Karol Lev Irrgang: Cirkev by mala naše skúsenosti primeranejšie využívať!

Karol Lev Irrgang: Cirkev by mala naše skúsenosti primeranejšie využívať!

ThLic. Karol Lev Irrgang, PhD., sa narodil 6.5.1956. Bol 20 rokov starostom istej obce pri Poprade, potom vyštudoval externe základnú teológiu v Spišskej Kapitule, kde dosiahol titul Magister teológie (Mgr.). Pokračoval v doktorandskom štúdiu a v roku 2014 obhájil dizertačnú prácu na Teologickej fakulte KU v Košiciach a získal titul „filozofie doktor“ (PhD.) Na diakona ho vysvätil otec biskup Mons. František Tondra 26.11.2011 a zveril mu službu vo farnosti Poprad a v Cirkevnom súde Spišskej diecézy. Je fyzicky veľmi zdatný, pravidelne cvičí a nejedného tridsiatnika by svojou fyzickou i mentálnou vybavenosťou zahanbil. Prinášame rozhovor s týmto zaujímavým mužom.

Diakonát je apoštolského ustanovenia. Ako vidíte toto ustanovenie vo vzťahu k svojej službe?

Na jednej strane, diakonát je prvým stupňom sviatosti kňazstva a muž ho prijíma vysviackou. Na druhej strane, diakonát nie je pre kňazstvo, ale pre službu. Toto je niečo zásadné, z čoho musím pri svojej službe vychádzať.

Ako to máme chápať?

Apoštoli ustanovili diakonov na to, aby oni sa mohli venovať „službe slova“ a diakoni, aby pracovali – ak tak môžem povedať – v charitatívnej oblasti. Ale na príklade sv. Štefana vidíme, že úlohou diakonov je vydávať svedectvo o Kristovi, ohlasovať jeho blahozvesť a spravovať hmotné statky, ktoré by sa mali využívať v súlade s cieľmi, ktoré Kristus zveril Cirkvi.

Myslíte, že tieto úlohy má diakon aj dnes?

Je to trochu zložitejšie, pretože v priebehu dejín sa úlohy diakonov trochu upravili. V Ríme diakoni boli najbližšími spolupracovníkmi pápeža, niektorí sa stali dokonca pápežmi. Mali pomerne rozsiahle právomoci.

Postupne sa toto zmenilo. Diakonská vysviacka sa stala iba prechodným stupňom ku kňazstvu. Po II. vatikánskom koncile je možné vysviacať aj stálych diakonov, ktorí musia mať viac ako 35 rokov veku.

Čo Vás na diakonskej službe teší a napĺňa?

Teší ma, že som prijal vysviacku a že môžem z tohto titulu plniť službu v Cirkvi. Na jednej strane je to služba posväcovania Božieho ľudu (vysluhovanie krstu, sviatosti manželstva, vysluhovanie svätenín, ktoré môže diakon vysluhovať), potom je to služba vyučovania (homília, náuky). Služba správy je pre diakona postavená iba ako možnosť, ktorá sa spravidla nevyužíva.

A nemyslíte si, žeby sa aj služba správy mala využívať aj v prípade diakonov?

Vzhľadom na to, že stáli diakoni sú už „viri probati“, mali by sa naše skúsenosti viac využívať napr. pri vykonávaní charity, správe cirkevných dobier a iných podobných úlohách. Napokon, v dejinách Cirkvi diakoni túto činnosť vykonávali a nebolo by to niečo nové.

Čo považujete za „tienistú“ stránku diakonskej služby či stavu?

Nateraz je diakon považovaný iba za „nekompletného klerika“, ktorý niečo akoby iba dopĺňal. Nezriedka sa to odôvodňuje tým, že diakon nemá „plné moci“ pri vykonávaní duchovnej služby vo farnosti, na rozdiel od kňaza. Chcem však zdôrazniť, že diakonát je apoštolského ustanovenia a naša služba je postavená na vysviacke prvého stupňa sviatosti kňazstva. Toto si – podľa môjho presvedčenia - vyžaduje, aby v našej Cirkvi bolo dané primerané miesto, aké diakonátu prináleží po stránke teologickej, liturgickej i pastoračnej.

Ako sa s Vašou vysviackou a diakonskou službou zmierila Vaša manželka a deti?

Mám šťastné manželstvo s manželkou Máriou, s ktorou sme spolu už 40 rokov. Máme tri deti a päť vnúčat. Moje rozhodnutie manželku aj deti prekvapilo, ale manželka nebola v zásade proti tomu môjmu rozhodnutiu. Deti sa to už týkalo menej, ale manželke to trochu trvalo, kým sa s tým vnútorne stotožnila. Zároveň vedela, že viem byť vo svojich rozhodnutiach zásadový. V súčasnej službe je mi úžasnou pomocou a kritičkou, ale bez nej by som túto službu nemohol vykonávať. Je mi oporou a zázemím.

Myslíte si, že by aj kňazi mali byť ženatí?

Nie, dokonca si myslím, že ani diakoni by nemali byť ženatí. Ich služba vyžaduje plné nasadenie a rodina sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Mám to šťastie, že mám zaopatrené deti, lebo ak by boli malé, tak by som im často chýbal. Som si istý, že v klerickej službe je služba s nerozdeleným srdcom niečo zásadné a dôležité. V praxi sa mi stáva, že sa musím rozhodnúť či dám prednosť rodine a či cirkevnému spoločenstvu. A niekedy sú to ťažké rozhodnutia. Ale touto odpoveďou nejdem riešiť otázku celibátu, ale iba riešim otázku priorít medzi povinnosťami k rodine a povinnosťami k cirkevnému spoločenstvu.

Ako ste si zvykli na liturgiu a službu slova v kostole?

Cítil som pri tom veľkú zodpovednosť, ktorá mi často zväzovala ruky i hlas. Dnes je to azda lepšie, ale stále mám pred touto službou veľkú bázeň. A som vďačný cirkevnému spoločenstvu, že má porozumenie pre moje nedostatky, ktoré boli spočiatku vypuklé.

Máte aj nejakú spätnú väzbu od Vašich priateľov či známych?

Áno, mám. O niektorých priateľov a známych tým, že som sa stal klerikom, som prišiel. Ale aj to sa stáva. Myslím si, že väčšina priateľov a známych boli veľmi prekvapení mojim rozhodnutím dať sa vysvätiť za diakona.

Spätná väzba prišla s postupom istého času. Cítim priazeň, silné povzbudenie, modlitby. A zo strany spolubratov klerikov som zažil až nečakané prijatie počnúc otcom biskupom Štefanom a aj slová uznania a veľmi cenné rady. Som za to všetkým veľmi vďačný.

Ako to všetko zmenilo Váš život?

Môžem konštatovať, že radikálne. Pribudli mi povinnosti ako modlitba breviára, sv. ruženca, príprava na homílie a kázne, príprava na sv. omše, na náuky a ďalšie. Vyžaduje to poriadok, ktorý ako duchovná osoba musím mať vo svojom vnútri. Ak by som mal vo svojom vnútri neporiadok, nemohol by som túto službu vykonávať.

Ale Vy ste aj advokát na Cirkevnom súde... Čo sa od Vás očakáva?

Áno, na cirkevnom súde som začal pracovať hneď od začiatku po vysviacke, najprv ako notár, teraz ako advokát. Riešime kauzy manželskej nulity. Je to časovo veľmi náročné. Stretávam sa s klientmi, počúvam ich životné osudy a technicky a duchovne im pomáham zvládať proces manželskej nulity, lebo pre mnohých je to stále životná trauma a niečo veľmi nepríjemné a bolestné. Aby som to mohol vykonávať bolo potrebné, aby som už v mojom veku sa dal na štúdium kánonického práva so zameraním na proces manželskej nulity. Ale myslím si, že samotná odbornosť je iba začiatok, dôležitá je aj ľudskosť v prístupe a duchovné povzbudenie a opora. V nie poslednom rade sú to aj vlastné životné skúsenosti z práce z ľuďmi a aj činnosti na cirkevnom súde.

Čo v tejto advokátskej činnosti považujete za najťažšie a čo za najdôležitejšie?

Za najťažšie vžiť sa do ľudských osudov a trápení tak, aby ma to vnútorne negniavilo. A vysporiadať sa s tým, že nie všetkým sa dá pomôcť tak, ako to očakávajú. A za najdôležitejšie, napĺňať kán. 1752 CIC: všetko konať pre spásu nesmrteľných duší. Aj práca cirkevného advokáta je duchovnou službou a v mojom prípade ju chápem ako neoddeliteľnú súčasť mojej diakonskej služby.

Ďakujem za rozhovor.

 

Zhováral sa Ján Duda.

Foto: Igor Dlugosch

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo