Nie 7, už 8. Zmenilo sa niečo?

Prebehlo osem rokov od vraždy novinára a jeho snúbenice. Zopakujem svoj rok starý článok: Páchateľov tohto odporného činu stále nemáme nájdených, prípad je naďalej otvorený. Vyšetrovanie stagnuje a na hanbu sveta trčíme v domnienke, že vládni predstavitelia vedia o čosi viac o tejto vražde. Legendárne hlásenia o známych páchateľoch tak ostávajú medzi nami do dnešného dňa. Samozrejme, naďalej iba ako hlásenia. Žiaden progres, žiaden pokrok.

Objektívna žurnalistika - máme ju na Slovensku? (blog)

Smutným obrazom doby je, že rok staré tvrdenie je stále pravdivé. Neurobilo sa absolútne nič, ba sa urobené ešte aj “odrobilo” naspäť. Máme prvenstvo v deštruktívnej súdnej politike a ešte sme aj na to hrdí. Dosť blbé. 

Ale pár slov k osobnosti slovenskej žurnalistiky: bol skutočným etalónom novinára a nemožno mu odobrať, že ho ako jediného brali politici vážne. Od takých, až po onakých. Nikomu sa nevyhrážali verejne tak, ako Jánovi Kuciakovi. Nikomu sa nechceli pomstiť až tak, ako práve Jánovi. Pochopiteľne, s jeho smrťou prišla úplne nová kultúra tlačových konferencií - útočiť na novinára začalo byť úplne normálne. 

Čo sa však po smrti Jána a Martiny zmenilo tiež, je aj novinárska kultúra. Vykonávať robotu faktu, “hrabania sa“ v štatistikách, prehľadávania dát a sakra dlhej a náročnej práce už nebolo bezpečné. Veď pochopiteľne, keď sa za to priam zomieralo. Investigatíva ustúpila a na scénu prišli buď jednostranne kritické komentáre, alebo hladkajúce plátky - a to je reč o ktorejkoľvek strane. Práve odchodom objektívnej žurnalistiky vo forme Kuciaka sa vynorili na povrch zemský portály, ako je Infovojna, či Ereport. Tie prišli ako odpoveď na dopyt po komentároch - už ale nie tých mainstreamových, ale tých druhých - alternatívnych. Predsa len to bola možnosť, ako nečítať len jeden typ komentáru - keď nechcem čítať kritiku Fica, chcem čítať kritiku Matoviča. O tom to celé je. Alternatívne média vznikli z jednoduchého dôvodu - čitateľ chcel čítať iný typ komentára, ako je ten z hlavného prúdu. Komentára, ktorý vznikol ako útočisko pred oveľa nebezpečnejšou prácou - skutočne objektívnou investigatívnou žurnalistikou. 

Nemožno sa teda čudovať ani kritike médií - faktom je, že sa stratila objektivita - z istej časti aj dôsledkom silnej nenávisti voči novinárom. To však nie je jediným faktorom. Tým ďalším je hlavne strata dôvery v hodnoty - hodnoty, ktoré kedysi predstavovali oveľa silnejšiu bariéru, než slová agresívneho panáčika na tlačovej konferencii. Hodnoty, kde na ich porážku musel druhý breh použiť násilie - občas to vyzerá tak, že sa mu to aj podarilo. 

Nehádžme preto vinu na ani jednu zo strán - jedna vznikla zo strachu, tá druhá vznikla zo znechutenia. A aj keď stále existujú výnimky - novinári, ktorí skutočne rozvíjajú témy korupcie a klientelizmu - mnohokrát sú svojim tichom prekričaní tými, ktorých komentáre a výkriky robia väčšie senzácie a videnia. Nudná investigatíva tak ustupuje smotánke a bezhlavej kritike. Čiže duplom sa nemožno čudovať, že mnoho čitateľov dnes chodí už nie úplne do takpovediac červených denníčkov. 

Dovoľte mi však k záveru použiť ďalšiu pasáž z minuločného blogu, je pomerne trefný: 

Ak máme mať objektívnu žurnalistiku, je potrebné, aby novinári, ktorí berú svoju profesiu vážne, prestali hrať politické hry a vrátili sa k základným princípom svojej profesie – pravde, overeným faktom a vyváženému pohľadu na dianie. Pretože robiť politickú kampaň najslávnejším stranám s preferenciami vyššími ako má ktokoľvek iný – na to treba ísť do politiky. Je totiž ľahké sadnúť si za klávesnicu a vypľuť ako novinár hocijaký komentár, ktorý by inokedy išiel do poslednej sekcie medzi obyčajných blogerov. Ale novinárčinu faktov, poctivých dát a analýz – to už dnes robí len málokto. A to je škoda.

A hoci bola táto udalosť zlomová v našich dejinách. Je dôležité si pamätať, že boj proti korupcii môžu odvadzať všetci, nie len investigatívni novinári (a žiaľ, tých je čoraz menej). Stačí obyčajným sledovaním verejných zákaziek, tendrov a zmlúv v okolí - v miestnych úradoch, na mestských zastupiteľstvách a podobne. Hovorí sa tomu občiansky aktivizmus. Ten nie je len o pokrikoch na námestiach, dvojročných odznakoch ALL FOR JAN, nespokojných hercoch na pódiach, facebookových odznačikoch, či visačkách, vlajkách, vejúcich nad celým námestím, či niekedy až prehnane hlučných mladých s transparentmi nad hlavou. Je o malej, tichej, no poctivej práci, ktorá začína v našom vlastnom okolí. Urobiť sa dá veľa - a ak to budeme robiť všetci, vtedy bude na Slovensku lepšie. 

Aj na to ukazovali články Jána Kuciaka. Na občiansku angažovanosť, ktorú môžeme mať všetci aj bez toho, aby sme na námestiach mrzli a z plných pľúc kričali nejaké časom spopularizované frázy. 

A faktom je, že ak by sme dokázali byť triezvi, dnes by som nemusel citovať rok starý článok. 

Majte sa pekne.