A presne tak som jedného dňa urobil. Tak vznikol nižšie uvedený sonet. Obrázok k blogu sa vzťahuje k tomuto sonetu.
Mesiac nad hájikom
Kúzelný svit splnu na kopcovitý hájik dopúšťa,
od Poľany rozľahlosť hviezdnatého Neba prekvapuje,
ku nemu sa len cvrlikanie snuje ponad biele ruže
– noc hriechy odpúšťa Lunou postriebreného riečišťa.
Kmitanie fotónov ľudské svetlo oproti vypúšťa,
pomarančové more lampášikov v meste vyžaruje,
len na niečo, čo pred zlom bolo, odkazuje v čistej hudbe
– noc všetko diabolčenie v žiare lampiónov rozpúšťa.
Už len mušky-svetlušky sa pod mámivým kotúčom mihotajú,
už len nesmrteľný chrúst na nezábudke na Andromedu hľadí,
už len topole odkrývajú zvláštnosť Bytia vesmírneho kraju.
Do výšky unesený, do taja Bezmedzného, kde nie sú protiklady,
do diale k planétam, kde cvrkot i mušky-svetlušky sa rovnako hrajú,
do posledného Obklopujúceho, čo so všetkými dušami ladí.
Uvedená báseň je z mojej básnickej zbierky pod názvom Lyrika mojich miest.
Básnická zbierka ako e-kniha sa predáva napr. cez webovú stránku:
https://www.martinus.sk/3040675-lyrika-mojich-miest/e-kniha
Tu je tiež pod fotkou obálky možné si voľne stiahnuť ukážku: prvých desať básní zbierky.
Autor