Krajina čakajúca na spravodlivosť

Jeho príchod do Libanonu bol vzácnou príležitosťou oživiť dlhodobo a opakovane umlčovaný boj za pravdu a zodpovednosť a potrestanie vinníkov za katastrofu ničivého výbuchu v bejrútskom prístave. Ničiaca sila výbuchu bola najväčšou akú Libanon  zažil v posledných desaťročiach. Nie je náhodou, že výbuch zničil východnú časť Bejrútu obývanú prevažne kresťanskou populáciou a preto aj záujem hlavy katolíckej cirkvi sa sústredil na miesto  najväčšieho nenukleárneho výbuchu v modernej histórii Libanonu. O život prišlo  prevažne 200 kresťanov a zranených bolo 6 000. Ulice plné krvi, zrúcané budovy a úplne zničená celá oblasť pripomínala svedkom výbuchu apokalyptickú situáciu. Deštrukcia sa však neobmedzila iba na ľudské životy, infraštruktúru a financie, ale  zasiahla morálku už takmer vyčerpanej populácie vidiac kolabovať krajinu pred vlastnými očami. Môže sa zdať nespravodlivé, že vyše 5 miliónová krajina, ktorá počas utečeneckej krízy prijala takmer milión utečencov, si takúto odmenu nezaslúžila.

Záujem pápežov o Libanon

Pozornosť Vatikánu sa na Libanon sústredila už za pontifikátu pápeža Františka, ktorý sa stretol osobne s príbuznými obetí a podporil tak potrebné úsilie o dosiahnutie spravodlivosti. Pápež František svojim pastorálnym prístupom poukázal nie na čísla, ale na ľudskú dimenziu straty životov prevažne mladých kresťanov. Prítomnosť pápeža Leva XIV na tomto mieste  je tiež viac ako symbolická. Duchovná autorita má vždy nie len politický ale aj morálny vplyv, lebo pomáha v krajine udržiavať spravodlivosť pri živote.

Národ bez spravodlivosti

Je to už viac ako 5 rokov, čo výbuch zdevastoval hlavné libanonské mesto a libanonské autority  ešte stále nenastolili spravodlivosť pre všetky obete explózie.  Ako hovorí svedok, ktorý stratil pri výbuchu súrodenca, spravodlivosť je nepopierateľná. Na spravodlivosť má človek právo, či prichádza včas alebo neskôr, vždy je to právo. Spravodlivosť nemôže nikdy zaniknúť zvlášť po výbuchu takého veľkého rozsahu. Za odďaľovanie spravodlivosti je zodpovedná v prvom rade politická interferencia a politický tlak na vyšetrovanie. Otázka vinníka zostáva nezodpovedaná. Nevie sa ani, či to bola sabotáž, náhoda alebo útok. Istá je iba evidentná snaha zastaviť vyšetrovanie a označiť prípad ako  nehodu.  Libanon je jedinou kresťanskou krajinou v regióne, ktorá sa teší určitému druhu slobody. Ale táto realita je neustále pod hrozbou útokov z rôznych strán.

Spravodlivosť a moc musia byť jedno, aby spravodlivosť sa stala mocou a moc spravodlivosťou (Blais Pascal)

Libanon nie je jedinou  krajinou čakajúcou  na spravodlivosť. Sme dennodenne svedkami toho, ako postkomunistické krajiny nenaložili so zločinmi komunizmu podľa spravodlivosti, neodsúdili vinníkov a tým umožnili falošný pohľad na komunistickú minulosť. Následkom toho sa znetvoril obraz  spravodlivosti v mysli človeka natoľko, že absencia spravodlivosti nevyvoláva pocit nedostatku, ale naopak pravda a spravodlivosť sa zdajú byť príťažou pre pohodlný život spoločnosti.

História a pamäť národa

História zaznamenáva zločiny poctivo a neodkladne si ich ukladá do svojej pamäte. Zločin a trest sú dva pojmy potvrdzujúce kauzálny nexus. Prečo sa však zločin oddeľuje od trestu, prečo niet vinníkov, prečo pamäť národa zostáva paralyzovaná, neschopná vyniesť rozsudok? Ako to, že dokážeme tak najviac „deklarovať“ zločin, ale trest pre zločinca sa dnes vytratil zo slovníka politických špičiek. Vinník zostáva vinníkom pokiaľ neurobí sebareflexiu a neodsúdi vykonané zlo. Mnohí udavači a prisluhovači komunistickému režimu neurobili ani krok k očisteniu vlastného svedomia. Niet trestu pre tých, ktorí páchali zločiny v mene  komunistickej legislatívy, niet trestu pre klamstvá, krádeže, korupciu a pokrytectvo dnes. Aj naša krajina čaká na spravodlivý rozsudok za vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Príčina deformácie politického vedomia našej krajiny

Neodhalení objednávatelia vrážd stojaci v skrytosti za chrbtami vrahov nepredstúpili pred spravodlivosť, neoľutovali svoje činy. Tento prehrešok proti spravodlivosti spôsobuje deformáciu občianskeho politického vedomia, čoho výsledok je absolútne nerozlíšenie dobra od zla, obete od agresora, pokrytca od čestného človeka. Nespravodlivosť sa umenšuje iba jej odsúdením a zamedzením určitou formou trestu. Inak sa kumuluje a vyviera do veľkých medzinárodných konfliktov, akým je aj súčasná násilná okupácia Ukrajiny. Môžu krajiny čakajúce na spravodlivosť dúfať, že prídu raz k moci ľudia, ktorí dokážu spojiť spravodlivosť s mocou? Lebo tak ako hovorí bejrútsky svedok, na spravodlivosť má človek právo, či prichádza včas alebo neskôr, vždy je to právo. Spravodlivosť nemôže nikdy zaniknúť.