Odtabuizovaný šlabikár

Prezentácia príbehu okolo školského šlabikára pre najmenších mala poukázať na to, ako tradičné rodičovské prostredie nechápe zmienku o danej realite rozvedených manželstiev a má snahu ju silou mocou tabuizovať.

Výchovný cieľ tohto príbehu mal byť ponaučením o dôležitosti hovoriť deťom pravdu už v najmladšom veku, aby sa učili prijímať veci také, aké sú. Aby to, čo nie je v poriadku, sa bralo ako normálne. Malý chlapec zo šlabikára prijal totiž nového otecka s pokojom a úplnou samozrejmosťou. Nepochopenie však bolo na strane otca, ktorý sa proti takémuto spôsobu výchovy rázne ohradil, napriek tomu, že práve on opustil svoju chorú manželku a našiel si mladšiu. V príbehu reprezentoval všetkých, ktorí napriek svojim chybám sa správajú pokrytecky a vzdorujú akejkoľvek forme inakosti. 

Uvedený príklad bol však iba slabý odvar toho, čo by sa ešte dalo naservírovať do detskej hlavičky pod rúškom „moderného chápania“ dnešného sveta. Áno, je potrebné deti vychovávať vo svetle pravdy. Ale zároveň si treba uvedomiť, že vychovávať znamená predstaviť dobro ako ideál. Cieľ je možno hodne vysoko, ale o to väčšia môže byť snaha ho dosiahnuť.  

Čím vyššie načrieme v pomenovaní dobra, tým viac sa v detskej duši ubráni nevinnosť a prirodzená túžba po dobre. Ruský spisovateľ Solženicyn pri jednej príležitosti povedal, že najviac vyčíta komunistickej ideológii to, že zbavovala detskú dušu mýtov a anjelov, čím narušila prirodzenú túžbu dieťaťa po kráse a nevinnosti.  

Pestovaná nevinnosť dieťaťa predlžuje aj vo vyššom veku jeho túžbu po kráse a dobre. Nie je na tom nič zaostalé ani „stredoveké“ ako to často počúvame. Je to iba ideál, ktorý existuje od stvorenia sveta. Je to ideál dobra, ktorý očisťuje detskú dušu a učí ho kráse a láske. Na zamyslenie je otázka, či práve tie odtabuizované šlabikáre nie sú príčinou nevídanej agresivity mladých ľudí, ktorí z rôznych príčin siahnu po zbrani a dokážu aj zabíjať.