Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. september 2016

Ľud stál a díval sa

Pri Kristovom diele vykúpenia človeka hrala veľkú úlohu aj pasivita, nezáujem či ľahostajnosť voči nespravodlivosti a lživosti vyrieknutého rozsudku. Má sa kresťan pri strete s nespravodlivým a lžou motivovaným utrpením iba pasívne prizerať?

Pri scéne Ježišovho ukrižovania evanjelista Lukáš lakonicky komentuje postoj prítomných: „Ľud tam stál a díval sa.” (Lk 23, 35)

Spektrum týchto divákov je rôznorodé – ideoví tvorcovia i vykonávatelia tohto zločinu, bežní konzumenti takýchto zvrátených divadiel, plačúci nad celou situáciou, modliaci sa blízki i vzdialenejší Toho trpiaceho a mnoho ignorantov, pre ktorých vlastne ani nie je zaujímavé a potrebné vytvárať si názor a konať podľa svedomia. Niekto tam ukrutne trpí a niekto iný tam ukrutne chýba. Hlas pravdy, spravodlivosti, ktorý nezostane pri pozeraní. Prečo nik nevstal, nevolal po prehodnotení strašného rozsudku?

Ježišova Matka – možno i spolu s Jánom a Máriou Magdalénou – ako jediná vie, že ak by Ježiš chcel ináč, bolo by. Odovzdáva sa podobne ako On. Chýbajú tí, ktorí Ježiša priam topograficky nasledovali počas Jeho života – strach zahnal učeníkov od ich Majstra natoľko, že ani nepomysleli, aby napríklad ako svedkovia vypovedali pred židovskou Veľradou v Ježišov prospech, veď pri súdnych sporoch malo svedectvo dvoch alebo troch svedkov veľkú váhu (porov. Dt 19, 15: „Jeden svedok nebude nič platný pri nejakej vine alebo zločine, ktorého sa niekto dopustil; od výpovede dvoch alebo troch svedkov bude závisieť rozhodnutie.“). Iste, pri zatýkaní Peter vytiahol meč, no Ježišovo zahriaknutie malo naviesť, že násilím sa proti násiliu nebojuje.

Okrem Matky a pár verných ho opustili všetci. Veľký strach, nemenej veľké sklamanie, keď spľaskli falošné predstavy a očakávania o „ich“ Mesiášovi, zmätok z celého priebehu udalostí posledných hodín – to a možno iné ich odohnalo od Neho vtedy, keď najviac potreboval, aby boli s Ním.

Výkričníkom (či skôr otáznikom?) ostala len Mária s hŕstkou tých, čo kráčali pri nej. Nie, obhajcovia Pravdy a Spravodlivosti chýbali.

Iste, pasivita väčšiny Ježišových verných našla svoje miesto v Božom pláne vykúpenia človeka. Ako kresťania sa snažíme porozumieť tomuto veľkému tajomstvu. Nejako šípime, že Boží Syn chcel byť natoľko s nami, že chcel zakúsiť aj totálnu opustenosť, dokonca až opustenosť od Otca (Mt 27,46). Že chcel, až „musel“ zomrieť, aby mohol vstať z hrobu, a tak poraziť aj našu smrť. Slovom, aby sme v tom našom prežívaní utrpenia, opustenosti, zomierania mohli nájsť Jeho, ktorý nad tým všetkým zvíťazil. Ba čo viac, skrze utrpenie mnohých a skrze spojenie tohto utrpenia s obetou Ježiša Krista Boh vykupuje naďalej – koľko len svedectiev zo života známych aj menej známych svätých ukazuje, že utrpenie obetované za dobro iného človeka prináša požehnanie, obrátenie, uzdravenie? Áno, pripodobnením sa Kristovi v Jeho kríži môžeme takisto pomôcť zachrániť „lotra“ (Lk 23,42-43) či „stotníka“ (Lk 23,47). Boh naozaj vie každé zlo (veď aké utrpenie možno nazvať dobrom?) premeniť na dobro.

Má však dnes kvôli tomu ostať ticho ten, čo je svedkom nespravodlivosti? Ostane človeku pri pohľade na utrpenie len rola rezignovaného pozorovateľa? Stačí len stáť a dívať sa, ako lož a polopravda pod rúškom národných záujmov, politickej korektnosti, obhajoby vykonštruovaných ľudských práv prikrývajú „ucho“ spoločnosti, že tá už ani nevie, kde je sever?

Pre kresťana by odpoveď mala byť jasná: Ježiš nám kázal Božiu pravdu ohlasovať zo striech, nahlas, verejne, tak, aby nebolo pochýb, žeby ju niekto prepočul (Mt 10,27). V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi predostrel vzor konania zoči-voči utrpeniu (Lk 10, 25-37).

Nie, už dávno cez starozákonných prorokov Boh volal, že Jeho ľudu nestačia len obety, akýsi formálny život podľa náboženských pravidiel, Jeho ľud sa musí učiť KONAŤ a „domáhať sa práva, pomáhať utláčanému, vymáhať právo sirote a obhajovať vdovu!“ (porov. Iz 1,11.16-17)

Golgotou sa niesol Kristov hlasný vzdych: „Žíznim!“ ako volanie po našej blízkosti, po účasti na Jeho utrpení, po láske k Nemu. Svetom dneška sa rozlieha disharmónia mnohých smutných zvukov. Vzlyk podvedenej a čerstvo rozvedenej ženy, beznádej matky, ktorej vojnový nálet zabije jediného syna, slzenie samotou vyschnutého pradedka, ktorého rodina odložila do starobinca, agónia pubertiaka dláveného leukémiou, nahnevaný krik robotníka, ktorý čaká už 4 mesiace na výplatu a nemôže uživiť ženu a deti, plač nenarodených detí odsúdených na smrť...

Kristus do konca vekov bude trpieť v každom človeku. Stáť a dívať sa (hoc aj pietnym pohľadom) nestačí. Postoj piety pri strete s utrpením má byť len začiatkom.

Osobne sa ma veľmi dotýka situácia ochrany života nenarodených detí. Pri všetkej úcte k matkám, ich životnej situácii, utrpeniu, ktorým často prechádzajú v osamelosti, nedostatočnej podpore okolia, či dokonca v nátlakoch a násilnostiach, rozhodnutie ukončiť život bezbranného malého človiečika mi vždy naháňa zimomriavky a tisne mi slzy do očí.

Inzercia

Paradoxne v dobe, keď pozorujeme rozmach sebavzdelávania rodičov o výchove detí, keď sa zdá, že na nás z každej strany literatúra a internet chrlí názory a náuky o tom, čo deti potrebujú pre zdravý citový a psychický rast, je téma ochrany života od počatia stále akoby na okraji záujmu.

Z tohto monsterprocesu, kde si ľudské sebectvo a pohodlie obliekli sudcovský talár, sa stal nechutný biznis, ktorý, samozrejme, profitujúcim vyhovuje. Ako sa vyslovil Dr. Xavier Dor, nachádzame sa uprostred kolektívneho zločinu, kde sa pretláčajú „ľudské práva, ktoré sú v konečnom dôsledku satanské“.

Do mysle sa tlačia starozákonné obrazy, keď sa Izraeliti odklonili od Boha a prinášali svoje deti ako obetu cudzím bohom (2Kr 17). Viacerí exorcisti a bývalí satanisti potvrdzujú, že podobné pohanské rituály ešte aj v dnešnej dobe praktizujú sekty zasvätené Satanovi (pozri napr. svedectvo ex-satanistu Zachary Kinga).

Či však nie je každý potrat istým spôsobom chválou Zla? Či to nie je obeta „bohu“ sebectva, pohodlia, luxusu, ľahostajnosti, krutosti, strachu (že to nezvládnem)?

A my prísediaci a prizerajúci sa? Akosi sme si zvykli... Je to dnes už predsa bežné a časté. A čo je bežné a časté, má veľkú moc otupiť schopnosť človeka rozoznať dobré od zlého, správne od nesprávneho. Poznáme ten výrok o stokrát opakovanej lži. V ňom nájdeme aj odpoveď, prečo v otázke ochrany života od počatia nastal v 20. storočí toľký obrat.

Priatelia, v scénach Ježišovho umučenia sú hlasnými len žalobcovia. V priebehu posledného storočia sa stalo obžalovaným malé dieťa – prostým dôvodom bol samotný jeho život. Nemôžeme sa uspokojiť s Pilátovým gestom umývania rúk s tým, že „nemáme vinu na tejto krvi, lebo to nie je naša vec“ (porov. Mt 27,24).

Alessandro Pronzato sa vo svojej knihe Nepohodlné evanjeliá zamýšľa nad príbehom posadnutého človeka, z ktorého Ježiš vyhnal pluk zlých duchov do čriedy svíň (Mk 5,1-20) nasledovne: „Gerazania ho (trpiaceho posadnutím) nechali samého. Museli sa predsa starať o svine. Vždy sa ľahko zmierujeme s nešťastím iného, najmä keď treba chrániť svoj pokoj. Nájdeme si tisíc dôvodov, aby sme človeka odsúdili do samoty.“

Dieťa v matkinom lone je osamotené, ak nie je počuť jeho hlas, ak za ním nestojí nik, kto kričí, že je tu vítané, že je nenahraditeľné, že má právo žiť, lebo k životu ho zavolal Boh, že má právo byť prijaté také, aké naozaj je – ako skutočný človek, nie ako potenciál človeka, že má právo na spravodlivé zaobchádzanie, že má vo svojej slabosti a bezbrannosti právo byť chránené.

Byť hlasom, ktorý volá tieto veci v mene nenarodených, môže mať rozmanité podoby. Začať môžeme napríklad zapojením sa do veľkej medzinárodnej kampane 40 dní za život, ktorá štartuje už dnes, 28.septembra.

Stokrát opakovaná lož sa niekedy dokáže tváriť ako pravda. Je čas „stokrát“ opakovať pravdu: potrat za každých okolností je zabitie nevinného človeka.

Odporúčame

Blog
Rusi zabili v Sýrii prvých Američanov

Rusi zabili v Sýrii prvých Američanov

Vojna v Sýrii sa pritvrdzuje. 17. septembra Američania vraj omylom bombardovali pozície sýrskej vládnej armády okolo mesta Deir al Zour. Pri náletoch zahynulo 62 sýrskych vojakov a ďalšia stovka utrpeli zranenia. Viacerí z nich vraj už zomreli.