Podeliť sa s holubmi

Pri predvianočnej nákupnej prechádzke mestom ma zarazil pohľad na ľudí, ktorí pôsobili ako bezdomovci. Napriek minimu, ktoré vlastnili, sa delili. Delili sa o jedlo s holubmi. Pre niekoho samozrejmosť, nepovšimnuteľná drobnosť. Pre psychológa možno jasne vysvetliteľný jav. Pre mňa, nie psychológa, vec udivujúca, nad ktorou sa dá premýšľať a ktorá mi niečo pripomenula.  

Keď som v jeden deň videla už tretieho muža, ako kŕmi holuby, pripomenulo sa mi, aké dôležité a potrebné je deliť sa. Niekedy sa mi naskytne príležitosť podeliť sa s nadbytkom, darovať niekomu niečo, čo už až tak nepotrebujem, čo už pre mňa nemá až takú hodnotu, alebo niečo, čo si viem ľahko zadovážiť. Juj, ako poteší, keď dakomu sa dá pomôcť a zároveň sa neuberie z vlastného pohodlia, osobných potrieb. Čo je však toto za delenie? Keď mi dopne, prídem nato, že je to skôr len tíšenie svedomia. Veľa ľudí, čo má takmer všetko, chcú mať ešte viac, aby si mohli povedať, že už majú dostatok, ale získajú len nadbytok a na túto vzácnu vlastnosť začnú pozabúdať spolu s tisícami pádnych argumentov, prečo nedať. Česť výnimkám, ktoré existujú, "odtŕhajú si od úst" a delia sa. Títo ľudia dávajú svoj čas, dávajú sami zo seba, odriekajú si vlastné záujmy a vychádzajú k druhým, dávajú druhým a prekonávajú svoj vlastný egoizmus, sebectvo. A prekvapivo sú šťastnejší, než kŕmiči vlastných túžob a potrieb. Sú spokojní a nepotrebujú si tíšiť svedomie. Lebo dávať je viac, ako brať, či dostávať. Lebo delením sa podstatné hodnoty znásobujú. Zväčša sú takíto ludzé len raritou, no nevymreli :) 

Napriek všetkému je delenie sa činnosť, ktorou sa aj chudobní radi obohacujú.

Keď človek ozaj miluje, zrazu dokáže zabudnúť na seba a správa sa tak, že mu nevadí, že odkrajuje zo svojho ... pohodlia, času, peňazí, záujmov, presvedčení, ... . Ten stav, keď sa zaľúbime a vidíme na druhom všetko ideálne, je na nás tak viditeľný, že z nás priamo srší. A keby nesršal, musíme o ňom hovoriť všetkým. Alebo aspoň niekomu. V každom prípade sa chceme podeliť s tým všetkým krásnym, čo je v nás. Pri tejto téme lásky a darovania sa mi natíska do mysle otázka, či to nie je podobne aj s Bohom, ktorý nás stvoril? On, Láska, sa predsa musel chcieť tiež podeliť s láskou, ktorú v sebe mal,má a bude mať. Ale späť k pôvodnej myšlienke. 

Delenie sa, šérovanie, rozdávanie, odkrajovanie. Činnosti, pri ktorých dávame zo seba samých, svojich potrieb, nárokov či práv, ale získavame oveľa viac. V dnešnej dobe pomerne nepopulárna vec, nevenovať sa sebe, ale iným. Hladieť na potreby blízkych, či poloblízkych a umenšovať vlastné. Nezhŕňať, ale dávať. Pomôcť a neočakávať podvedome revanž. Naše srdce sa tak však stáva spokojnejším, my sme naplnenejší a je to pocit, stav, ktorý nám nik nevezme, ak sme konali nezištne a v skrytosti.