Objektívna žurnalistika - máme ju na Slovensku?

Na začiatok mierna odbočka: Uplynulo už sedem rokov od vraždy novinára Kuciaka a jeho snúbenice. Páchateľov tohto odporného činu stále nemáme nájdených, prípad je naďalej otvorený. Vyšetrovanie stagnuje a na hanbu sveta trčíme v domnienke, že vládni predstavitelia vedia o čosi viac o tejto vražde. Legendárne hlásenia o známych páchateľoch tak ostávajú medzi nami do dnešného dňa. Samozrejme, naďalej iba ako hlásenia. Žiaden progres, žiaden pokrok.

Ján Kuciak bol výnimočný – najmä v novinárskej branži. Objektivita, ktorú obsahovali jeho články, bola nenahraditeľná. Mnohé z nich naháňali najväčším mafiánom strach a biele goliere nútili robiť tie najpodlejšie kroky na vlastnú záchranu – veď pochopiteľne, ktosi ťa naháňa a šliape ti po prstoch, ty sa brániš. A akú zanechal myšlienku? Zanechal odkaz potreby objektívnej žurnalistiky. Žurnalistiky faktu, “hrabania sa“ v štatistikách, prehľadávania dát a sakra dlhej a náročnej práce. Veď napokon, bol to práve Ján Kuciak, ktorý vyhrával prestížne novinárske ceny za svoju poctivú prácu, ktorej sa bál nejeden vládny politik. Príkladom bola kauza (síce malá, no významná) Maják nádeje, kde útočisko pre týrané ženy s deťmi si prehadzovali ako loptu vzájomne do rúk ľudia ako Pavol Rusko a Marián Kočner. A to je dôležitým hráčom nie len tento prípad, o Kočnerových kauzách písal Ján Kuciak siahodlhé články, ktoré ho na konci dňa stáli jeho vlastný život.

Žurnalistika a investigatíva dnes

Nie nadarmo sa hovorí, že novinári sú strážcovia demokracie. Ján Kuciak bol toho príkladom. Zanechal stopu, v ktorej by mohli mnohí dnes pokračovať. A výsledok? Dnes mnohé z článkov v najčítanejších denníkoch majú podobu komentára, nie objektívneho článku. Neustále spájanie a vytváranie väzieb medzi jednotlivými stranami sú ukážkovým príkladom. Opýtajme sa sami seba: kedy naposledy bol vydaný článok z Denníka N, ktorý nerozdeľoval opozíciu a nerobil z opozičného trojlístka PS, SaS a KDH budúcu koalíciu? Kedy naposledy nebol vydaný článok, ktorý hovoril o prepadnutom hlase pre volebnú koalíciu Slovensko, KÚ, Za ľudí?

A práve tu sa dostávame k hlavnému problému súčasnej slovenskej žurnalistiky – zaujatosti a absencii objektivity. Nie je tajomstvom, že mnohé médiá dnes slúžia skôr ako "hlasné trúby“ svojich vlastníkov či ideologických prúdov. Príkladom je slovenský bulvár – kedy naposledy povedal a zverejnil niečo kritické voči svojmu majiteľovi – teraz už prepustenému Jaroslavovi Haščákovi? Ľudia, ktorí zarábali miliardy na pochybných IT tendroch, ako je Brhel, Výboh, či Haščák, vlastnia mediálne impérium na Slovensku. Všetok bulvár je ich, všetká česť patrí im. Investigatívna žurnalistika, ktorá sa kedysi opierala o tvrdé dáta a fakty, dnes často ustupuje emotívnym naratívom a politickým preferenciám. To isté platí pre STVR, ktorej dôveryhodnosť deň čo deň klesá. Prečo asi? 

A o dezinfoscéne už nehovoriac. Tá je pokladom a učebnicovým príkladom, keď je reč o zaujatosti a neobjektivite (viď. Madam Už Vám niekto povedal, že máte pekné, dlhé nohy?)

Už Vám niekto povedal, že máte pekné, dlhé nohy?

Problémy dnešného online sveta

Kde sú dnes novinári, ktorí by sa venovali skutočne hlbokým analýzam, odhaľovaniu korupcie či klientelizmu na najvyšších miestach? Mnohí odišli (preto chýbajú), ďalší sú zastrašovaní a tí, ktorí ostali, sa často venujú iba povrchnej investigatíve (hladkajúcim komentárom), kde sa nesnažia ísť po podstate problému, ale skôr po senzáciách a špekuláciach.

Moderná doba, iné záujmy – je to problém?

Objektívna žurnalistika v dnešných dňoch trpí pod náporom clickbaitov, politických záujmov a nedostatočnej ochoty ísť proti prúdu. A aj keď stále existujú výnimky – odvážni novinári, spočítaní na prstoch jednej ruky, ktorí sa snažia udržať tradíciu pravdivého a nestranného spravodajstva – je ich, žiaľ, čoraz menej. Je ich málo - málo tých, ktorí sa okrem pokrikov postavia voči zlu a verejne ho pomenujú. Či už cez knihy alebo články, ako to robí investigatívny novinár Marek Vagovič. Kuciakov odkaz stále žije, no otázkou ostáva, či bude mať kto v jeho šľapajach pokračovať. Dva roky nosiť odznaky s odkazom ALL FOR JAN je fajn, ale kto odvtedy urobil, resp. vytvoril podobné dielo ako on? Dielo, ktorého by sa báli aj najmocnejší žraloci v mori, plnom malých, bezbranných a bezmocných rýb? Boli to žraloci, ktorí oceány ovládali podvodom, zlom a násilím. A predsa tam bola oproti nim obyčajná ryba, ktorej sa báli. 

Komentátori a občiansky aktivizmus

Ak má mať Slovensko skutočne slobodnú a objektívnu žurnalistiku, je potrebné, aby novinári prestali hrať politické hry a vrátili sa k základným princípom svojej profesie – pravde, overeným faktom a vyváženému pohľadu na dianie. Pretože robiť politickú kampaň najslávnejším stranám s preferenciami vyššími ako má ktokoľvek iný – na to treba ísť do politiky. Je totiž ľahké sadnúť si za klávesnicu a vypľuť ako novinár hocijaký komentár, ktorý by inokedy išiel do poslednej sekcie medzi obyčajných blogerov. Ale novinárčinu faktov, poctivých dát a analýz – to už dnes robí len málokto. A to je škoda.

A hoci bola táto udalosť zlomová v našich dejinách. Je dôležité si pamätať, že boj proti korupcii môžu odvadzať všetci, nie len investigatívni novinári (a žiaľ, tých je čoraz menej). Stačí obyčajným sledovaním verejných zákaziek, tendrov a zmlúv v okolí - v miestnych úradoch, na mestských zastupiteľstvách a podobne. Hovorí sa tomu občiansky aktivizmus. Ten nie je len o pokrikoch na námestiach, nespokojných hercoch na pódiach, vlajkách, vejúcich nad celým námestím, či niekedy až prehnane hlučných mladých s transparentmi nad hlavou. Je o malej, tichej, no poctivej práci, ktorá začína v našom vlastnom okolí. Urobiť sa dá veľa - a ak to budeme robiť všetci, vtedy bude na Slovensku lepšie. Aj na to ukazovali články Jána Kuciaka. Na občiansku angažovanosť, ktorú môžeme mať všetci aj bez toho, aby sme na námestiach mrzli a z plných pľúc kričali nejaké časom spopularizované frázy. 

Prajem príjemný zvyšok dňa.