Kto je bez hriechu, nech...

V napätí pokory a pýchy

    Jedným z príznakov sociálnej polarizácie je vzájomné obviňovanie, ktoré úzko súvisí so snahou o vylúčenie nášho ideologického a sociálneho náprotivku na perifériu, mimo reálneho dosahu na spoločenské a politické dianie. Sociálne a politické skupiny za problémy, s ktorými sa musia potýkať, obviňujú svojho ideologického oponenta a často v ňom vidia jedinú a absolútnu príčinu prítomného zla. Tento morálny a epistemologický postoj sa nachádza v jadre sociálnych konfliktov. Verejný priestor je v tomto duchu bojiskom osobných záujmov, na ktorom sa používajú klamlivé zbrane ospravodlivenia seba samého a exkomunikácia vinníka. Hodnotné analýzy tohto javu v kontexte vojny v Juhoslávií, ale s veľkým potenciálom aplikácie v najrozličnejších konfliktných situáciách, nám ponúka teológ chorvátskeho pôvodu Miroslav Volf. Píše, že nikto by asi nemal pochybovať o tom, že viditeľní páchatelia zločinu, agresori, sú za svoje skutky evidentne zodpovední a sú nositeľmi viny. Mimoriadne dôležitá otázka, ktorú si Volf v tejto súvislosti kladie je, ako je to s obeťami. Sú nevinné? Aj keď obeť zločinu mohla byť v prvom momente nevinná, je otázne, či si svoju nevinnosť uchováva aj počas celých dejín konfliktu. Na túto otázku má Volf negatívnu odpoveď. Podľa neho, a to platí predovšetkým v dlhodobých konfliktoch, neexistuje číra nevinnosť. Jednoducho povedané, všetci sme vinní. Dôležitú úlohu tu zohráva naša neschopnosť prijať pravdu o vlastnej slabosti a svoj podiel zodpovednosti. Je presvedčený, že k podstate hriechu patrí aj urputná nechuť pripustiť si vlastný hriech, čo je podstatou pýchy, ktorá je sebaklamom. V konfliktoch, ktoré sa postupne rozrastajú v dlhodobých dejinách zla sa z včerajších obetí stávajú dnešní páchatelia a z včerajších páchateľov dnešné obete. Svedomie človeka sa tak nachádza medzi dvoma prístupmi ku konfliktom. V klamlivej pýche môže každého obviňovať a vynášať súd všetci ste vinní, alebo si môže osvojiť oslobodzujúcu pravdu a v pokore vyznať, že všetci sme vinní.

Matka a hriešnica

    Veľavravným príkladom tohto typu pokory je aj postoj geniálneho francúzskeho teológa Henriho de Lubaca, ktorý sa vo svojich textoch snažil mierniť teológov a kresťanov, ktorí Cirkev extenzívne kritizovali. Poukazoval na to, že je potrebné obzrieť sa za seba a všimnúť si, že všetko dobro, ktoré máme, máme v podstate od nej. Aj ten teológ, ktorý by tvrdo a hoci aj pravdivo vystúpil voči rôznym nezriadeným pomerom v Cirkvi, musí vždy pamätať na to, že aj to vzdelanie, ktoré má, a ktoré mu umožňuje vidieť jej mnohé nedostatky, v konečnom dôsledku dostal na cirkevnej pôde. Môže jej byť vďačný za to, že mu umožnila intelektuálny rozvoj, ktorý ho uschopňuje vidieť a pomenovať problémy tej, ktorá ho „porodila“. Nech už je to akokoľvek, pre Henriho de Lubaca je Cirkev predovšetkým Matka. Pritom on sám by jej mohol ako prvý mnohé vyčítať za krivdy a nespravodlivosti, ktorých sa na ňom samom jeho Matka dopustila ako zlá macocha. Kvôli jeho „pokrokovým“ teologickým názorom, ktoré však samotný de Lubac nadobudol vďaka štúdiu hlbokej cirkevnej patristickej a biblickej tradície, mu Cirkev zakázala vyučovať a venovať sa kontroverzným teologickým otázkam. De Lubac to niesol pochopiteľne ťažko, na Cirkev však nezanevrel a trpezlivo prečkal obdobie odmietnutia, až kým nebol rehabilitovaný a v roku 1983 pápež sv. Jánom Pavlom II. vymenovaný za kardinála za svoje teologické zásluhy. Epistemológia aj morálny náhľad Henriho de Lubaca bol celkom iný, ako postoj človeka, ktorý vytvára hrádzu vylúčenia medzi sebou a svojim nepriateľom. De Lubac mal navzdory tomu, že bol v práve, morálny postoj trpezlivosti a odpustenia, ktoré mu pomohli ustáť náročné obdobie. Tento postoj bol v konečnom dôsledku kľúčom k opätovnému zjednoteniu sa s Cirkvou, ktorá napokon uznala jeho teologického génia a prijala mnohé, či už priamo alebo nepriamo, z jeho teologických pozícií. Epistemologicky videl de Lubac široké súvislosti problému. Neredukoval Cirkev len na nespravodlivosť, ktorej sa na ňom dopustila. Videl, že Cirkev, predovšetkým v duchovnom zmysle, je oveľa viac ako len sociálna organizácia neschopná pochopiť jeho teologický prínos. To mu umožňovalo priniesť plodnú a liečivú duchovnú obetu a prispieť tak k obnove tej, ktorá ho odmietla.
    Ďalším príkladom je v tejto súvislosti postava Karla Rahnera. Ten v jednej prednáške o prekážkach viery v dnešnom svete ako jeden z najvýznamnejších faktorov označil samotnú Cirkev. Rahner v prednáške tvrdou kritikou vôbec nešetril a na Cirkvi takpovediac nenechal suchú nitku. Hovoril o nej ako o hriešnici na všetkých úrovniach jej hierarchickej štruktúry, ako o Cirkvi úbohých hriešnikov. Hovoril o jej nedostatočnosti, konečnosti, krátkozrakosti, zaostávaním za požiadavkami aktuálnej chvíle. Obvinil ju z toho, že pričasto viac nadŕžala mocným a menej bývala advokátom chudobných, že svoju kritiku mocných vyslovovala tak potichu, že jej skôr išlo o alibi, než o to, aby vstúpila do reálneho konfliktu. Vo svojich úradných činiteľoch sa podľa Rahnera často dopustila bezprávia na svätcoch, mysliteľoch, na bolestne hľadajúcich a teológoch, ktorí jej len chceli nezištne slúžiť. Podľa neho sa teológia a filozofia Cirkvi neraz vyznačovala suchou priemernosťou. Pravoslávnym a protestantom sa často ukazovala ako anatemizujúci sudca a nie ako milujúca matka, ktorá vychádza v ústrety svojim deťom. Herézami sa nechávala vylákať do (ideologickej) jednostrannosti svojich protivníkov. V prednáške ju ďalej označil ako malomeštiacku karhajúcu guvernantku, ktorá reglementuje život spovedným zrkadlom, ktoré sa možno hodí pre život malého mestečka 19. storočia. Pričasto sa podľa Rahnera spytovala po usporiadaných mravoch bez jedinej chybičky, namiesto toho aby sa spytovala na veľkodušnosť a milujúce srdce, na udatnejší život. Zdôraznil aj to, že je primnoho veľkých duchov, ktorým sa nezmohla dokázať svoju vierohodnosť, je ich primnoho na to, aby sme mohli vidieť zodpovednosť len na druhej strane.
    Ak by Rahner zostal pri týchto (nutno dodať, že v mnohom pravdivých) výčitkách, zapadal by do schémy súčasnej obviňujúcej a sebavyviňujúcej sociálnej polarizácie. Jeho prorockej kritike dáva duchovnú silu záver prednášky, kde sa on sám začleňuje do dejín hriechu a slabosti. Kladie rečnícku otázku, či aj MY nie sme hriešnici, či aj MY nepatríme k tomu stádu, ktoré svojou priemernosťou, zbabelosťou a egoizmom zatemňuje Evanjelium. Máme právo ako prví hodiť kameň na hriešnicu, ktorá stojí obžalovaná pred Pánom a nazýva sa Cirkev? Podľa Rahnera sme všetci (vrátane jeho) spolu s ňou obžalovaní. Povedal, že človek nachádza seba len v tvrdom a jednoznačne náročnom spoločenstve. Pre dnešného človeka jestvuje iba jedna cesta – vydržať ťarchu spoločenstva a cestu do skutočnej slobody a pravdy. To podľa neho môžeme dosiahnuť tak, že s Cirkvou budeme žiť a budeme spolu s ňou niesť jej bremeno, ktoré je aj našim vlastným. Svoju prednášku ukončil konštatovaním, že hriechmi Cirkvi môže byť naša viera napadnutá, ale nemusí na ňu zomrieť, ak ju my sami nenecháme zomrieť vo svojom srdci.

Láska, ktorá prekračuje hranice    

    Vzťah hriešnika k hriešnej Cirkvi nie je vlastným predmetom tohto textu. Ten nám len veľmi dobre poukazuje na niečo veľmi užitočné aj pri snahe o pochopenie našich medziľudských, sociálnych, ba aj politických vzťahov. Podobne, ako je tomu v prípade kritiky Cirkvi, môžeme ten istý mechanizmus vidieť aj v sociálnej polarizácii, o ktorej som písal vyššie. De Lubacova meditácia o Matke a Rahnerova elégia o jej hriechoch nám vysvetľujú, že navzdory realite jej slabostí a pádov nikdy neprestali byť jej synmi, ktorí, minimálne v prípade de Lubaca, v hrdinskom mučeníctve stáli pri nej, aj keď sa k nim ona správala ako macocha. Išlo o postoj sebazaprenia a obety za tú, ktorá si to v konkrétnych historických podmienkach nezaslúžila. Na Cirkev nikdy nezanevreli, ale v sebareflexii si sami uvedomovali svoju slabosť. Všímali si, že oni sami patria medzi tých, ktorí Cirkvi svojimi hriechy ubližujú. Ich pokorná trpezlivosť a veľmi dôležité historické vedomie ich priviedlo k tomu, že Cirkvi ponúkli všetky svoje dary a talenty pre jej posvätenie. Sama Cirkev v konečnom dôsledku prijala mnohé z ich teológie, čím prispeli k jej výraznej obnove, predovšetkým prostredníctvom Druhého vatikánskeho koncilu. V samom základe ich postoja bolo morálna snaha hľadať dobro druhého a hlavne spoločné dobro, ktorému slúžili. Ak tento postoj vztiahneme na naše aktuálne sociálne problémy, môžeme sa nechať priviesť k poznaniu, že popri kritike druhého (aj keď pravdivej), sme my sami tými, ktorí svojou ohraničenou ideológiou nie sú schopní poňať svet v jeho celistvosti a z nášho uhľa pohľadu riešiť všetky jeho problémy. Tieto priepasti sa dajú preklenúť láskavým sebadarovaním a podanou rukou. Ak si myslíme, že sme lepší ako tí druhí, môžeme sa im ponúknuť ako dar. Kľúčom je uvedomenie, že sme na jednej antropologickej lodi – sme principiálne slabí, nedostatoční, chybujúci a všetci spoločne prispievame k mizérii, ktorá nás obklopuje. Pokorné vedomie tejto spoluzodpovednosti môže byť predpokladom pre citlivú zhovievavosť s chybami druhého a priznaniu si, že tak ako druhý potrebuje nás, tak aj my potrebujeme jeho. Dôležité je nezanevrieť na toho, od ktorého cítime zranenie, krivdu alebo vyslovene nenávisť. Máme tendenciu strániť sa od toho „zlého“, ale bolo by užitočnejšie v sociálnej kontemplácii, prelínaní našich životov vzájomne si niesť bremená a spoločnými silami riešiť problémy. Ide o epistemoligcké a morálne postoje, ktoré sú veľmi dôležité v procesoch sociálnej obnovy a hľadania jej jednoty. Môžu byť inšpiráciou a prorockým povzbudením aj pre našich ideologických súperov. Na tomto mieste možno uviesť Volfov veľavýznamný dodatok, podľa ktorého nemusíme niekoho považovať za nevinného na to, aby sme ho milovali.

Jazyk mieru

    Ľudská skúsenosť ukazuje, že vo všeobecnosti je náročné zavádzať morálne teórie do praxe. Nič však nebráni tomu, aby sme sa aspoň pokúsili navrhnúť prvky étosu, ktorý by mohol viesť von z bludného kruhu sociálneho obviňovania. Začať by sme mohli jazykom – spôsobom vyjadrovania, ktorý ústi do nášho konania. Ján Pavol II. v úvode svojho pontifikátu v príhovore k svetovému dňu pokoja v roku 1978 vyzýval hovoriť jazykom mieru. Podľa Jána Pavla II. je jazyk stvorený na vyjadrovanie myšlienok srdca a na zjednocovanie. Stáva sa však, že je väzňom vopred pripravených formúl a je tak záťažou pre srdce. Vo svojom príhovore si Ján Pavol II. ďalej všíma, že irónia, drsnosť pri posudzovaní, kritika, systematické spochybňovanie, trvanie na našich nárokoch, presahujú našu reč a dusia sociálnu lásku a spravodlivosť. Jazyk, ktorý sa vyjadruje z hľadiska sily alebo skupinových a triednych bojov, priateľov a nepriateľov zapríčiňuje vznik bariér a nenávisť. Nezabúda dodať, že vplyv majú aj spôsoby vyjadrovania vo výmenách názorov a debatách politických konfrontácií. Podľa pápeža srdce oddané mieru sa vyznačuje túžbou počúvať a porozumieť, rešpektom, jemnosťou a dôverou. Jazyk, ktorý sa vyznačuje týmito vlastnosťami je na ceste k pravde a mieru. Ako napokon Ján Pavol II. zakončuje, jazyk mieru sám osebe vytvára nový priestor pre mier.