Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. december 2016

Rozhovor o barbarskej noci s redemptoristom Jánom Janokom

Rozhovor som viedol s pánom MUDr. Jánom Janokom (02. 03. 1929, Dlhé Klčovo) dňa 27. 10. 2016 v kláštore redemptoristov na Puškinovej ulici v Bratislave.
Rozhovor o barbarskej noci s redemptoristom Jánom Janokom

Čím vás oslovila rehoľa redemptoristov?

Jednak som ich poznal – vychovávali ma –, ale zaujalo ma najmä to, že je tam práca na tuzemských misiách, po našich farnostiach, obnova duchovného života. Naši misionári prídu do farností, vyučujú tam, poskytujú duchovné cvičenia. Oslovila ma tiež mariánska úcta, láska k Eucharistii, úcta k Božej vôli, poslušnosť Svätému Otcovi – tieto body spirituality asi najväčšmi.

Akým spôsobom ste sa ako chlapec dostali do Bratislavy?

Najprv som chcel študovať na meštianskej škole u nás vo Vranove. Otec sa ma spýtal, či chcem ísť na štúdiá do Bratislavy, odpovedal som mu: „Otec, ako vy chcete.“ Veď takto to chodilo na dedine. Ale on ma nechal, aby som sa sám rozhodol, čo chcem vyštudovať. Tak som si povedal, že teda idem. Urobil som doplňovacie prijímacie pohovory, doučoval ma učiteľ z ľudovej školy z Vranova. Býval som v Bratislave v kláštore (takéto lacnejšie bývanie mi vybavil strýko, ktorý už bol rok vysvätený). Prišiel som sem v roku 1940 na gymnaziálne štúdiá, ku kňazstvu ma však ešte čakala dlhá cesta!

Ako dlho ste boli v Bratislave?

Krátko. Redemptoristi zakúpili kláštor v Podolínci, ktorý piaristi postavili v roku 1642 ako gymnázium, no a začiatok školského roka 1941/1942 som už absolvoval tam. Ale o tri roky vypuklo Slovenské národné povstanie a blížil sa k nám front. Riaditeľ nás z obavy o našu bezpečnosť poslal k rodičom. A tam som kopal vojenské zákopy. No a 19. januára 1945 boli oslobodené Košice a aj u nás sa život postupne vracal do starých koľají. Ale už sme vnímali, že sa k moci hlásia komunisti.

Ako to začalo?

V Čechách roku 1946 vyhrali voľby, postupne si upevňovali svoju moc a v roku 1948 donútili Beneša, aby sa vzdal a dosadili Gottwalda. Podľa sovietskeho vzoru začali prenasledovať Cirkev ako najúhlavnejšieho nepriateľa.

Kde vás zastihol začiatok roka 1950?

Zmaturoval som roku 1949 v Rožňave. Od septembra 1949 som študoval v Obořišti pri Dobříši, kde bola súkromná vysoká škola pre redemptoristov. Hneď na začiatku pobytu sme museli absolvovať povinné týždňové školenie, kde do nás vštepovali „pokrokové“ myšlienky komunistickej strany. To, že komunisti postupne preberajú moc v štáte, sme tušili, lebo 20. novembra 1949 boli v predstihu vysvätení za kňazov študenti piateho ročníka a niekoľko štvrtákov. Samozrejme, presný dátum, kedy komunisti proti nám zasiahnu, sme nevedeli.

Tušili ste, že proti vám zasiahnu?

Áno, lebo začiatkom roka 1950 Štátna bezpečnosť (ŠtB) postupne pozatýkala desať vedúcich osobností jednotlivých reholí. Nasledoval psychický a fyzický nátlak, až všetko vyvrcholilo tzv. monsterprocesom pred Veľkou nocou v dňoch 31. marca až 5. apríla. Tam ich obvinili zo špionáže pre Vatikán, z prechovávania zbraní, z príprav protištátneho prevratu a ďalších zločinov.

Aké tresty dostali?

Premonštrát Augustín Machalka dostal 25 rokov, premonštrát Vít Tajovský 20 rokov, jezuita František Šilhan 25 rokov, jezuita Alois Kajpr 12 rokov, jezuita František Mikolášek 9 rokov, františkán Josef Jan Evangelista Urban 14 rokov, dominikán Josef Silvester Braito 15 rokov, gréckokatolícky redemptorista Ján Ivan Mastiliak doživotie, redemptorista Jan Blesík 10 rokov a premonštrát Stanislav Barták dva roky.

Mastiliak dostal doživotie?

Áno, ale to mu neskôr zmiernili najprv na 25 a potom na pätnásť rokov.

Prečo týchto rehoľníkov odsúdili?

Už v tom čase bolo vedením Komunistickej strany Československa rozhodnuté, že komunisti zasiahnu proti rehoľníkom v rámci Akcie K, a tak to všetko potrebovali nejako zdôvodniť a ospravedlniť pred verejnosťou. Na to slúžil práve monsterproces. A dosť im v tom pomáhali aj rozhlas a noviny.

A potom prišla barbarská noc.

Trinásteho apríla 1950 prišli k nám do Obořišťa okolo 22.30 h, vyzváňali, mali aj zbrane, my sme nemali šancu sa brániť. Neexistoval odpor, nemalo to zmysel. Okrem toho, my sme boli naučení, že aké trápenie nám Pán Boh pošle, aby sme to prijímali ako Božiu vôľu, že Pán Boh nás neopustí. My sme boli na izbe traja, prebudili nás, prikázali nám, aby sme sa obliekli, zbalili najnutnejšie veci a zhromaždili sa v jedálni. Potom nás každého vypočúvali a hnevalo ich, že sme mali na palcoch malé ružence, ktoré sme my volali „päťročnica“ – toto ich hnevalo, ten názov. Povedali nám, že sme protištátne živly a oznámili nám, že pôjdeme na krátky čas do sústreďovacích kláštorov.

Milosrdných bratov vraj počas barbarskej noci nebrali, lebo komunisti nechceli, aby ich prirovnávali k nacistom, keďže tí poslali nejakých milosrdných bratov do koncentračných táborov.

Tomu neverte, na nejaké prirovnávanie oni nedbali, brali aj ich, zobrali im nemocnice. Aj rehoľné sestry počas Akcie R brali, robili rýchlokurzy pre dievčatá, aby ich nahradili.

Ako sa vyznali vo vašom kláštore?

Plány sústreďovacích kláštorov si urobili oficiálne, pred barbarskou nocou prišli a zmerali si to.

Z čoho vás ešte obvinili?

Inzercia

V kostole dali predtým za oltár zbrane a potom ich tam akože našli.

Čo nasledovalo po tom, ako vás vypočuli?

Naložili nás do policajných „antonov“. Najprv sme si mysleli, že ideme na Sibír, ale nadránom sme zistili, že nás vezú do Králíkov, na Horu Matky Božej. Bol tam kláštor, ktorý Česi dostali od Nemcov, keď ich po vojne vysťahovali. V kláštore už boli spolubratia, ktorí napchávali slamníky. Na tých slamníkoch sme prvé noci spali. Uložili nás na povalu vedľa v pútnickom dome.

Prevoz bol pokojný? Známy je konflikt v sústreďovacom kláštore v Podolínci, kde asi dvesto obyvateľov okolitých dedín bránilo rehoľníkov.

Tam to bolo výnimočné, bol to nerozum voči presile vojska, potom mnohých chlapov zbili, vyšetrovali a pozatvárali. Nemalo to zmysel, ale bolo to od ľudí gesto, že to zvážanie rehoľníkov bolo protiprávne. U nás v Králíkoch to bolo pokojné. Nebili nás, nič také. V kláštore boli kuchári, príslušníci Sboru národní bezpečnosti (SNB), vedúci kláštora – ten mal hlavný cieľ nás „prevychovať“, aby sme prijali filozofiu socializmu.

Hladovali ste?

Vôbec sme nehladovali. Ľudia nám posielali balíky potravín.

V mnohých kláštoroch vraj vládol prísny režim.

U nás nie. Prísny režim však bol v Pezinku a Báči, v Čechách v  Želive, kde dávali „rebelov“, takých, ktorí sa počas barbarskej noci búrili proti presunu. Najhorší nebol režim v kláštore, ale to, že nás zobrali z našich kláštorov, zakázali nám činnosť, paralyzovali nás. Báli sa toho, že kňazi ovplyvňujú ľudí, že ich učia a povzbudzujú. Mnohí utiekli zo sústreďovacích kláštorov, aby mohli vyštudovať v cudzine, keď tu sa nedalo. Už tie úteky dokazovali, že kláštory neboli prísne strážené.

Čo ste v kláštore robili?

Hľadali nám všelijaké roboty. Jednotné zemědělské družstvo (JZD) v neďalekej dedine si vyžiadalo na pomocné práce desiatich mladých rehoľníkov. Pri práci strážil jeden príslušník SNB, aby sme sa nedostali do kontaktu s bežnými zamestnancami JZD, iba s inštruktorom, ktorého nám pridelili. Vo voľnom čase sme sa snažili študovať, najmä soboty a nedele. Študovali sme, samozrejme, tajne. Naši pátri profesori sa nám snažili dávať prednášky z predmetov, ktoré sme podľa študijného plánu mali študovať, a mohli sme u nich robiť aj skúšky. Takto sa začala kryštalizovať neskoršia „tajná cirkev“. Predtým mala každá diecéza svoj seminár. To všetko však komunisti zrušili.

Lenže v auguste 1950 komunisti zriadili dva nové semináre – jeden pre Čechy v Prahe a druhý pre Slovensko v Bratislave.

Ale Rím to neschválil, tak sme tam nenastúpili.

Čo nasledovalo potom?

Štát sa rozhodol, že nás prevychová v pomocných technických práporoch (PTP). Česi chodili na Slovensko a naopak, to bola zásada. Ja som budoval rozjazdové plochy na letisku na Sliači a bytovky v Sliači, robil som pomocné práce.

Dalo sa po roku 1950 študovať za kňaza?

Áno, dalo, ale bolo to kontrolované ŠtB. Ak sa niekto prihlásil, hneď ho kontaktovali, aby sa stal ich agentom, aby im donášal. Boli aj takí, ale bolo to veľmi dobré, že sa do seminárov hlásili záujemcovia s úprimným srdcom, lebo keby sa báli, tak by tu potom bola strašná prázdnota, tajná cirkev nedokázala vysvätiť dostatočný počet, lebo to všetko sa dialo len vo voľnom čase, po zamestnaní. Ja som takto študoval po roku 1965 u Jána Ivana Mastiliaka, keď ho pustili z väzenia. Robil som sedem rokov lekára v Bardejove a dochádzal som za ním do Prešova, kde býval. Mastiliak študoval ako gréckokatolík v Ríme, jeho brala ŠtB ako agenta.

A potom ste sa po rokoch dostali opäť do Bratislavy.

Áno, keď som 31. 12. 1953 skončil v PTP, prišiel som do Bratislavy, pretože do našich kláštorov, odkiaľ nás počas barbarskej noci vyviezli, sme sa už vrátiť nemohli. Našiel som si ročnú brigádu, lebo vtedy platili predpisy, že by som musel ísť pracovať do Prešova, do miesta trvalého bydliska.

Skúste v skratke opísať, čo bolo ďalej.

Začal som študovať medicínu a 18. júla 1961 som bol promovaný. A potom, keď prišiel Dubček, pokračoval som v prerušenom štúdiu za kňaza. Za Dubčeka bola možnosť, že keď ste mali jednu vysokú školu a prijali vás na druhú, museli vás zo zamestnania pustiť. Išiel som do Litoměříc dokončiť školu, tajné skúšky mi uznali. V roku 1971 som bol vysvätený a 4. júla v tomto roku som mal primície v rodnej obci. Potom som pôsobil osem rokov ako kňaz v Čechách, následne desať rokov v Košiciach. Napokon prišiel rok 1989, no a 1. januára som sa stal dôchodca, 8. januára 1990 som prišiel opätovne do Bratislavy a odvtedy som tu.

Ako by ste jednou vetou opísali svoj bohatý a zaujímavý život?

Pán ma viedol.

Žije v najmenšom bratislavskom sídlisku - Lamači. Má rád rockovú muziku, prírodu, knihy.

Odporúčame

Blog
Akcia K – 4. časť

Akcia K – 4. časť

Akcie ŠtB mávali vždy svoje vyhodnotenia a výnimkou nebola ani Akcia K. Správa konštatovala veľký úspech, po akcii boli príslušníci ŠtB odmenení. Správa však nemohla zamlčať, že akcia neprebehla bez problémov. Pritom prvotné priebežné hlásenia nehovorili o ničom výnimočnom. Rehoľníci, ktorým bolo stroho oznámené, že v spoločnosti nastávajú zmeny, prijímali – až na výnimky, väčšinou mladých - svoj osud pokojne až apaticky. Nie však obyvatelia, ktorí sa rozhodli rehoľníkov brániť.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.