Pred niekoľkými dňami sa pre niektorých z nás začal pôst. A z kazateľníc sa čoraz viac ozýva pozvanie postiť sa nielen od rôznych druhov pokrmov, alkoholu, ... ale rásť napr. v čnostiach, sebaovládaní, postiť sa od ohovárania, atď. Čo je nanajvýš podstatné a úplne s tým súhlasim. Je dôležité stíšiť sa a priblížiť sa k Bohu tým najvhodnejším spôsobom. Avšak v mojom malom svete akosi stále patrí do pôstu aj telo a s tým spojené odriekanie si toho, čo mu je drahé a to sú sladkosti. Telo, ktoré je súčasťou mňa, môže predsa tiež zakúsiť, že mu niečo chýba a že jeho bohom nie je iba pohodlie a dostatok.
Od popolcovej stredy veru neuplynulo veľa dní, no i tak som mala možnosť zakúsiť viac ráz pokušenie porušiť predsavzatie. Našťastie, odolala som :). Oplatilo sa. Nadišla nedeľa a jej túžobne očakávané čaro sviatku, ktoré prevyšuje každý pôst, lebo Ježiš porazil smrť. Priznám sa, už dlho som sa tak netešila, že Ježiš vstal z mŕtvych, že si to môžem pripomenúť a patrične to aj osláviť. Oslava, na ktorú však v zhone všetkých každodenných a celoročných povinností zabúdam, pomaly začala strácať na svojej obdarovacej schopnosti. To, že nedeľu treba svätiť a využiť možnosť vypnúť, ktorú nám Boh cez ňu umožňuje, je samozrejmá a skvelá. V túto nedeľu to bola oslava keksami. Neobyčajná radosť z tých najobyčajnejších keksov. No mne to potvrdilo, ako dobre Cirkev interpretuje Božie plány pre naše životy. Ako veci, na prvý pohľad tak rozdielne, spolu tak krásne súvisia.
Pripomenulo sa mi, ako je dôležité nežiť pre seba, pre svoje telo, pre svoje túžby, pre svoje pohodlie, pre dostatok. Ozrejmilo sa mi, ako je nezmyselné žiť len jednosmernú slobodu: môcť si dovoliť, môcť urobiť. Ale, že pravá sloboda, ktorá dáva pociť šťastia, navracia radosť, pretvára staré na nové a veciam dodáva krásu i význam, je aj o tom, môcť si dovoliť niečo nespraviť, nezjesť, neurobiť, v slobode odmietnuť. Odoprieť si veci mi dáva oveľa väčšiu slobodu, ako bezhlavo kráčať ľahšou a pohodlnejšou cestou umožňovania si všetkého.