Sú všetky náboženstvá rovnocenné?

Rovnosť náboženstiev?

V našom právnom vedomí je hlboko zakotvené, že ľudia sú si pred zákonom rovní a keby sme na nich aplikovali zákon podľa ich náboženstva, tak by išlo o diskrimináciu. U nás (na Západe) je štát sekulárny a existuje náboženská sloboda. V tomto názore je obsiahnutý zamlčaný predpoklad, že tak ako sú si rovní ľudia, sú si rovné aj náboženstvá. Nad týmto predpokladom by som sa chcel vo svojom článku zamyslieť. Zároveň by som sa chcel dotknúť aj niektorých aktuálnych problémov, ktoré súvisia s migráciou.

Náboženská tolerancia je dôležitou západnou hodnotou. Tolerancia však musí mať určité hranice. Vražda alebo krádež nie sú v našej spoločnosti tolerované. Netoleruje sa ani propagácia nacizmu. Keď si uvedomíme, aké všelijaké náboženstvá a sekty existujú, malo by nám byť jasné, že aj tolerancia, pokiaľ ide o náboženstvá, by mala mať svoju hranicu. 

Keď prišli Španieli v prvej polovici 16. storočia do Mexika, našli tam aztécke náboženstvo, ktorého súčasťou boli aj ľudské obety. Aztékovia chytali príslušníkov okolitých kmeňov (Naturalisticky to zobrazil Mel Gibson vo filme Apocalypto), aby im potom zaživa kňaz mohol vyrezať srdce a obetovať ho svojim bohom. V roku 1488 bolo počas jednej takejto slávnosti obetovaných 20000 ľudí. Za celý čas vykonávania týchto krvavých rituálov to mohli byť státisíce alebo aj milióny obetovaných. Práve tieto krvavé rituály boli dôvodom, prečo príslušníci okolitých kmeňov Aztékov nenávideli a pomáhali Španielom pri dobíjaní ich ríše.

Predstavte si, že by toto aztécke náboženstvo vrátane spomínaných rituálov bolo dodnes živé a že by sa jeho stúpenci chceli usadiť na Slovensku. Niekto by teraz mohol namietnuť, že som zvolil príliš extrémny príklad, ale pre riešenie otázky, či sú všetky náboženstvá rovnocenné, je práve takýto príklad vhodný. Aby stúpenci tohto náboženstva zmiernili obavy slovenskej verejnosti, mohli by sa zaviazať, že budú obetovať len ľudí zo svojich radov, ktorých zvolia povedzme žrebovaním. V prípade, že by došlo k takejto hypotetickej situácii, nepochybujem, že by sa slovenská verejnosť postavila proti ich prijatiu odmietavo. Možno by sa ozvali len nejakí ľudsko právni aktivisti, ktorí by označili Slovákov za netolerantných aztékofóbov (Argumentovali by tým, že my Slováci nie sme o nič lepší, lebo pred viac ako tisíc dvesto rokmi aj naši slovanskí predkovia vykonávali ľudské obety.), ich obavy za prehnané a hovorili by o diskriminácii na základe náboženstva. Nikoho predsa nemožno diskriminovať na základe jeho vierovyznania. V tomto prípade by však už bol princíp nediskriminácie dohnaný ad absurdum.

Rôzne právne princípy  a systémy si môžu protirečiť. V tomto prípade by to bolo právo vyznávať slobodne svoju vieru a právo na život. Keby chceli Aztékovia podľa svojej viery obetovať človeka, dostali by sa do rozporu s právom tohto človeka na život. Otázka potom je, ktoré právo má väčšiu váhu. V tomto prípade by sa väčšina rozumných ľudí priklonila k právu na život. Ide o relatívne jednoduchý a preto aj ľahko rozhodnuteľný konflikt. Nie všetky spory, keď sa jedno ľudské právo kríži s druhým, však musia byť takto ľahko riešiteľné.

Náboženstvo, ktoré by chcelo vykonávať ľudské obety, by dnes v žiadnej krajine nemohlo byť povolené. Nemohlo by byť tolerované, lebo by porušovalo najdôležitejšie právo človeka, ktorým je právo na život, o práve na rovné zaobchádzanie ani nehovoriac. Ľudské obety sa nevykonávali len u Aztékov. Vyskytovali sa vo viacerých ázijských a afrických kultoch, ale v období staroveku sa s nimi môžeme stretnúť aj u Keltov, Germánov a Slovanov. Súčasťou mnohých kultov boli aj čiernomagické praktiky (napr. woodoo) alebo rôzne rituály spojené so sebapoškodzovaním. Napr. mayskí kňazi si narezávali rôzne časti tela, aby mohli svoju krv obetovať bohom. Tieto praktiky, našťastie už patria minulosti, aspoň čo sa západnej civilizácie týka.

Existujú však aj také náboženstvá, ktoré obsahujú explicitne doktrínu o nerovnosti ľudí. Napr. v hinduizme existuje kastovníctvo, ktoré rozdeľuje ľudí do rôznych skupín podľa toho, v akej rodine sa narodili a dáva im na základe toho určité práva a povinnosti. Nakoľko je táto prax dodnes v Indii platná, a do akej miery ide o vec náboženstva, a do akej miery je to skôr kultúrna záležitosť, to nie je až také podstatné. V každom prípade, pred sto alebo dvesto rokmi bolo kastovníctvo v Indii ešte silné. Existovala tam aj napríklad prax upaľovania vdov. Túto prax zakázali až britskí kolonisti. Keď prišli predstavitelia Indov v 19. storočí za britským guvernérom, aby obhájili upaľovanie vdov ako svoj stáročný zvyk, netolerantný guvernér Charles Napier im adresoval tieto drsné (neláskavé) slová: „Našim zvykom je zase zavesiť za krk a nechať na šibenici visieť toho, kto upáli vdovu. Bežte a postavte si svoje hranice, ja vedľa nich postavím svoje šibenice. A keď vy na svojich hraniciach upálite vdovy, ja na svojich šibeniciach obesím vás.“ Britský guvernér zrejme trpel satífóbiou, čo je fóbia z upaľovania vdov a zjavne nemal zmysel ani pre multikultúrne obohacovanie (Z pohľadu multikulturalizmu ide o zjavnú netoleranciu ku kultúrnej inakosti, o prejav arogancie západného človeka voči orientálnej kultúre).

Iným náboženstvom, ktoré nepozná rovnosť ľudí je islam. Postavenie ženy pred zákonom je iné ako postavenie muža. Podobne iné je právne postavenie moslima a neveriaceho (kafira). Moslimovia tradične pristupovali inak k ľuďom knihy, teda ku kresťanom a židom a inak k príslušníkom iných náboženstiev. Kresťania a židia na územiach ovládaných moslimami boli tolerovaní, aj keď boli braní ako občania druhej kategórie. Naproti tomu napr. stúpenci Zarathustrovho náboženstva boli z Perzie (Irán) vyhnaní a dnes ich potomkovia žijú v Indii (Pársovia).

Existujú teda náboženstvá, ktoré odmietajú doktrínu rovnosti všetkých ľudí, či už pred Bohom alebo pred zákonom. Keby boli všetky náboženstvá rovnocenné, teda tie, ktoré hovoria, že všetci ľudia sú si rovní, ako aj tie, ktoré hovoria, že ľudia si nie sú rovní, potom by muselo platiť zároveň, že ľudia si sú rovní a zároveň si nie sú rovní, čo je logický spor. Logika na takéto prípady hovorí, že buď platí jedno, alebo druhé, ale nie oboje súčasne. (Zákon sporu) Pre nás je však doktrína o rovnosti ľudí pred zákonom a pred Bohom dôležitou súčasťou našej západnej identity. Vzniká preto oprávnená otázka, či tým, že prijímame veľké množstvo ľudí, ktorí naše presvedčenie nezdieľajú, túto západnú identitu nepodkopávame. Ak napr. prijímame vo veľkom množstve moslimov, ktorí podľa práva šaríja neuznávajú rovnosť ľudí pred zákonom, neoslabujeme potom význam tohto princípu v našej civilizácii? Nerozriedi sa víno tým, keď do neho nalejeme vodu? Toto je už zložitejší problém ako prípad z Aztékmi.

My vlastne ani nevieme, ako to tí moslimovia myslia, aký význam pripisujú šaríji. Berú ju ako neodmysliteľnú súčasť svojej viery alebo skôr len ako taký prívesok, ktorého by sa možno aj oni sami radi zbavili? Keď ich prijímame, tak sa ich nepýtame, či sú ochotní rešpektovať naše západné hodnoty ako je spomínaná rovnosť, alebo je ich zámerom, postupne s tým ako ich počet bude rásť, presadzovať usporiadanie spoločnosti podľa ich chápania práva. Možno ani oni sami v tom nemajú jasno. My zo západu podpisuje moslimským migrantom bianko šek. Keď sa chcete stať členom nejakého klubu, musíte splniť podmienky daného klubu. Neprijmú vás len na základe toho, že vy o to stojíte. Zdá sa mi, že niektoré západné krajiny ale robia práve toto. Prijatý je každý, kto prekročí hranice. Žiadny výber sa nekoná. Kto je až prehnane ústretový voči druhým, ten môže stratiť ich úctu.

Keď porovnávame kresťanstvo so spomínaným aztéckym náboženstvom, to druhé sa ukazuje minimálne ako morálne menejcenné. Kde nie je úcta k životu, nemôže byť ani morálka. Keby sme urobili komplexnejšie porovnanie, tak by sme pravdepodobne objavili ešte aj iné rozdiely. Porovnávať kresťanstvo s aztéckym náboženstvom je pomerne ľahké. Je to ako keby sme postavili vedľa seba dvojmetrového basketbalistu a vzrastom nízkeho gymnastu. Hneď by sme videli, ktorý z nich je vyšší. Pri dvoch podobne vysokých ľuďoch, to ale nevieme rozhodnúť bez merania. Potrebujeme na to meter. Podobne, aj keď chceme porovnávať také relatívne podobné náboženstvá ako je kresťanstvo a islam, potrebujeme mať na to nejaké kritériá. Môžeme ich porovnávať z hľadiska osobnosti zakladateľa, etického, teologicko-filozofického, prínosu pre kultúru atď.

Ak vychádzame z prameňov, potom Ježiš sa ukazuje ako osobnosť apolitická. Hovorí, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, kto mečom bojuje, mečom zahynie a cisárovi, treba dať to, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie. Najmä posledný výrok implikuje oddelenie politiky od náboženstva. Ježiš nedal žiadne odporúčanie, ako má vyzerať ideálny politický systém. Keď Ježiš zomiera, neprichádzajú mu na pomoc žiadne vojská a on o to ani nestojí. Naproti tomu Mohamed je nielen duchovným človekom - prorokom, ale aj bojovníkom a svetským vládcom. Tým je predurčené do veľkej miery postavenie kresťanstva a islamu v spoločnosti.

Kresťanstvo vzniklo v Rímskej ríši, kde bolo najprv prenasledované. Neskôr sa stalo štátnym náboženstvom. Prežilo úpadok obdobia sťahovania národov, kedy benediktínski mnísi zachovávali kultúrnu kontinuitu s antikou. Potom kresťanstvo v rozhodujúcej miere určovalo ducha stredoveku. Pre stredovek bol typický mocenský zápas medzi cirkvou a svetskou mocou, medzi pápežom a cisárom. Tento konflikt mal aj pozitíva. Znamenal, že svetská moc tu mala rovnocenného protivníka, čo znamenalo jej obmedzenie. Keď v novoveku slabla moc cirkvi, silnela zase moc štátu.

Toto oddelenie svetskej a duchovnej moci je dôležité pre vznik sekulárneho a teda aj nábožensky tolerantného štátu. Práve preto, že kresťanstvo nie je politickou ideológiou, že nehovorí priamo o tom, ako má byť usporiadaná spoločnosť, mohlo prežiť v rôznych politických režimoch. Neznamená to však, že kresťanstvo nemá k politike vôbec žiadny vzťah. Neformuluje síce konkrétnu politickú doktrínu, ale obsahuje všeobecné filozofické, duchovné a etické princípy, ktoré potom môžeme tvorivo a dobe primeraným spôsobom vnášať aj do politiky, rozmieňať na drobné v podobe doktríny o dôstojnosti človeka, ľudských právach, slobode, demokracii atď. Tí, ktorí sa dnes snažia zbaviť kresťanstva v rámci západnej civilizácie, si neuvedomujú, že mnohé vymoženosti západu, ktorým sa tešia, sú tu práve vďaka kresťanstvu a tak vlastne pília konár, na ktorom sedia. Výhodou kresťanského prvoplánovo apolitického postoja je, že vytvára priestor pre tvorivú slobodu pri formovaní spoločnosti, umožňuje prispôsobovať spoločenské usporiadanie meniacim sa podmienkam, vyvíjať sa. V islame je to v tomto smere inak. Islam neovplyvňuje spoločnosť len tým, že by pre ňu stanovil nejaký základný duchovný rámec, ale aj explicitne stanovuje pravidlá pre všetky možné odvetvia života spoločnosti. Dokonca existujú aj kódexy, ktoré hovoria o tom, ktorou rukou si má moslim utierať zadok. Keď náboženstvo takto presne stanovuje pravidlá pre každú ľudskú činnosť, oberá to človeka o slobodu, o iniciatívu, o dôstojnosť, o tvorivosť. Príliš prísne a podrobné pravidlá spoločnosť dusia, zabraňujú jej ďalšiemu vývoju, vedú ku skostnatenosti, k lipnutiu na dávno prežitých formách.

Islamofilovia nás upokojujú tým, že väčšina moslimov tieto predpisy až tak striktne nedodržiava. To je pravda. Na druhej strane však mnohí moslimovia čelia výzvam dnešnej doby tak, že sa prikláňajú k fundamentalistickej verzii islamu, ktorá im dáva jednoznačnú odpoveď na všetky možné otázky a oslobodzuje ich od potreby samostatného myslenia a rozhodovania v našom zložitom a nejednoznačnom svete. V. Klaus vo svojom článku Po šesti letech v Egyptě píše, že keď bol v Egypte prvý krát v roku 1967 ako basketbalista, nevidel tam zďaleka toľko žien zo šatkami ako v minulom roku.

V aktuálne, alebo aj historicky, kresťanských krajinách sveta je náboženská sloboda. Môžete vyznávať akékoľvek náboženstvo (vrátane satanizmu) pokiaľ neprekračujete zákony, alebo byť ateistom prípadne agnostikom. Je to vec osobnej voľby. Tento stav je možný práve vďaka tomu, že kresťanstvo nemá ambíciu byť politickou doktrínou, práve preto, že vnieslo do našej kultúry úctu k dôstojnosti človeka, ku ktorej patrí možnosť slobodne sa rozhodovať. Naproti tomu v islamských krajinách to možné nie je. Napr. v Saudskej Arábii je za propagáciu kresťanstva trest smrti. Tak isto moslim, ktorý by konvertoval na kresťanstvo by bol popravený. Spoločnosť resp. štát teda určuje, čomu má človek veriť. Je to preto, že islam nie je len spirituálna náuka, ale aj politická ideológia. Zo svetových náboženstiev obsahuje najviac politickej ideológie. V islame neplatí, že treba dať cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie, lebo všetko patrí Bohu. Neexistuje jasné oddelenie svetskej a duchovnej sféry. Americký matematik Bill Warner analyzoval základné texty islamu Korán, Síru a Hadísy  a zistil, že sú, pokiaľ ide o rozsah, z 52% venované usporiadaniu vzťahu moslimov k nemoslimom. To by sme mohli interpretovať tak, že islam je z 52% politická ideológia a z 48% náboženstvo. Skúste sa zamyslieť, koľko percent Nového zákona sa zaoberá vzťahom kresťanov k nekresťanom. Kresťanstvu k jeho apolitickosti pomohlo aj to, že prvých tristo rokov svojej existencie bolo prenasledované, kým islam prvých tristo rokov svojej existencie dobýjal jedno územie za druhým.

Ak porovnáme kresťanstvo a islam z hľadiska etiky, tak kresťanstvo kladie väčší dôraz na dôstojnosť a slobodu človeka. Vzťah človeka k Bohu je analogický vzťahu otca a dieťaťa. V islame je to skôr vzťah pán - otrok. Kresťanstvo kladie dôraz na iniciatívu jednotlivca, islam je viac fatalistický. V tejto súvislosti je zaujímavé, ako sa v poslednom období tento fatalizmus vkráda do vyjadrení západných politikov a politológov. Počúvame, na čo všetko si musíme zvyknúť, s čím všetkým sa nedá nič robiť, ale treba to trpiteľsky akceptovať, že je to daň za náš spôsob života a pod. Čo sme sa napočúvali v posledných rokoch od našich politikov, že Európska únia a jej stále užšia integrácia nemá alternatívu. Vždy, keď sa stretneme s takýmto fatalistickým vyjadrovaním, mali by sme spozornieť a zapnúť svoje kritické myslenie.

Tak isto nie je náhoda, že práve kresťanské krajiny patria medzi ekonomicky, technicky a kultúrne tie najvyspelejšie. Kým sa v 13. storočí snažil Tomáš Akvinský o rehabilitáciu hmotného sveta (prírody) voči rôznym herézam (katari), čím vytvoril dôležitý predpoklad pre neskoršie vedecké skúmanie prírody, islamský filozof Al Ghazzálí o niečo skôr tvrdením, že prírodné zákony neexistujú, ale všetko sa deje len z Božej vôle, naopak cestu k skúmaniu prírody zahatal. Arabi mali v rannom stredoveku svoju vyspelú vedu, ale už asi 700. rokov neprispeli do vedy ničím zásadným.

Podobné je to v oblasti umenia. Moslimské mešity patria k architektonickým skvostom podobne ako gotické katedrály, ale to je asi všetko. Prečo v islamských krajinách nenájdeme také postavy ako boli na západe Da Vinci, Michelangelo, Rafael, Bach, Mozart, Beethoven, Dostojevskij, Čechov a pod? Možno preto, že hudba je tam hriech a zobrazovanie človeka rúhanie. Prečo v islamských krajinách nenájdeme postavy ako boli Pasteur, Planck, Einstein alebo Heisenberg? Prevaha západných krajín v kultúre a vede je zdrvujúca. Ale nielen v nich. Poznáte nejakú islamskú Matku Terezu, Dona Bosca, Vincenta de Paul, Teréziu z Lisieux? Viete si predstaviť, že v islame by bola žena vyhlásená za učiteľku islamu tak ako v katolíckej cirkvi bola Terézia z Avily vyhlásená za učiteľku cirkvi? Dnes je to ťažko predstaviteľné.

Existuje aj niečo ako hlasovanie nohami. Prečo prúdia migračné toky práve do Európy? Preto, že Európa patrí k najstabilnejším a najbohatším častiam sveta. Podotýkam, že Európa je alebo aspoň bola kresťanským kontinentom, bola a do istej miery stále je kontinentom formovaným kresťanstvom.

Problém migrácie a integrácie migrantov

Problém integrácie migrantov nie je len problémom náboženstva, v tomto prípade islamu. Je to aj problém národnosti, etnicity. Islam v jednotlivých krajinách má rôznu podobu. Poznáme to aj v kresťanstve ako inkulturáciu. Kresťanstvo v Čechách má trochu inú podobu ako kresťanstvo na Slovensku. Ide o to isté kresťanstvo, ale zafarbené národnou mentalitou. Moslimovia, ktorí teraz prichádzajú do Európy sú väčšinou Arabi. Keď sa pozrieme na arabské krajiny, tak takmer vo všetkých je autoritatívna nedemokratická forma vlády. To môže súvisieť s náboženstvom, národnou mentalitou ale aj kultúrou. Zdá sa, že arabom vyhovuje skôr autoritatívna forma vlády, zodpovedá ich mentálnej a morálnej úrovni. Na demokraciu totiž potrebujete ľudí, ktorí sú schopní uniesť slobodu a prijať zodpovednosť za svoje konanie. To sú takí, ktorí majú zvnútornené normy správania. Takémuto človeku môžete dať slobodu bez toho, aby sa to zvrhlo na anarchiu. Človek, ktorý nemá normy zvnútornené, naopak potrebuje mať nad sebou autoritu, ktorá mu presne hovorí, čo má robiť a vynucuje si poslušnosť prísnymi trestami. Keď sa Američania snažili v Iraku zaviesť demokraciu, zvrhlo sa to v anarchiu, lebo tam žijúci ľudia nie sú v prevažnej väčšine na demokraciu pripravení. To isté platí aj o Afganistane. Keď medzinárodné vojská z tejto krajiny odídu, vráti sa tam pravdepodobne nedemokratická forma vlády.

Ľudia v arabských krajinách majú vo všeobecnosti morálne normy menej zvnútornené než ľudia v Európe alebo Severnej Amerike. Keď sa dostanú do slobodnejšieho západného sveta, nevedia si dať potom so slobodou rady. Preto by bola pre nich vhodnejšia pevnejšia vláda. Vidno to napríklad na tom, že v krajinách, ktoré masívne prijímali migrantov stúpli počty násilných trestných činov (napr. nárast znásilnení vo Švédsku). Vo Francúzsku tvoria migranti alebo ich potomkova viac ako dve tretiny väzňov.

Všimol som si, že niektorí moslimovia sa pozerajú na znásilnenie inak než my. Mimochodom toto je zločin, ktorý bol doteraz v Európe na ústupe. Keď u nás chlap znásilní ženu, berie sa to tak, že na vine je on. V islamských krajinách je na vine žena, pokiaľ nie je zahalená, lebo to znamená, že chodí oblečená ako prostitútka. Ona sama si môže za to, že bola znásilnená, lebo provokovala. Chlap je v tomto prípade len obeťou. Otázka ale je, či by sa ten chlap nemal vedieť ovládať aj keby tá žena chodila po ulici v spodnej bielizni.

Tu sa nám ukazuje aj dôvod, prečo musia ženy v moslimských krajinách chodiť zahalené. Je to preto, lebo je tam menšia schopnosť sebaovládania než u nás. Čítal som správu jedného Čecha, ktorý bol koncom 70. rokov pracovne v Iráne. Bol zvedavý, aké filmy premietajú v tejto krajine, tak išiel do kina. Dávali práve nejaký taliansky film. Hlavnú rolu hrala blondína. Vždy, keď sa objavila na plátne, postavilo sa čisto mužské obecenstvo na sedačky a začalo tlieskať a skandovať. Iný kraj, iný mrav. Na youtube je dostupné video, ktoré natočila skrytou kamerou reportérka belgickej televízie, ktorá sa vybrala nezahalená (bez hidžábu) a v sukni po kolená do moslimskej štvrti, aby skúmala reakcie tamojších mužov. Niektorí jej nadávali do prostitútok, ďalší jej otvorene dávali sexuálne návrhy.

Po poslednom teroristickom útoku v Berlíne som bol zvedavý, akými myšlienkovými konštrukciami budú stúpenci masívneho prijímania migrantov obhajovať svoj názor. Zaujali ma vyjadrenia bývalého českého ministra pre ľudské práva J. Dientsbiera  v ČT 24 a trnavského politológa Jozefa Lenča v RTVS. Obaja sa snažili poukázať na to, že príčinou frustrácie moslimov v Európe a následnej radikalizácie a teroristických útokov je negatívny postoj väčšinovej spoločnosti voči moslimom (Otázka je, prečo má väčšinová verejnosť k moslimom negatívny postoj. Je to, že vo francúzskych väzniciach viac ako dve tretiny väzňov tvoria moslimovia dôsledkom alebo príčinou negatívneho postoja k moslimom?). To je perverzná logika, ktorá z obete robí vinníka a z vinníka obeť. Je to určitý orientálny prvok v myslení týchto dvoch ľudí, ktorí je analogický spomínanému prípadu, keď po znásilnení je vinníčkou vyzývavá žena a muž je len úbohou obeťou jej zvádzania.

Postoj európskej verejnosti voči moslimom je rôzny. Sú tu islamofóbovia, ale aj islamofilné médiá, politici a mimovládky. Niektorým moslimom vyhovuje západný životný štýl, ale sú aj takí, ktorí sa tu cítia cudzo a to nie je vina európskych spoločností. Proste Európa je taká, aká je. Niekomu môže vyhovovať, iný sa v nej môže cítiť cudzo. Keby sme chceli byť príliš ústretový voči moslimom, museli by sme sa vzdať našej západnej kresťanskej kultúry a zameniť ju za kultúru islamsko – arabsko- orientálnu. V takom prípade by sa migranti a ich potomkovia cítili u nás ako doma a už by nemali potrebu sa radikalizovať, ale akú cenu by sme za to zaplatili.

V niektorých mestách západnej Európy, aby vyšli moslimom v ústrety, dokonca rušia vianočnú výzdobu. V tomto prípade však ide o falošnú ohľaduplnosť. Ak je islam náboženstvo mieru a tolerancie, ako zvykol hovoriť politicky korektný B. Obama, tak predsa nie je možné, aby moslimov urážal taký mierumilovný sviatok ako sú Vianoce. Vianoce nezrušili ani militantne ateistickí komunisti. Tí, ktorí rušia vianočnú výzdobu kvôli moslimom, akoby a priori predpokladali, že sú to netolerantní a zlovoľní ľudia, ktorí neznesú bez narušenia svojej osobnej integrity, keď príslušníci kultúry, ktorá ich prijala, oslavujú jeden zo svojich hlavných sviatkov. Podľa mňa však je v tomto prípade predpokladaná urážlivosť moslimov len zámienkou pre niektorých európskych domorodcov, ako sa zbaviť nepohodlného kresťanského sviatku a nahradiť ho prijateľnejším neopohanským sviatkom sýteho jedla a nezáväznej zábavy.

Vysvetľovať teroristické útoky ako dôsledok málo ústretového postoja európskej verejnosti je drzosť. Napríklad ja ako filozof som tiež príslušník určitej menšiny. Filozofia v našej spoločnosti je prehliadaná a nedocenená. Klesá záujem o štúdium filozofie na vš. Filozofické knihy sa nepredávajú. Mediálny priestor pre filozofiu je skoro nulový. Filozofia je na pokraji záujmu našej spoločnosti. Mohol by som sa ako filozof cítiť frustrovaný, ale v živote by mi nenapadlo, aby som nasadol do kamióna, zastrelil šoféra a potom zrážal ľudí na predvianočných trhoch alebo aby som si zaobstaral Kalašnikov, vtrhol na nejakú diskotéku a potom strieľal po ľuďoch hlava nehlava s výkrikom „Toto je pomsta za to, že prehliadate filozofiu! Nech žije filozofia!“ Prehliadanie filozofie ma neteší, ale musím uznať, že chyba je aj na strane filozofov.

Pri posudzovaní zločinu môžeme brať do úvahy určité poľahčujúce okolnosti, ale keďže vychádzame z predpokladu, že človek má slobodnú vôľu, neexistujú také okolnosti, ktoré by mohli človeka, ktorý nechce, prinútiť k tomu, aby spáchal teroristický útok. Tí, ktorí vysvetľujú teroristické útoky ako dielo duševne chorých alebo vyšinutých (A. Kiska), si nevedia vo svojom slniečkovom svete predstaviť, že páchateľ takéhoto útoku môže byť klinicky normálny a to, čo koná, koná s chladnou hlavou na základe svojho presvedčenia. Teda nie kvôli psychickej chorobe, ale v mene určitej idey.

V ČT 24 religionista I. O. Štampach na otázku moderátora, či by sme sa nemali správať k moslimom na našom území tak, ako sa moslimovia správajú ku kresťanom na svojom území odpovedal, že nie, lebo my sme kultúra postavená na tolerancii, rovnosti a otvorenosti. Keby sme sa správali na našom území k moslimom tak, ako sa oni správajú ku kresťanom na ich územiach, tak by sme sa znížili na ich úroveň. Rozoberme si Štampachov argument. (Samozrejme nejde len o Štampachov osobný názor, ale o názor, ktorý zastávajú všetci ľavicoví a kresťanskí liberáli, medzi nimi aj pápež František, ktorý sa vyjadril, že Európa je ako Sára, neplodná Abrahámova žena a migranti ju prichádzajú oplodniť. Triezvejší postoj k migrácii, podľa mňa, reprezentuje v katolíckej cirkvi kardinál Duka.)

Vyplýva z neho, že by sme mali byť voči moslimom otvorení, to znamená, prijímať ich bez nejakých obmedzení. Predstavme si demokraciu ako nejakú hru s pravidlami ako je povedzme šach. V šachu sú si obaja hráči rovní, lebo pre nich platia rovnaké pravidlá. Je to v tomto zmysle férová hra. Keby jeden z hráčov, chcel ťahať s pešiakmi tak, ako sa ťahá s dámou, tak by to bolo porušenie pravidiel a zároveň porušenie rovnosti. Demokracia je „hra“, v ktorej platia určité pravidlá a kto chce byť jej súčasťou, mal by tieto pravidlá rešpektovať, inak vypadáva z hry. Keby ste hrali šach s niekým, kto by ťahal s pešiakmi ako s dámou, čím by získal veľkú výhodu, tak by bolo rozumné ho najprv vyzvať, aby dodržiaval pravidlá šachu a keby to odmietol, potom sa postaviť a odísť od stola. Ak by sme sa na Štampachov argument pozreli vo svetle tohto príkladu, on vlastne hovorí, že máme prijímať aj ľudí, u ktorých je predpoklad, že nebudú dodržiavať pravidlá našej hry, ktorá je založená na tolerancii, rovnosti a otvorenosti. V tom je však rozpor. Keď prijímame netolerantných ľudí do spoločnosti, ktorá je založená na tolerancii, práve na základe toho, že sme tolerantní, tak tým toleranciu v spoločnosti podrývame. Je to práve ten prípad, kedy sa uplatňuje tolerancia bez hraníc, teda deštruktívnym spôsobom. Ak si sadnem za šachový stôl, tak očakávam od protihráča, že bude uznávať tie isté pravidlá ako ja, že sa na pravidlách zhodneme. Ak nie, potom je to deštrukcia tejto hry a už ide o inú hru alebo jednoducho o chaos. Tolerantná spoločnosť môže prežiť, len keď bude rešpektovať a prijímať len tolerantných. Prijímať do spoločnosti v mene tolerancie a otvorenosti ľudí, ktorí nie sú tolerantní a otvorení, to je cesta k zániku otvorenej a tolerantnej spoločnosti.

Štampachov argument však nie je chybný len teoreticky, ale jeho nesprávnosť potvrdzuje aj prax. Dokazuje to úryvok z článku Petra Vrabca v Reflexe: “Smutným príkladom je príbeh Libanonu, v 60. rokoch minulého storočia moderného a tolerantného štátu Blízkeho východu s veľkou kresťanskou komunitou. „Libanon sa stal Parížom a Švajčiarskom Blízkeho východu, bankovým centrom regiónu. Bohužiaľ kvôli našim otvoreným hraniciam, našej liberálnosti, tolerancii, zmyslu pre spravodlivosť sme nechali vstúpiť do našej krajiny ľudí, ktorí tam nemali vôbec čo robiť. Moslimovia posielali svoje deti na naše univerzity. Ich potomkovia tu zostali a našli si prácu. Pretože sme mali najlepšiu ekonomiku v arabskom svete. Lenže moslimská populácia sa rýchlo rozrástla a počet kresťanov zmenšil, keďže my nemáme niekoľko manželiek a toľko detí ako oni. Stala sa z nás menšina, ale vždy sme aj tak nejako dokázali žiť vedľa seba. Potom prišli Palestínci z Jordánska a my, civilizovaná krajina s otvorenými hranicami, sme ich prijali,“ hovorí v jednom zo svojich klipov Brigitte Gabrielová. Gabrielová je pôvodom Libanonka z rodiny maronitských kresťanov, dnes už konzervatívna americká novinárka, spisovateľka, politologička, aktivistka proti islamskému extrémizmu a zakladateľka dvoch neziskových politických organizácií. Lenže jej American Congress for truth a ACT!for America fungujú inak než propalestínske skupiny. Gabrielová hovorí, že islam je spiatočnícky, že učí terorizmu. Podľa niektorých názorov je aktivistkou, ktorá len reprodukuje to, čo si mnoho Američanov síce myslí, ale boja sa to povedať nahlas. Obávajú sa totiž, že budú označení za rasistov, fanatikov, islamofóbov alebo netolerantných jedincov. „Naši nepriatelia nielenže infiltrovali našu krajinu, ale prekrútili postupne aj naše zákony. Keď sa moslimovia stali väčšinou a v ich radoch silneli extrémisti a teroristi, začali preberať kontrolu aj v kresťanských mestách a zabíjať.“

B. Obama nazval islam tolerantným náboženstvom. Otázka potom je, prečo bol iránskou duchovnou autoritou vyhlásený rozsudok smrti nad Salmanom Rushdiem kvôli jeho knihe Satanské verše. Viete si predstaviť, že by nejaký kresťanský arcibiskup alebo dokonca pápež  v 20. alebo 21. storočí vyzvali kresťanov na likvidáciu nejakého umelca, ktorý kriticky zobrazil kresťanstvo? Otázka je tiež, ako mohol byť zabitý Theo van Gogh za to, že natočil film o násilí páchanom na ženách v moslimských komunitách. Karikaturista K. Westergaard len o vlások unikol smrti a do konca života bude žiť pod policajnou ochranou. V čerstvej pamäti máme vyvraždenie redakcie Charlie Hebdo tiež kvôli karikatúram. No a posledný prípade je vražda jordánskeho novinára Nahída Hattara, ktorého zabil bývalý imám za to, že na Facebooku zdieľal karikatúru moslima v posmrtnom živote. Ešte predtým bol za tento svoj „zločin“ posadený do väzenia v „demokratickom“ Jordánsku. Dôvodom bolo šírenie nenávisti a podnecovanie k rasizmu. Držiteľka Nobelovej ceny za mier Malála Jusáfzajová z Pakistanu bola postrelená do hlavy preto, že bojovala za vzdelávanie žien. Chcel by som dať do pozornosti aj poslednú reláciu V kontexte s Martinom Kramarom na TV Lux z 10. 1. 2017, kde sa hovorí o náboženskej tolerancii (alebo skôr netolerancii) v moslimskom Pakistane. Je záhadou hodnou Foxa Muldera a Dany Scullyovej, ako môžu tieto činy páchať stúpenci takého tolerantného náboženstva ako je islam.

Ak je islam tolerantné náboženstvo, prečo majú moslimovia problém prijať kritiku? Nie sú základným princípom tolerancie známe Voltairove slová: „Nesúhlasím s vami, ale budem sa biť, aby ste mohli vyjadriť svoj názor“? V demokratickej spoločnosti musí byť náboženstvo ochotné zniesť aj kritiku, ktorá keď sa s ňou dokáže vysporiadať, môže byť pre neho očisťujúca. Ten, kto reaguje na kritiku tým, že chce kritika zabiť, ten nepatrí do demokratickej spoločnosti.

Európske princípy náboženskej tolerancie sa nedajú uplatňovať absolútne. Povedal by som, že sú konštruované pre iné náboženstvá než je spomínané aztécke náboženstvo a možno aj pre islam. Treba si uvedomiť, že otázka tolerancie v Európe vznikla až v 16. a 17. storočí vo vzťahu medzi katolíkmi a protestantmi. Zaradiť by sme sem mohli aj pravoslávnych a židov. Tieto náboženstvá resp. denominácie tvorili stáročia duchovný základ Európy. Napriek tomu, že medzi nimi existovali dlhoročné spory a často aj prenasledovanie, ide o veľmi podobné, mohli by sme povedať, že bratské viery. A aj Židia, hoci sa to niekomu nemusí zdať, prispeli výrazne k ekonomickému, vedeckému a kultúrnemu povzneseniu Európy. Stačí si pozrieť len zoznam židovských držiteľov Nobelových cien. Teraz však prichádza do Európy náboženstvo, ktoré je iné ako spomínané vierouky, ktoré obsahuje aj princípy nekompatibilné s princípmi, na ktorých stojí západná civilizácia. Tie sú vyjadrené napr. vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948. Naproti tomu 57 moslimských krajín sa v roku 1993 prihlásilo ku Káhirskej deklarácii ľudských práv, ktorá de facto zakazuje kritiku islamu.

Ak platí, že ľudia sú si rovní (pred zákonom a pred Bohom) a zároveň platí, že podľa niektorých náboženstiev si ľudia nie sú rovní, tak pokiaľ sa nechceme vzdať rovnosti ľudí, musíme sa vzdať presvedčenia o rovnosti náboženstiev. Inak by sme sa dostali do logického sporu. Sú ľudia, ktorým logický spor nevadí, ale to je len preto, lebo oni sa vzdali logického myslenia. To by sme však nemali robiť, lebo logika a racionalita patria tiež k dôležitým hodnotám západnej civilizácie. Rovnosť ľudí pred zákonom znamená asi to, že hlas každého človeka vo voľbách má rovnakú váhu a každý človek, keď sa napr. dopustí vraždy by mal byť rovnako potrestaný, teda nemal by mať menší trest len preto, že je napr. bohatý. Svätec a mafián sú si pre zákonom rovní, ale duchovne a morálne si rovní nie sú. Podobne aj kresťanstvo a islam sú v rámci západných sekulárnych krajín rovné.

V právnom zmysle nemôžeme povedať, že kresťanstvo je nadradené islamu. Na druhej strane, ale platí, že Slovensko je kresťanská krajina. Má v ústave zakotvenú Cyrilo metodskú tradíciu. Dni Vianoc, Veľkej noci, nanebovzatia Panny Márie, príchodu Cyrila a Metoda sú štátnymi sviatkami. Takmer v každom meste a v každej dedine je kostol. Náš štátny znak obsahuje (dvoj) kríž ako kresťanský symbol. Úcta k Panne Márii je dôležitou súčasťou našej národnej duchovnej identity. Neoslavujeme útek Mohameda z Mekky do Mediny alebo víťazstvo sultána Sulejmana pri Moháči v roku 1526, ale skôr víťazstvo cisársko- poľských vojsk pri Viedni 1683. Sme sekulárny štát, ale dôležitým garantom sekularizmu je kresťanstvo, pretože Ježiš ani Pavol z Tarzu nesformulovali žiadnu politickú doktrínu. Tým vytvorili predpoklad na vznik sekulárneho štátu, kde je síce politika oddelená od náboženstva, ale zároveň náboženstvo, v tomto prípade kresťanstvo, tvorí akýsi spodný prúd politiky. Mohli by sme povedať, že tvorí základný pojmovo- hodnotový rámec platný pre konkrétne politické programy a iniciatívy. Obrazne sa dá povedať: náboženstvo – kresťanstvo predstavuje pravidlá šachu a konkrétne politiky sú rôznymi šachovými stratégiami v rámci týchto pravidiel.

Sekulárny štát nemôže nútiť ľudí k viere. Zároveň ale vieru predpokladá. Všetko má svoje predpoklady. Aj sekulárny štát. A jeho predpokladom je náboženská viera a hodnoty zakotvené v tejto viere. Preto, keď sa západné spoločnosti vzdajú svojho kresťanského základu, alebo keď bude kresťanstvo postavené de facto (nie de iure, lebo to už platí) na roveň islamu, bude to mať aj určité politické konzekvencie.

Moslimovia prichádzajú do západnej Európy nielen kvôli sociálnym dávkam, ale aj preto, lebo je tam duchovné vákuum. Západná Európa sa dechristianizuje a oni to cítia. Vedia, že sa tam budú môcť realizovať, že budú môcť žiť podľa svojich predstáv a nebudú sa musieť prispôsobovať. Uvediem príklad. V Sheffielde pôsobila v jednej z nemocníc moslimská lekárka, ktorá chodila na operačnú sálu v hidžábe. Nikto ju na to neupozornil, pretože v tej spoločnosti je už vytvorená taká atmosféra, že keď niekto kritizuje moslimov, tak je hneď obvinený z islamofóbie, rasizmu a xenofóbie. To je pre bežného človeka, ktorý nie je expertom na hodnoty a nechce spáchať spoločenskú samovraždu príliš veľký náklad. Z vystrašenej reakcie okolia tejto lekárky je jasné, že tí ľudia sa boja vyjadriť svoj postoj aj vtedy, keď by to bolo oprávnené. Zmenilo sa to až vtedy, keď sa nadriadeným tejto lekárky stal jeden český lekár, teda syn národa, ktorý dal svetu Jana Husa, a ten nezaťažený politickou korektnosťou, horlivej moslimskej lekárke hidžáb na operačnom sále zakázal. Lekárka sa urazila a dala výpoveď. Typická reakcia náboženského fanatika.

Moslimov treba tolerovať, ale nie im ustupovať. Ján Pavol II. povedal, že Európa bude buď kresťanská, alebo vôbec nebude. Tieto slová by som trikrát podčiarkol. Multikulturalisti, ktorí si predstavujú, aké skvelé bude, keď sa pôvodní obyvatelia a kresťania stanú v Európe menšinou, nevedia, čo činia.

Multikulturalisti si predstavujú, že jeden človek je ako druhý. To je príliš abstraktné chápanie. Je pravda, že niekedy si nevedia porozumieť ani ľudia z tej istej kultúry alebo dokonca z tej istej rodiny, avšak multikulturalizmus zakladá potenciál pre nový typ konfliktu medzi príslušníkmi rôznych kultúr. Spoločnosť je skupina ľudí, ktorí majú niečo spoločné napr. vyznávajú (aspoň podstatná väčšina z nich) nejaké základné hodnoty. Multikulturalizmus by mohol fungovať len vtedy, keď by tu bol nejaký spoločný základ, na ktorom by sa členovia jednotlivých kultúr zhodli. Lenže takýto základ tu nie je. Nakoniec aj Angela Merkelová (a ona o tom musí niečo vedieť.) povedala ešte v roku 2010, že multikulturalizmus zlyhal. Z hľadiska stability a bezpečnosti je lepšie, keď západné spoločnosti zostanú relatívne homogénne. Spoločenstvo rôznych, po ktorom volá nemecký prezident Gauck je nezmysel. Otázka potom je, čo by v tomto prípade multikultúrneho mixu tvorilo spoločný základ, aby sme vôbec mohli hovoriť o spoločenstve, čo by z jednotlivých kultúr urobilo jednu nemeckú spoločnosť. A bola by to ešte vôbec nemecká spoločnosť?

Áno Slovák, Nemec, Francúz, Rus, Arab, Somálčan, Japonec všetci patríme do ľudskej rodiny, máme nejaké spoločné jadro, ktoré nás robí ľuďmi, nezanedbateľné sú však aj rozdiely. Človek nie je nejaká abstraktná bytosť redukovateľná na svoju všeobecnú ľudskú podstatu. Je to bytosť, ktorá je formovaná svojimi životnými skúsenosťami, svojimi vrodenými dispozíciami, príslušnosťou k národu, k náboženstvu, ku kultúre, k civilizácii. Až keď vidíme človeka vo všetkých týchto súvislostiach, vidíme ho komplexne. František z Assisi a Hitler, obaja patrili do ľudskej rodiny, ale aký bol medzi nimi rozdiel! Človek nie je nejaká abstraktná jednotka, ktorú môžeme nahradiť inou abstraktnou ľudskou jednotkou bez toho, aby sa nezmenila kvalita prostredia, v ktorom človek žije.

Nejaký vzdelaný a liberálne založený Arab môže byť väčším prínosom pre našu spoločnosť než nejaký rodený Slovák, ale ak sa na to pozrieme z hľadiska priemeru, tak Slovensko je krajina vytvorená našimi predkami pre nás Slovákov, rovnako ako predkovia Arabov vytvorili arabskú civilizáciu pre nich. Táto kultúra zodpovedá ich mentalite, môžu sa v nej cítiť ako doma. Existujú u nás prípady kvalitných lekárov arabského pôvodu alebo iných odborníkov, ale tieto jednotlivé prípady úspešnej a obojstranne prínosnej integrácie nedokazujú, že rovnako úspešne by prebiehala aj integrácia v masovom meradle.

Možno ste si všimli aj vy, že často feministky, ktoré bojujú za rodovú rovnosť, patria k najhorlivejším stúpencom prijímania moslimov do Európy. Logicky by sa mali stavať proti ich prijímaniu odmietavo, pretože v islame je pomerne hlboko zakorenená rodová nerovnosť, o postoji k LGBTI komunite ani  nehovoriac. Feminizmus a rodová ideológia nie sú vedecké ani logické názory, takže vyčítať logickú protirečivosť im nie je možné. Zo strany niektorých feministiek to môže byť aj naivita, pretože cit dokáže spojiť aj veci, ktoré rozum vylučuje (Stretol som viacero ľudí, ktorí o sebe tvrdili, že sú zároveň kresťania aj komunisti, tak prečo by nemohol byť niekto zároveň stúpencom rodovej rovnosti ako aj rodovej nerovnosti), ale môže tu byť ešte aj iný dôvod.

Dnes sa hovorí o kultúrnej vojne. Logika vojny je taká, že spojiť sa môžu aj ľudia, ktorí sa inak nemajú radi, keď majú spoločného nepriateľa. Keby ste v roku 1933 niekomu povedali, že Stalin a Churchill budú spojenci, tak by vás vysmial. Lenže o desať rokov na to boli skutočne spojencami. Týchto ideových protivníkov dal dohromady spoločný nepriateľ – Hitler. Keď bol v roku 1945 porazený, opäť sa medzi nimi začali prehlbovať rozdiely a stali sa nepriateľmi. Podobne, feministky si dobre rozumejú s islamistami, lebo majú spoločného nepriateľa v kultúrnej vojne, ktorým je kresťanský a logocentrický (úcta k logike, ktorú však feministky vnímajú ako nástroj mužského útlaku) charakter západnej civilizácie. Možno, že feministky dúfajú, že zvýšená prítomnosť moslimov v Európe im pomôže oslabiť kresťanský a logocentrický charakter Európy a otvorí tak cestu k ich sociálnym experimentom. Keď budú kresťanstvo, logika a zdravý rozum porazené, možno si to feministky rozdajú s islamistami o vládu nad západnou civilizáciou (alebo nad tým, čo by z nej zostalo).

Bol som zvedavý, ako sa dá logicky spojiť otvorený postoj voči utečencom z moslimských krajín s bojom za práva homosexuálov, tak som napísal dvom mimovládkam, konkrétne Lige za ľudské práva a Inakosti, ale nedostal som od nich žiadnu odpoveď. Svoju otázku som pritom formuloval vecne a slušne bez vulgarizmov. To, že nereagujú na vulgárne a nenávistné podnety, to by som vedel pochopiť, ale prečo neodpovedajú na normálne položené otázky.

Záver.

Keď porovnávame ľudí, môžeme to robiť podľa rôznych kritérií. Podľa charakteru, inteligencie, vzdelania, výšky, majetku, krásy, fyzickej sily atď. Príroda rovnosť nepozná. Ľudia majú rôznu mieru morálnosti, inteligencie, krásy atď. Rovnosť je náš právny konštrukt inšpirovaný náboženstvom. Rovní sme si len pred zákonom (aj to je len určitý ideál) a pred Bohom. Aj pri porovnávaní kvality náboženstiev sa dajú uplatňovať rôzne kritériá: teologická, filozofická a mystická hĺbka, konzistencia a komplexnosť, realizmus, vyspelosť morálnej náuky, kultúrny a civilizačný prínos atď. V našich právnych podmienkach platí, že náboženstvá sú si rovné, ale nemali by sme zabúdať na to, že garantom tejto rovnosti je kresťanstvo. Aj Dalajlama sa vyjadril, že pre západnú civilizáciu je najlepším (rozumej najvhodnejším) náboženstvom kresťanstvo. Ježiš je pre nás lepším učiteľom než Budha alebo Mohamed. To samozrejme neznamená, že niektorí Európania nemôžu inklinovať aj k islamu a budhizmu. Nie každý sa musí stotožniť s náboženstvom, ktoré prevláda v jeho rodnej krajine. Bolo by však dobré, keby si zachovalo kresťanstvo vo vzťahu k iným v Európe prítomným náboženstvám postavenie prvého medzi rovnými. Kresťania a moslimovia by sa mohli zhodnúť vo viacerých hodnotovo – etických  témach ako sú interrupcie, eutanázia, rodová ideológia, homomanželstvá atď.

Z hľadiska racionality, etiky a civilizačného prínosu je kresťanstvo najlepšie náboženstvo. Proti Gauckovmu spoločenstvu rôznych by som postavil relatívne etnicky, nábožensky a kultúrne homogénne spoločenstvá, ktoré sa správajú tolerantne k menšinám. Moslimovia by mali žiť prevažne v moslimských krajinách ako je Irán alebo Saudská Arábia, kde môžu naplno praktizovať svoje náboženstvo a kde sa preto nebudú cítiť vykorenení. Tí liberálnejšie založení sa môžu, samozrejme,  uplatniť aj v Európe. Migrantov z moslimských krajín by sme mali prijímať len individuálne, výberovo nie masovo.

Aj keď si myslím, že kresťanstvo je vo viacerých ohľadoch kvalitnejšie náboženstvo ako islam a pre západnú civilizáciu vhodnejšie, v žiadnom prípade som tým nechcel povedať, že by islam bol nehodnotný. Naopak, islam obsahuje hodnotné duchovné jadro, ktoré by bolo potrebné očistiť od toho, čo je dobovo podmienené a čo už nezodpovedá modernej dobe (napr. burky, šaríja). Moslimovia by si mali zadefinovať, čo v islame je to nadčasové jadro, čo sa nemôže zmeniť bez toho, aby islam nestratil svoju identitu. Inšpiratívny v tomto smere by mohol byť hlavne súfizmus, ktorý chápe džihád ako vnútorný boj s vlastnými chybami.

Vo všeobecnosti platí, že rôzne náboženstvá existujú preto, lebo ľudia sú rôzni. Majú rôzne potreby. Podobne preto, že ľudia majú rôznu veľkosť nôh, vyrábajú sa topánky s rôznou veľkosťou. Islam je vhodný pre určitý typ ľudí, pre iných sa nehodí. Hoci v právnom zmysle si sú náboženstvá v Európe rovné, z iných hľadísk si rovné nie sú, tak ako si nie sú rovné učivo v prvom ročníku základnej školy a učivo v prvom ročníku vysokej školy. Oboje má však právo na existenciu, má svoje oprávnenie na svojom mieste. Z nášho západného pohľadu by bolo dobré, keby sa islam zreformoval tak, ako kedysi kresťanstvo, ale je na moslimoch, či sa budú reformovať alebo pôjdu naopak cestou väčšieho príklonu fundamentalizmu. Európsky sociálno inžiniersky projekt masovej integrácie moslimov tak môže dopadnúť dobre, ale aj nie, a nebude to závisieť ani tak od nás Európanov ako skôr od moslimov, nakoľko budú oni ochotní sa inkulturovať, nakoľko sa im podarí nájsť zlatú strednú cestu medzi prispôsobením sa a zachovaním vlastnej identity.

Literatúra:

Klaus, V.:Po šesti letech v Egyptě. In: www.institutvk.cz

Kuras, B.:Jak zabít civilizaci. Eminent. 2016.

Ratzinger, J.:Ježiš Nazaretský. I. diel. Dobrá kniha. 2007.

Ratzinger, J.:Ježiš Nazaretský. II. diel. Dobrá kniha. 2011.

Vrabec, P.:Peklo šířené dobrem. Jak neziskovky podrývají základy evropské civilizace. In: Reflex. č. 45. str. 8 – 12. 2016.

Warner, B.:Šaría pre nemoslimov. Centrum pre štúdium politického islamu.2015.

Filmy na youtube:

Islámská Belgie: Obtěžování žen na ulicích.

Feministky milují islamisty. cz titulky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo