Keď city prehlušia realitu. Nezdravo. Alebo ako "kamene" museli kričať!

Jeden deň som sa vybrala z práce do mesta, že sa prejdem o kúštik ďalej ako len k najbližšej zastávke, že si spravím takú príjemnú prechádzku. Bol to krásne pochmúrny podvečer, tesne pred búrkou. V mojej mysli som však bola valcovaná povinnosťami, čo som si odložila ešte na neskorý večer. Odpísať tomu, napísať a pripomenúť tamtej, pripraviť si veci na ďalší deň, povysávať, umyť včerajší riad i vlastnú hlavu, poliať kvety, cestou spraviť nákup, vybaviť niekoľko telefonátov a prehodiť k tomu ešte niekoľko párov milých slov s členmi rodiny. Z tohto víru vtieravých a pokoj berúcich myšlienok ma vytrhol štipľavý vietor v tvári. Našťastie včas, aby som sa vyhla niekoľkým psačím hnedým točeným v trávniku, cez ktorý som si skracovala cestu. V duchu som soptila, čo tu majú čo robiť, keď o pár metrov majú špeci smetný kôš?! V toku všetkých týchto a ešte mnohých ďalších negatívnych myšlienok ma priam oslepil nádherný západ slnka. Mal hádam všetky farby jesennej palety: červenú, fialovú, žltú, medenú, všetky odtiene oranžovej a v strede krásne sa strácajúca ohnivá guľa – slnko. Naozaj jeden z tých krajších západov, ktorý zaplní celé zorné pole pohľadu a nedá sa mu uniknúť. Vtom ma ako blesk preniklo, priam prefackalo, že toto všetko stvoril Boh. A spolu s tým prišla myšlienka, že to stvoril pre mňa, aby som sa tým kochala a nadchýnala. A že to je nielen dobré (ako sa píše v knihe Genezis), ale že ono to je naozaj aj pekné! A táto krása sa mi prihovárala cez môj zrak, prenikala všetky moje zmysly a vchádzala do môjho srdca, duše až k emóciám. 

A táto krása sa mi prihovárala cez môj zrak, prenikala všetky moje zmysly a vchádzala do môjho srdca, duše až k emóciám.Zdieľať

Zrazu som videla všetky tie dokonalo rozdielne a pritom rovnaké stromy, ktoré tam rastú pravdepodobne už roky, kríky vysadené do krásne symetrických útvarov, húževnaté mestské kvety – stále živé, pravidelné stebla trávy a nádherne nakombinované farby slnka zalievajúce a svojimi teplými farbami zohrievajúce celú okolitú scenériu. Západ slnka, ktorý vidím každý deň, dnes na mňa prehovoril. Zrazu som počula, ako celá príroda na mňa kričí, že: „Boh je!“ Kaja, pozeraj sa a viď! Toto je odkaz Boha: „Som mocný a chcem Ti dať vedieť, že Ťa milujem a toto všetko som stvoril pre Teba, aby si zachytila môj odkaz lásky.“ Odkaz napísaný rukou všemocného stvoriteľa v stvorenstve. Uvedomila som si, že napriek tomu, že smútok, strach, napätie a nervozita vedia veľmi rýchlo prevziať vládu nadomnou, tak je tu okolo mňa Boh, ktorý je väčší, mocnejší a ja sa nachádzam uprostred vecí, ktoré On stvoril, aby ma obklopil svojou pozornosťou, nehou a krásou. A žiadne negatívne myšlienky, udalosti, správanie ľudí, či emócie nemôžu mať takú moc nado mnou, aby zatienili Božiu Lásku v mojom živote. Uvedomila som si, že si veľmi ľahko nechávam vziať krásu, ktorá je okolo mňa, pozitívny pohľad a racionálny nadhľad, či už vplyvom nahromadených udalostí a povinností, alebo len obyčajnou zábudlivosťou. A toto ja proste nechcem. Príroda ale musela najprv na mňa zakričať: Kaja, otvor oči, pozeraj a viď! Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk (Ž 19,2).

A tak si častejšie pripomínam, že sa nemôžem nechať prevalcovať pesimisticky vyzerajúcou realitou, nechať si nahovoriť, že všetko je na ho..re nohami, že veci sú neznesiteľne ťažké, zovšadiaľ prichádzajú len problémy, ťažkosti, sťažnosti a prieky, ale že je tu niečo väčšie, krajšie, presahujúcejšie, neustále prítomné a stačí len zmeniť pohľad na život. Alebo ešte jednoduchšie, len otvoriť oči a zahľadieť sa, koľko dobra a krásy je v stvorenom okolí okolo mňa.