojky v ZSSR a udalostiach v Poľsku a Maďarsku sa aj u nás začala meniť spoločenská atmosféra.  Svedčí  o tom okrem iného list Andrášikovho otca XVII. Zjazdu KSČ (marec 1987) či list matky odsúdeného Andrášika generálnemu tajomníkovi UV KS ZSSR Michailovi Gorbačovovi (apríl 1987).

Sám odsúdený Milan Andrášik v tom čase dúfa, že „aktuálny vývoj v našej spoločnosti bude priať odstraňovaniu justičných deformácií“ (viac sťažnosť proti rozhodnutiu KS z 22.6. 1987).

Rozhodnutie JUDr. Karabina v tejto súvislosti znamenalo najmä výrazné zníženie šance na obnovu konania.   O vine či nevine odsúdených tento príbeh však opäť nehovorí nič.

Desiaty bod

V tomto bode Bán rozoberá, prečo Nitrania. Je pre mňa, napriek snahe, veľmi ťažké pochopiť samotnú podstatu argumentu.

Bán naďalej zastáva názor, že Eduard Pálka podsunul  Nitranom osudný piatkový dátum, hoci v skutočnosti tam boli o deň skôr. Bán však tiež dodáva, že spor o Levočské archívy, ktorý to mal doposiaľ dokazovať,  „ide mimo podstatu veci“. 

Podľa Bána v piatok v UNICu vôbec nehrala živá hudba (skupina Elán), ale DJ Vladimír Krajčovič, ktorý sa s týmto doposiaľ neznámym faktom zdôveril režisérovi R. Kirchhoffovi.

Bán z toho podľa všetkého vyvodzuje, že už pri prvom vyšetrovaní došlo k akémusi fantastickému omylu, pretože väčšina prešetrovaných  účastníkov  z roku 1976 tam v skutočnosti bola vo štvrtok, zrejme vrátane svedkyne Beňovej, ktorá pred súdom v roku 2003 uviedla, že sedela pri stole z J. Rážom a J. Balážom.

Na základe tohto omylu sa potom podľa Bána Eduard Pálka dopracoval k účastníkom  diskotéky so živou hudbou, teda aj k Tokárovi, Beňovej a Škrobánkovi, ktorí odštartovali tzv. nitriansku stopu. 

Andrej Bán sa však nijakým spôsobom nevyrovnal s výpoveďami množstva účastníkov diskotéky z piatka 9.7.1976, ktorí tam na vlastné oči skupinu Elán hrať videli. Neberie do úvahy ani svedectvá členov skupiny, organizátorov diskotéky, program klubu a tak ďalej.

Táto Bánova hypotéza je natoľko bizarná, že si zrejme nájde len málo stúpencov.

Jedenásty bod

Tento bod je veľmi podobný šiestemu bodu, v ktorom Bán spochybňuje dôveryhodnosť svedectva Igora Urbánka. Bán cituje časť výpovede svedka Jozefa Škrobánka pred Krajským súdom v Bratislave z roku 2002, kde Škrobánek priznáva, že mená niektorých Nitranov, ktorých pôvodne označoval ako účastníkov inkriminovanej diskotéky, mu boli vyšetrovateľmi podsunuté pod nátlakom.

Do Škrobánkovej  výpovde z roku 1981 sa tak dostali Čerman, Brázda a Lachmannn, ktorých v tom  čase nepoznal. „Čo to je, ak nie manipulácia zo strany vyšetrovateľov?“ pýta sa Andrej Bán.

Bánovi nemožno odporovať. Ak to bolo naozaj tak, ako uvádza svedok MUDr. Škrobánek, určite išlo o manipuláciu. Manipuláciou je však aj to, že z výpovede MUDr. Škrobánka Andrej Bán vyberá len to, čo sa mu hodí na podoprenie vlastnej viery. 

Čítajme pozorne. Škrobánek v roku 1994, keď už určite nebol ovplyvnený vyšetrovateľmi, na pojednávaní pred Krajským súdom uvádza, že na diskotéke videl  Andrášika, Dúbravického, Kocúra a Zimákovú (Vozárovú). Iba tieto osoby poznal.  

Pýtal sa Urbánka, či nemajú voľné miesto v aute. Bol svedkom konfliktu medzi  Brázdom (!) a Urbánkom. Výpoveď z hlavného pojednávania z roku 1982 je pravdivá, jedine si mohol pomýliť Brázdu s inou osobou. Konflikt sa „každopádne“ udial.

Potvrdil tiež, že od Andrášika dostal počas vyšetrovania odkaz, aby neuvádzal jeho meno pred vyšetrovateľmi. Pokiaľ uvádzal mená iných osôb, bolo to preto, že vyšetrovatelia naňho vyvíjali podľa jeho slov „sugestívny nátlak“.

Ten spočíval v tom, že mu predkladali fotografie osôb, ktoré nepoznal  a tieto si potom osvojil.  V roku 2003 si však spomína, že na diskotéke boli  Urbánek, Andrášik, Dúbravický, Beďač a Kocúr. Týchto na diskotéke videl určite.

Na tomto pojednávaní tiež uviedol, že jeho výpovede z prípravného konania v roku 1981 boli čiastočne nepravdivé. Vyšetrovatelia sa mu vyhrážali, že nedokončí školu. Pravdivá je výpoveď z roku 1994.

Musíme tiež brať do úvahy, že MUDr. Škrobánek si už niektoré veci na pojednávaní v roku 2003 nepamätal správne, pretože Lachmanna a Čermana nikdy neuvádzal ako účastníkov diskotéky.

Nie je tiež pravda, čo tvrdí Bán, že Škrobánek uviedol svojho kamaráta Urbánka ako účastníka diskotéky až v roku 1982. Už vo svojej prvej výpovedi z 15.6.1981 doktor Škrobánek uvádza, že bol svedkom incidentu medzi Kocúrom a Urbánkom vo vestibule.

Ak by teda bola pravdivá len výpoveď z 15.1. 2003, o ktorú sa opiera Andrej Bán, je to z hľadiska obhajoby Nitranov aj tak veľký problém.

Dvanásty bod

Bán tu reaguje na magnetofónový záznam z roku 1981, kde sa Kocúr doznáva k znásilneniu a prítomnosti pri vražde Cervanovej.  Bán k tomuto bodu necháva bez akéhokoľvek kritického komentára prehovoriť rovno odsúdeného Miloša Kocúra.

Ak by sme aj chceli veriť, že Kocúrove priznania boli len dôsledkom nátlaku, v jeho vyjadrení  pre článok A. Bána  je na prvý pohľad niekoľko nezrovnalostí.  
Kocúr napríklad Bánovi tvrdí, že nepoznal Čermana ani Andrášika, čo je v rozpore s prvou výpoveďou Čermana zo 16. júna 1981, kde Čerman tvrdil, že z obvinených pozná Miloša Kocúra a Romana Brázdu. Je navyše aj málo pravdepodobné, že by  Kocúr vôbec nepoznal F. Čermana, ak, ako sám uvádza, poznal jeho vtedajšiu partnerku Marcelu Bónovú.  

Kocúr tiež tvrdí, že bol k nahrávke donútený v stave psychického vyčerpania (oslava promócii) a to večer 16. júna, deň po tom ako bol zadržaný.  V skutočnosti svoju výpoveď pred prokurátorom Mayerhoferom nahral až 18.6.1981. Teda dva dni po svojom prvom priznaní z dňa 16.6.1981!

V tom čase už určite musel byť v triezvom stave a uvedomovať si závažnosť situácie.  Kocúr tiež fabuluje, keď rozpráva, že na nahrávke „tých blbovín“ je počuť hlasy, ktoré mu našepkávajú, čo má hovoriť. Nevieme, akú nahrávku má Ing. Kocúr na mysli, ale na originálnom zázname jeho doznania je počuť okrem hlasu Kocúra už len hlas prokurátora Mayerhofera.  

Kocúr Bánovi účelovo zamlčiava, že sa k svojim doznávajúcim  výpovediam vrátil aj po tom, čo sa jeho zložitej obhajoby ujal JUDr. Beresenský (21.7. 1981, 29.7.1981, 1.9.1981).

Tiež nie je pravda, ako tvrdí Kocúr Bánovi, že Dúbravického a Lachmanna neuviedol ako účastníkov žúru preto, že v prípade ešte neexistovali.  

Toto tvrdenie Kocúra je celkom absurdné, pretože krátko predtým vo svojej výpovedi v Bánovom texte sám uvádza, že príslušník Augustín ho chytil za uši a vyhrážal sa mu „...nemysli si, že sa z toho tak ľahko dostaneš ako Dúbravický?“ Ako teda mohol podľa Kocúra v prípade neexistovať? 

Dúbravický a Lachmann v prípade existovali, hoci boli obvinení až neskôr (27.6.1981), ich mená sa v spise objavujú od výpovede Beňovej (15.6.1981), Andrášika (15.6.1981), Škrobánka (16.6.1981) a Viery Zimákovej (16.6.1981). 

Zamlčanie prítomnosti Dúbravického a Lachmanna zo strany Kocúra môže mať celkom iné dôvody než sú tie, ktoré verejnosti v časopise .týždeň predkladá Miloš Kocúr.

Trinásty bod

V záverečnom bode svojho traktátu redaktor Bán vyťahuje základnú dogmu obhajoby. Korunná svedkyňa Viera Zimáková (Vozárová) sa nemohla zúčastniť na osudnej diskotéke v UNICu, pretože sa v tom čase nachádzala na letnom telovýchovnom sústredení v Revištskom Podzámčí.

Situácia okolo svedkyne Zimákovej (Vozárovej) nie je taká jednoduchá, ako predkladá Andrej Bán. Svedkyňa predložila svoje alibi s potvrdením  o splave až listom z 9. septembra 1981. Teda vyše 16 mesiacov po svojej prvej zaprotokolovanej a nahranej výpovedi, v ktorej uvádza svoju  prítomnosť pri  únose a následných udalostiach.  

Svoju účasť pri čine podrobne opisovala aj na začiatku konania 15.6. 1981 a 16.6.1981. Jej výpovede obsahovali veľké množstvo detailov, ktoré uviedla ako prvá a jediná.

Svedkyňa vyjadrovala tiež svoje pocity, subjektívne hodnotila konanie jednotlivých aktérov prípadu. Je nepravdepodobné, že by tento objem údajov o čine čerpala len z televízie a z počutia, ako neskôr uvádzala na hlavnom pojednávaní (dajme teraz stranou hypotézu, že výpovede posielal E. Pálka ďalekopisom z Prahy).  

Keďže  vo veci vypovedala ako prvá, je tiež vylúčené, že by tieto údaje vyšetrovatelia podsunuli svedkyni na základe doznaní  iných obvinených.  

Navyše, okrem svedkov Ing. Urbánka, Ing. V. Vargu a MUDr. Škrobánka   uvádzali jej prítomnosti na diskotéke v UNICu aj osoby, ktoré na tom nemohli mať žiadny záujem. Milan Andrášik (15.6.1981) ešte v pozícii svedka. Stanislav Dúbravický (28.7.1981), ktorý sa k účasti na vražde Cervanovej nikdy nepriznal, Nadežda Beňová (17.6.1981), ktorá ju opísala ako dievča, ktoré vtedy poznala len cez D. Bezákovú.

Silný pocit, že tam Zimáková bola, mal aj František Čerman na hlavnom pojednávaní v roku 1982 (svedectvá Kocúra, Brázdu a Lachmanna tu vynechávame, keďže svedkyňa Zimáková je v týchto prípadoch súčasťou doznávajúcich výpovedí ).    

Faktom, o ktorom sa Bán nezmieňuje, ale treba ho tiež brať do úvahy, je, že nešťastnej Zimákovej na osudný večer nikto z účastníkov splavu (výpovede sú opäť v spise) neposkytol vierohodné alibi, resp. vôbec žiadne alibi.

Neurčitá spomienka nemenovaného doktora „ktorý si nespomína, že by Zimáková išla preč“, ako ju predostrel autor, nie je v tejto súvislosti žiaden argument.  

Záver

Pravda nie je druh viery, píše filozofujúci autor Andrej Bán.

Vo svojom článku však prináša obraz prípadu, ktorému sa dá uveriť naozaj len ťažko. Svojím písaním nijak nevybočuje z doterajšej línie textov, ktoré za kauzou Cervanová vidia monštruóznu súdnu konšpiráciu.

Cervanová je komplikovaný prípad a pravda sa pomaly stráca v nenávratnom plynutí času.

Obhajoba založená na nepresnostiach, polopravdách, či dezinformáciách však nemôže pred súdom rozumu uspieť.

V konečnom dôsledku takýto spôsob obhajoby poškodzuje najmä samotných obvinených (dnes už odsúdených), ktorých dostáva do pozície takmer nulovej dôveryhodnosti. 

 

Foto - Flickr.com/Inga Munsinger Cotton

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo