Martin Leidenfrost láka čitateľov Postoja na názov svojho aktuálneho komentára: Ukrajina by sa mohla vzdať Krymu, viac od nej nemôžeme žiadať.
https://www.postoj.sk/174825/ukrajina-by-sa-mohla-vzdat-krymu-viac-od-nej-nemozeme-ziadat
"...najjednoduchší je prípad Krymu. Väčšinu jeho obyvateľov tradične tvoria Rusi s ruskou identitou. Návrat ukrajinskej správy by bol síce v súlade s medzinárodným právom, ale väčšina miestnych by ho vnímala ako ukrajinskú okupáciu," píše okrem iného v komentári na Postoji.
Aby sme si urobili predstavu, ako vidí Ukrajinu Martin, tak na inom mieste a v inom čase napísal: "Veci sa vlastne majú tak, že Ukrajinci ako štát a spoločnosť sa bežne pohybujú na hrane nefunkčnosti, len v krízach im to ide ako po masle," hodnotí Ukrajinu v reportáži napísanej pre Štandard v marci 2022, teda mesiac po začiatku ruskej invázie.
https://standard.sk/187869/ako-to-vyzera-na-juhu-ukrajiny-ktoru-okupuju-rusi
"Leto 2001 som strávil v Odese," píše v reportáži pre Štandard Martin Leidenfrost. "Učil som sa po rusky a odvtedy som každý rok chodieval na Ukrajinu. Často som sa do Odesy vracal, najčastejšie som chodil do Kyjeva, navštívil som ho každý rok, no obzvlášť som si obľúbil juh Ukrajiny. Prečo to tajiť, v nultých rokoch, ešte ako relatívne mladý slobodný muž, som chodieval aj so zámerom nájsť si babu. Tie pokusy boli také neúspešné a trápne, že nič z toho do novín nepatrí, no vysvetľujú, prečo sa doteraz orientujem v dnes Ruskom obsadených mestách, ako Cherson, Melitopol, Berďansk či Energodar."
Martinovi verím, je zručný spisovateľ, reportér a komentátor. A verím, že ak by Slovensko začali vojensky okupovať Maďari, tak ľudia ako Martin pravdepodobne napíšu, že mnohí Maďari na juhu Slovenska aj tak po Orbánovi túžia viac ako po slovenských politikoch a už vôbec netúžia po Bratislave. Možno áno a možno nie. Martin má slovenskú manželku, jeho názory by tak v tejto veci boli zrejme ovplyvnené osobným životom.
Treba niečo obetovať, s obľubou vyhlasovali a budú vyhlasovať v dejinách ľudstva tí, ktorí uprednostnili "pokoj zbraniam" a privrú aj jedno alebo aj dve oči pred ľudskosťou, slobodou, právom na sebaurčenie, slobodným vierovyznaním, rezignujú na "korene a tradície" národov, národností a skupín ľudí, prehliadnu historické a morálne právo na územie, v mene mieru ignorujú rodinné väzby a putá, prehliadnu ľudské osudy a "ducha komunity"...
Rozprávala som sa s utečenkami z Krymu a neviem si predstaviť, že by sa na ukrajinskú samosprávu pozerali ako na ukrajinskú okupáciu. Silné slová zvolil Martin.
Martin Leidenfrost dnes žije na Slovensku a v Rakúsku a vyberá si to najjednoduchšie a najrýchlejšie z riešení. Nie je prvý a ani posledný. História nám pripomína a ukazuje množstvo múdrych, vzdelaných a šľachetných ľudí, ktorí v čase vojny napísali to isté, čo Martin. Odovzdajte im, preboha, to územie, nech je konečne pokoj!
Martin možno aj úprimne verí "mieru", ktorý ponúka Putin. Verí, že ak Ukrajina odovzdá Krym a prenechá aj ďalšie svoje územia pod správu Ruska, že potom snáď nastane mier a pokoj.
Je azda Martin presvedčený, že odovzdaním Krymu skončí zabíjanie vojakov a civilistov v "nárazníkových" oblastiach, keď bude napríklad Krym "ruský"? Alebo len napísal komentár, ktorý by mohol svojou "odvahou" zaujať a vyprovokovať čitateľov?
Martin Leidenfrost má jasné a konkrétne informácie o ľuďoch, ktorí žijú na Ukrajine, pretože tam bol. Bol tam v čase mieru aj v čase vojny. Aj preto sú jeho slová dnes na prvý pohľad vierohodné. Bol tam a videl život a ľudí na vlastné oči. Písal o svojich skúsenostiach pre Štandard, kým ho neprichýlili na Postoji. Martin bol na Ukrajine aj v čase, keď mnohí vítali Rusov ako svojich "pánov". Nie však všetci. Tak ako mnohí Slováci by v čase mieru radi privítali Maďarov za svojich "pánov". Nie všetci.
Maďari (maďarsky hovoriaci Slováci) na juhu Slovenska by si tiež možno dnes vybrali pričlenenie k Maďarsku ale iba v istom čase a v istom politickom nastavení a za vhodných a výhodných podmienok. To isté platí aj pre Rusov (rusky hovoriacich Ukrajincov) na území Ukrajiny. Pred desiatimi rokmi by možno súhlasili s "ruským panstvom", dnes už pravdepodobne nie. Nie všetci. A konflikt na Kryme by pokračoval ďalej. Lebo extrémisti sú ako blbci, prežijú vždy a všade.
Časť ľudí na Kryme a v okupovaných územiach na Ukrajine možno uverila a verí sľubom Putina, podobne ako dnes veria Orbánovi (Ficovi, Trumpovi...) ale časť ľudí ich zásadne odmieta pre ich spôsob "znásilňovania pravdy".
"Ukrajina sa môže nároku na Krym vzdať – samozrejme, „za niečo“," napísal Martin v aktuálnom komentári na Postoji. Zrejme si takto predstavuje mierové vyjednávania. Vy nám dáte územie, ktoré chceme a my vám dáme pokoj. Vy odovzdáte územie, ktoré chce agresor a my vás budeme chrániť, keď nám odovzdáte časť vašich nerastných surovín. Aké jednoduché.
Martin Leidenfrost si vybral najľahšie riešenie. Prečo by ste vy, Ukrajinci, nemohli Krym odovzdať Rusku a bol by (možno) vytúžený mier! Niečo za niečo, samozrejme. Zadarmo ani kura nehrabe!
Nuž, bez ohľadu na množstvo "nahrabaného", na Ukrajine (ale aj inde) nebude mier a pokoj, Martin. Kým v Rusku vládne Putin (kým v Maďarsku vládne Orbán, na Slovensku Fico, v USA Trump...), nebude pokoj, pretože ich cieľom nie je kvalita života pre celú spoločnosť bez rozdielu ale ich vlastné a "osobné víťazstvo". Používajú na to aj konkrétne (bohužiaľ funkčné) prostriedky - nepokoj, vyhrážky, strach, klamstvo, násilie, dokonca aj umlčiavanie nepohodlných, aby si upevňovali svoju neobmedzenú moc.
Ešte šťastie, že Martin je "iba" novinár a spisovateľ a nie politik a vyjednávač...
„Nesmieme robiť rozdiel medzi politikou a morálkou. Aké má kto mravy, takú robí politiku," opakoval prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Platí to aj pre novinárov. Aké má kto mravy, takú robí novinárčinu.
Mám takú moju osobnú teóriu, že ľudia, ktorí schvaľujú prostriedky ako je (mäkké) násilie, vyhrážky, nepokoj, strach, nátlak a manipulácia vo verejnom priestore a v politike, v medzinárodných vzťahoch, používajú podobné prostriedky aj v osobnom živote. Sú možno "mäkšie" (hádam ženu a deti neprizabiješ, no nie?), ale princíp zostáva.
Človek nemôže byť zároveň odvážny a zároveň aj sraľo. Buď si odvážny alebo si sraľo. Len podmienky, forma našej odvahy alebo posratosti sa menia podľa miesta, času a aktuálnych možností.

Zaujala ma aj reportáž "o nereportáži", ktorú ne/napísal Martin Leidenfrost v roku 2022 pre Štandard. https://standard.sk/206304/ako-som-sa-stal-podozrivym-a-sbu-ma-nepustila-cez-hranicu-na-ukrajinu
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.