Život verzus smrť: Izrael v boji proti teroru

Najprv spoločne Veľká Británia, Austrália, Kanada a Portugalsko, neskôr sa počas 80. valného zhromaždenia OSN a s rôznymi podmienkami pridali Francúzsko, Belgicko, Luxembursko, Malta, Andorra a Monako. Veľká Británia dokonca jednostranne uznala palestínsky štát v hraniciach z pred šesťdňovej vojny v júni 1967. To znamená, že Izraelu Veľká Británia papierovo „odobrala“ východný Jeruzalem, a okrem iného aj Múr nárekov, ktorý je pozostatkom západnej časti vonkajšej hradby, ktorá obklopovala Chrámovú horu v období druhého Jeruzalemského chrámu, a predstavuje najposvätnejšie miesto Judaizmu.

Tzv. “dvojštátne riešenie” na vyriešenie Izraelsko-palestínskeho konfliktu je dlhodobo mainstreamom považované za to, k čomu by sme sa mali dopracovať. Aby vedľa seba jedného dňa existovali v mieri dva štáty- Izrael a v nejakej forme “štát palestína”. Pozrime sa, či môžeme nájsť indície o tom, ako by také riešenie mohlo fungovať.

V roku 2005 sa Izrael unilaterálne stiahol z pásma Gazy. Vláda Ariela Sharona rozhodla o úplnom stiahnutí z Gazy zo strategických dôvodov. Napriek tomu, že bol považovaný za “jastraba”, Sharon veril, že tento ústupok pomôže mierovým rokovaniam, zníží náklady na bezpečnosť a celkovo posilní pozíciu Izraela. De facto teda palestínci svoj štát dostali v roku 2005. Územie pásma Gazy mohli spravovať ako sami ako chceli. Ako to dopadlo? Od roku 2005 do roku 2023 je to presne 18 rokov, symbolický čas dospelosti. Avšak Gaza z peňazí medzinárodnej pomoci namiesto budovania spoločnosti budovala radšej tunely a rakety, a tento vývoj kulminoval 7. októbra 2023. Všetci vieme ako. Kto verí, že na ďalší pokus to bude iné, je prinajmenšom veľký optimista.

Častý argument je taký, že mier na blízkom východe nenastal, pretože jednoducho nie sme schopní kompromisu. Pretože Izrael nie je schopný kompromisu. Každý predsa vie, že na vyriešenie konfliktu musíme urobiť kompromisy, vyjednávať, stretnúť sa za jedným stolom a urobiť druhej strane nejaké ústupky. Aktuálne to môže znamenať: vyjednávania s hamasom zlyhávajú, a rukojemníci sú stále v Gaze, pretože Benjamin Netanyahu je neschopný kompromisu. To je však ilúzia. Benjamin Netanyahu je demokraticky zvolený politik, a preto naňho môže byť vyvíjaný politický tlak a tlak verejnosti. Ako je to s lídrami hamasu? Hamas sa mohol kedykoľvek rozhodnúť vydať rukojemníkov, alebo neuskutočniť útok zo 7. októbra, alebo jednoducho vybudovať Gazu namiesto stavania tunelov. Ako vyjednávať s niekým, kto vyjednávať nechce?

Tejto realite čelí každý deň IDF v Gaze, a istej obdobe tejto reality čelia aj mestá západnej Európy už roky. Mám na mysli tú obdobu islamského fundamentalizmu, ktorý stále opakuje nejakú variáciu tejto vety: Milujeme smrť viac než vy milujete svoje životy. Líder Hizbaláhu Hassan Nasrallah to vyslovil jasne v rozhovore z roku 2004: „Zistili sme, ako zasiahnuť Židov tam, kde sú najzraniteľnejší. Židia milujú život, a preto im ho vezmeme. Zvíťazíme, pretože oni milujú život a my milujeme smrť.“

Vo vyspelých krajinách globálneho západu sme plní presvedčenia o tom, že konflikty sa končia kompromisom, a že vojny taktiež musia skončiť nejakou formou kompromisu. To však nie je pravda. Historicky sa vojny končili tak, že jedna strana zvíťazila, a druhá strana prehrala. Jeden príklad za všetky: druhú svetovú vojnu neukončili spojenci tým, že by s Hitlerom vyjednávali a dohodli sa na rozdelení Európy. Nemecko bolo vojensky porazené, z veľkej časti zničené, a donútené k bezpodmienečnej kapitulácii.

Otázka zostáva nezodpovedaná. Čo môžeme urobiť v situácii na blízkom východe, keď každý chce mier, okrem hamasu? Čo urobiť tvárou v tvár islamskému teroru, ktorý viac miluje vlastnú smrť ako my milujeme náš život? Niektorí by ten problém radi odsúvali ďalej namiesto toho aby sa mu postavili. Appeasment, namiesto riešenia. Tak ako Keir Starmer, ktorý sa hanebne rozhodol ustúpiť moslimskej menšine vo vlastnej krajine a odmenil teroristov za 7. október tým, že uznal palestínsky štát. Avšak platí „Steinov zákon“. Ekonóm Herbert Stein ako hlavný ekonomický poradca Richarda Nixona a Geralda Forda vyslovil bonmot o tom, že „keď niečo nemôže pokračovať do nekonečna, tak to skončí“. Zdá sa, že zatiaľ si to uvedomuje iba Izrael.

Čo teda Izrael dnes robí a ako sa stavia tomuto strašnému protivníkovi? Odpoveď ponúka britský novinár Douglas Murray, vo svojej nedávnej knihe „On Democracies and Death Cults“, slovami z Knihy Žalmov 118:17: „Nezomriem, ale budem žiť“.

Celá súčasná mladá generácia Izraela, ktorá bráni svoju krajinu a volí život namiesto smrti, môže byť inšpiráciou pre nás všetkých. A preto aj dlho po tom, ako bude zlo hamasu porazené, ľud Izraela bude žiť. Preto ani my by sme si nemali voliť odsúvanie problémov, appeasment, ale mali by sme si za každú cenu brániť naše hodnoty a cenu života. Aj keď to je tá ťažšia cesta.