Skončil protest? Protestujem! (reakcia)

Základným predpokladom každej dobrej a kvalitnej diskusie je poznať predmet, o ktorom sa má diskutovať. Inak je – pri všetkej dobrej a poctivej snahe autora – takáto kritika nekompetentná, pranierované veci jednoducho fungujú inak, alebo znamenajú niečo iné, než si autor predstavuje.

Presne toto platí o príspevku blogera Romana Juriku „Skončil protest po 500 rokoch reformácie?“ Vonkoncom sa nemienim hádať s autorom o veciach, kde má úmysel vyjadriť svoj osobný názor. Problém je ale v tom, že aby som si na niečo mohol utvoriť názor, mal by som minimálne spoznať objekt môjho záujmu. Môžem nesúhlasiť, ale musím vedieť s čím. Ak chcem napríklad kritizovať Marxov „triedny boj“, nemôžem si myslieť, že ide o boj medzi dvoma susednými školskými triedami a na tomto základe šíriť poznatky o problematike. Autor, žiaľ, vo svojom článku napísal množstvo podobných nepochopení, dezinformácií, nepresností a preukázal základnú neznalosť problematiky /mám na mysli vierouky katolíckej cirkvi a dejinné súvislosti/. Opakujem, nejdem polemizovať s jeho osobným názorom, musím ale poukázať na tieto nepresnosti a nepochopenia. Pôvodne som na tento článok začal hneď písať reakciu. Rôznorodé povinnosti mi ju zabránili dokončiť, už som si aj hovoril, že to nechám tak, lebo ubehol týždeň, ale nakoniec som si povedal v duchu známeho príslovia „lepšie neskoro ako nikdy“. Myslím si, že štýl napísaného článku kritickú reflexiu vyžaduje.

V prvom rade som si všimol, že v článku je množstvo výrokov a tvrdení, ktoré sú napísané spôsobom, pripomínajúcim komunistickú frazeológiu a propagandu, ktorej som bol vystavený počas mojej mladosti. Autor ju určite nezažil, ale zdá sa mi, akoby svoje kritické postrehy čerpal z literatúry bývalého režimu. Dočítame sa, že odpúšťanie hriechov bolo zdrojom príjmov cirkvi, ktorá takto zdierala chudákov, dokonca aj po smrti dotyčného /učením o očistci/, že kto nie je katolík, nemôže mať odpustené hriechy, a množstvo iných tvrdení hodných komunistickej poloinformovanej tlače. Nevadí mi, ak by autor korektne obhajoval svoje stanovisko; avšak to, čo tu čítame, je jednoducho lacným propagandistickým vyťahovaním poloprávd. Platí to aj o paušálnom opisovaní inkvizičného mučenia. Nemienim brániť mučenie pri žiadnom vypočúvaní a ani obhajovať prechmaty inkvizície. Žiaľ – útrpné právo bolo aj v civilnom súdnictve - u nás ho zrušila až Mária Terézia. Mimochodom, čarodejnícke procesy a upaľovania boli paradoxne hojne rozšírené v nemeckých – už protestantských krajinách. A napr. Michael Servet, ktorý prišiel sám do Ženevy, aby polemizoval s Kalvínom – bol zatknutý a ako „heretik“ upálený. Za to, že nezdieľal rovnaké teologické názory, ako hlásal reformátor /nekatolík/ Kalvín.

Stručne spomeniem najzávažnejšie nedorozumenia, na základe ktorých je spomenutý príspevok budovaný. Keďže autor používa pre podopretie svojich názorov aj biblické výroky, budem aj ja uvádzať príslušné state zo Starého i Nového zákona, na ktoré sa vzťahujú konkrétne vieroučné výroky. V prvom rade si treba ozrejmiť pojem „odpustenia hriechov“ a „odpustkov“. Autor tieto dva pojmy akosi zlučuje, keď píše o odpustkoch, pokladá ich odpustenie hriechov. Ak by si pozrel „Katechizmus katolíckej cirkvi“ dozvedel by sa, že ide o dva rôzne fakty. Podotýkam, že táto interpretácia sa neustálila až po Lutherovi – aby nedošlo k nedorozumeniu, že v tej dobe sa jednalo o jednu a tú istú vec a cirkev to až neskôr pojmovo odlíšila. Stačí si pozrieť dobovú polemiku medzi Lutherom a Tetzelom, prípadne inými teológmi. Stručne :

Odpustenie hriechov : Teológia rozlišuje dedičný hriech a osobný hriech. Dedičný hriech je prenášaný na každého človeka a ten sa podľa kresťanskej viery od najstarších čias zmýva krstom. Ak krst prijíma dospelá osoba, zmýva sa aj každý osobný hriech. Každý človek, ak je pred sebou úprimný, však vie, že nedokáže nehrešiť. A preto je potrebné odpúšťanie hriechov aj počas života. Odpustenie všetkých hriechov je možné len vďaka Kristovej vykupiteľskej smrti na kríži. Autor: „Katolícka cirkev si vo svojom učení nárokuje sprostredkovať odpustenie hriechov výhradne cez svojich kňazov“ . Tu nejde o niečo, čo si cirkev v priebehu dejín vynútila, ale prax, ktorá je v kresťanstve od najstarších dôb. V katolíckej cirkvi sa sviatostné odpustenie hriechov vždy dialo úkonom spovede /v prvých storočiach bola dokonca prax verejného vyznávania hriechov/ a rozhrešenia, ktoré sa deje kňazskou službou. Toto je to vyvoditeľné z Jánovho Evanjelia : „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23). Odpusteniu hriechov musí predchádzať ľútosť. Bez ľútosti a úprimnej snahy po polepšení je aj kňazský úkon rozhrešenia neplatný. Aj Dante vo svojej Božskej komédii – v časti Peklo, píše, že sa nedá „aj ľutovať, aj chcieť hriech“. Cirkev učí, že hriech sa človeku odpúšťa už „dokonalou ľútosťou“ aj mimo spovede. „Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.“ /§1452/

Odpustky nemajú nič dočinenia s odpúšťaním hriechov. Ide o „náhradu“ za už odpustené hriechy. Teológovia píšu, že hriechom človek narúša prirodzený i nadprirodzený poriadok. Hriech je nielen urážkou Boha, ale spôsobuje následky i v prirodzenom živote, resp. vedie k nezriadenosti k časným veciam. Keď niekoho urazím, neprehrešil som sa len voči Božiemu príkazu lásky k blížnemu, ale aj proti uvedenej osobe. Musia sa teda napraviť škody v oboch „poriadkoch“ – duchovnom /nadprirodzenom/ i prirodzenom. Ten prvý sa udeje odpustením pri spovedi – prestáva prečin v „nadprirodzenom“ poriadku. Ostáva ale ešte odčiniť prečin v „prirodzenom „ poriadku. Aby bol veriaci zbavený aj týchto vysporiadaní v prirodzenom poriadku, môže za konkrétnych podmienok využiť odpustky – teda odpustenie „časných“ trestov za UŽ odpustené hriechy. Odpustok teda neodpúšťa neoľutovaný a nevyznaný hriech – a nikdy v histórii cirkvi to tak nebolo! Ak niekto tvrdí opak, buď tomu nerozumie, alebo klame. Je pravda, že terminologicky sa môžu tieto dve skutočnosti pliesť, a aj k tomu mohlo dôjsť. Ale NIKDY nebolo v učení katolíckej cirkvi, že odpustenie hriechov sa dá kúpiť za peniaze! Celý problém s odpustkami v Lutherovej dobe nastal kvôli nesprávne pochopenej odpustkovej praxi. Dosiahnutie odpustkov bolo teda a je podmienené 1. Vykonaním spovede a prijímaním 2. Uskutočnením určitej uloženej satisfakcie – spravidla modlitby 3.Niekedy špeciálneho povinného úkonu. Často takýmto úkonom bývala almužna, ktorá sa odporúča už v Listoch apoštolov. Keďže sa v Lutherovej dobe staval nový svätopeterský chrám, ako túto „špeciálnu“ podmienku na získanie odpustkov /teda odpustenia časných trestov za už odpustené hriechy/, bol vyhlásený príspevok na uvedenú stavbu, neskôr na všeobecne dobrý účel. Veriaci si teda nekupovali odpustenie hriechov, ale splniac ostatné vnútorné predpoklady, mohli prispením istej sumy dosiahnuť uvedené odpustky. Iste, medzi ľudovýmíi masami sa tento rozdiel mohol stierať a určite sa mohli vyskytnúť takí, ktorí sa na tomto „nabalili“. Súhlasím, že šlo o nešťastnú prax – každopádne ale táto aktivita NEZNAMENALA kupovanie si odpustenia hriechov! Áno, v histórii cirkev značne bohatla a vplývali na to aj bohaté dary, ktoré často dostávala záveťou od bohatých veriacich, šľachticov, panovníkov. A našli sa aj takí predstavitelia duchovenstva, ktorí viac mali v láske majetky a benefity a svoje postavenie zneužívali na obohacovanie. O tom sa nejdem sporiť. Ale protestujem voči zjednodušenému tvrdeniu, že cirkev odpustkami zdierala chudobných a ožobračovala ich.

Citát : „Luther poukázal na manipuláciu a zdieranie chudobných ľudí, ktorým kňazi sľubovali odpustenie hriechov za peniaze.“ Takéto niečo je nevedomosť, alebo lož. Nikdy sa hriechy neodpúšťali za peniaze! Pripomínam napr. stať zo Skutkov apoštolov, kde Šimon Mág si chcel od apoštolov kúpiť moc udeľovania Ducha. Peter ho ostro pokarhal : „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, lebo si si myslel, že možno Boží dar získať peniazmi!“ (Sk, 8, 20). Autor tu dokazuje, že naozaj nepozná , alebo len povrchne, reálie, ani učenie cirkvi.

Citát : „Kto nebol katolík išiel do pekla, aj keby neviem ako sväto žil. Najväčším hriešnikom bol každý, kto odmietol byť katolíkom.“ A inde : „ ... kresťania, ktorí sú mimo katolícku cirkev nemôžu dôjsť k odpusteniu hriechov a nemôžu dosiahnuť spasenie.“ Holý nezmysel. Neviem, odkiaľ berie takéto dezinformácie hodné komunistického politruka. Autor by sa možno lepšie vtesnal do ultrakalvínskeho učenia o predistinácii /predurčení/. Nechcem naozaj kritizovať bratov kalvínov, ale pri troche zlomyseľnosti by som toto učenie vedel vysvetliť práve takto. Kresťanstvo a ani katolíci nikdy neklasifikovali, čo je najväčší hriech. Vždy totiž platilo okrem objektívneho i subjektívne vnímanie previnenia. Som „rád“, že nám to konečne autor vysvetlil. Aspon ako katolík viem, že najväčším hriechom je nebyť katolíkom! Dajme bokom výroky po II. vatikánskom koncile a zamerajme sa na históriu. Kresťania vždy verili, že všetku pravdu, potrebnú ku spáse, zanechal vo svojom učení Kristus a on poveril apoštolov niesť toto posolstvo ďalej. V poapoštolských časoch túto štafetu prebrala prvotná cirkev. Kresťania sa k učeniu viery stavali vždy ako k pravde, zaručenej Božou autoritou. Preto bolo súčasťou cirkevného učenia, že v cirkvi je plnosť milostí potrebných ku spáse a preto túto formuláciu zastávala aj cirkev v 16. stor. Paušalizovanie typu – každý katolík do neba a každý nekatolík do pekla – však nikdy neplatilo.

V období názorových bojov medzi katolicizmom a zástancami Luthera /ešte nechcem písať o protestantoch/, šlo najprv o vnútrocirkevný spor a nie o spor dvoch oddelených cirkví. Keďže formujúci sa protestantskí kazatelia sami seba považovali v začiatkoch stále za katolíkov, katolícka strana sa objektívne o určitých názoroch vyjadrila, že nesúhlasia s cirkevným /katolíckym/ učením. Veď také aj naozaj boli a ani dnes nie sú jednotlivé teologické kresťanské náuky rovnaké. Situáciu možno prirovnať k teologickým sporom prvých storočí, ktoré sa riešili na konciloch medzi zástancami rôznych teologických náhľadov /o Kristovej podstate, prirodzenosti, spôsobe vykúpenia atď./.

 „...kňazi označovali za hriech ďaleko viac vecí ako ich označuje Boh.“ Napr. „...označovali za hriech proti Bohu ak niekto nesvätí nedeľu, alebo je neposlušný ustanoveniam pápeža, biskupa alebo kňaza.“ Autor by mal v prvom rade vedieť, že hriech sa nedá vždy taxatívne vymedziť, lebo okrem objektívnych skutočností, závisí aj od subjektívnej situácie a poznania. Teológia pozná prípady, keď sa „materiálna“ stránka hriechu naplní, ale subjektívne človek hriech nespácha. Hriech nikdy nebol závislý od vymenovania určitých skutkov, ale hlavne od vnútorného poznania a úmyslu. Iste, niektoré skutky sa označovali vždy ako hriešne, ale tu nešlo o „vymýšľanie hriechov“ viac, než to robí Boh, ale o poukázanie na také skutky, ktoré sú vždy v protiklade s Božím zákonom. Ak mal autor na mysli len 10 Božích prikázaní, musím ho upozorniť, že súbor rôznych hriechov nad tento rámec nachádzame už u Mojžiša a potom rôzne v Starom aj Novom zákone. Nesvätenie nedele vychádza z 3. Božieho prikázania Mojžišovi – je teda pre veriaceho priamym Božím starozákonným usmernením, ktoré kresťania vzhľadom na Kristovo zmŕtvychvstanie preniesli zo soboty na nedeľu. A nezasvätiť tento deň bol hriech už v starozákonných časoch. Tu nehovoríme o nutných skutkoch pre dobre iných, ale o ignorantské správanie voči dňu, ktorý má byť zasvätený Bohu.

Aj keď sa to autorovi azda nebude páčiť, ale v kresťanstve sa dáva na poslušnosť veľký dôraz. Nemusím mu azda pripomínať, že sám Kristus bol poslušný a k poslušnosti nabádal. Apoštol Pavol hovorí o Kristovi : „Uponížil sa a bol poslušný až na smrť – až na smrť na kríži“ (Flp, 3,8). Čo sa týka poslušnosti voči predstaveným, spomeniem Kristove slová : „Na stolicu Mojžišovu si zasadli farizeji a zákonníci. Preto všetko, čo vám povedia robte, ale podľa ich skutkov nekonajte“ (Mt, 23. 1-3). V tomto zmysle sa vždy chápala poslušnosť voči akýmkoľvek predstaveným. Dokonca v Liste Rimanom apoštol nabáda k poslušnosti svetskej hierarchii. Aj keď to pre mnohých znie nemoderne. Nebudem vypisovať všetky výroky o poslušnosti z Evanjelií, Skutkov a Listov apoštolov, sú voľne overiteľné a hlavne : kresťania sa nikdy poslušnosti voči príslušnej autorite nebránili. Nakoniec – ak by sme chceli byť nepríjemní – mohli by sme poukazovať na skutočnosť, že mnohí reformátori, hoci pre seba požadovali nezávislosť od autorít, často práve svoje osoby za autority voči ostatným pokladali.

Citát : „Veriaci katolík sa musí pravidelne zúčastňovať eucharistie, zúčastňovať odpustkových omší a rôznych mariánskych púti, aby dosiahol odpustenie hriechov.“ Ide o hrubú neznalosť, alebo lož. Nebudem rozvádzať, stručne spomeniem, že odpustenie hriechov nezávisí od pútí, či odpustkových omší /také nakoniec ani terminologicky nejestvujú/. Ani od Eucharistie – prijatie eucharistie totiž pre katolíka predpokladá, že má odpustené hriechy v spovedi. Nie je tiež pravda, že cirkev učí, že „každý musí určitý čas stráviť v očistci“. Teológovia predpokladajú, že je to väčšina zomrelých, ale takúto štatistiku si cirkev nikdy nedovolila publikovať. Autor v blogu kritizuje aj katolícke učenie o očistci, ale píše o ňom veci, ktoré v cirkevnom učení nie sú. Učenie o očistci v istom zmysle súvisí s tým, čo sme spomenuli o odpustkoch : teda o odčinení časných trestov za už odpustené hriechy. Teológovia učia, že v okamihu smrti dochádza k neodvolateľnému rozhodnutiu sa jedinca pre Boha, alebo proti nemu. Kto sa vtedy rozhodne „pre Boha“ a vnútorne oľutuje hriechy, je zachránený pre večnosť. Často mu ale chýba práve odčinenie už spomenutých „časných“ trestov. Boh je milosrdný, ale aj spravodlivý. V Knihe Exodus sú tieto slová :“Pán je milosrdný a láskavý Boh. ...On preukazuje milosrdenstvo tisícom ... ale nič neponechá nepotrestané.“ (Ex 34, 6-14). Očistec je teda podľa tohto učenia stav, kedy zachránená duša ešte musí zadosťučiniť za spáchané prečiny v „prirodzenom“ poriadku. Teológovia sa tu odvolávajú na niektoré nepriame výroky Písma. Napr. na Kristove slová o hriechoch proti Duchu Svätému, ktoré nebudú odpustené „v tomto ani budúcom veku“ (Mt 12,31), z čoho sa usudzuje o možnosti odpúšťania po smrti; alebo na stať Pavlovho listu, že dotyčný sa zachráni, ale „akoby cez oheň“ (1 Kor., 3,15). Na margo : už v 2. Knihe Makabejcov je stať, ako Júda Makabejský nariadil obetu za mŕtvych, aby „boli zbavení hriechov“ (2 Mak., 12,46). Samozrejme, tému možno len načrtnúť, jej náročnosť presahuje možnosti takejto debaty.

Každá diskusia, aj vtedy, ak stoja proti sebe nezmieriteľné názory, môže byť podnetná a inšpirujúca. Avšak jej podmienkou je, aby reálie, o ktorých sa pojednáva, neboli len povrchným poznatkom alebo mylným dojmom, ale aby boli interpretované podľa ich skutočného učenia. Žiaľ, stalo sa dnes bežným, že relevantné poznatky nahrádzajú povrchné tézy. O čom diskutujem – to musím poznať! Inak sa z diskusie stáva strata času, čo je však horšie – nepresné tvrdenia a polopravdy si môže nezainteresovaný divák odniesť ako plnú pravdu. Autor vo svojom blogu síce prezentuje svoj osobný názor, ale treba konštatovať, že preukazuje neznalosť problematiky, o ktorej píše. Pre budúcnosť by sa mal najprv seriózne naštudovať reálie, aby jeho názor mohol byť partnerom diskusie.

Andrej Botek

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo