Občianske protesty - príjemný relax alebo terapia?

Mala som šťastie. Vo vzduchu je cítiť jar. Dobré počasie by mohlo prilákať ľudí.

Prvý protest je komornejší, s menšími nákladmi a s „umeleckým“ programom tradičného formátu. Môj odhad: tristo ľudí. Odhad médií: tritisíc ľudí.

Aby som bola presnejšia, médiá prvý protest ignorovali. Neprišiel nikto. Ani jeden novinár. Jednu zmienku som nakoniec predsa len našla. O počte napísal dr. Paulov v Hlavných správach: "Ľudia prichádzali, odchádzali, niektorí boli celý míting, niektorí chvíľku. Bolo nás tam do 3 000, ale šírte, že pätnásť…"

Druhý protest bol okázalejší, s obrovským pódiom, výborne ozvučený, s hudobným vystúpením, dronmi, ohňostrojom a desiatkami policajtov. Môj odhad: desaťtisíc ľudí. Odhad médií: deväť až jedenásťtisíc ľudí.

O tomto proteste písali a informovali všetky mainstreamové médiá. Z alternatívnych médií ani jedno. Aj dr. Paulov z Hlavných správ sa tentoraz odmlčal. 

Stop progresivizmu bez Bombica

 „Mier Slovensku, stop progresivizmu“ – lákal okoloidúcich transparent a biely párty stan na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Okrem seniorov a ľudí v strednom veku ako som si všimla youtubera Daniela Bombica. Priestor na príhovor mu však organizátori neposkytli. Postával obďaleč v tesilkách a čiernobielych topánkach pripomínajúcich „psie dečky“, nesúhlasne krútil hlavou a pred koncom mítingu znudene odišiel. Žoviálne pozdravil policajtov stojacich na námestí a ráznym krokom si to sám šinul preč.

Neďaleko aktivisti zbierali podpisy na petíciu za referendum. 

Ľudia, ktorých som si vypočula v dave, boli vo veľkom očakávaní, hlavne si však prišli pozrieť „naživo“ politikov ako sa kedysi chodilo na výstavu do Nitry na Agrokomplex.  

Kovový Hviezdoslav sa zamyslene prizeral nasledovníkom Svätopluka. Rečnili o úspešnej vláde úspešného premiéra, o nebezpečnej Ukrajine, nebezpečnej Európe, nebezpečnom Západe a predovšetkým nezabudli spomenúť slovenských vojakoch na Ukrajine. Obdiv k Rusku a podpora srbského prezidenta pokračovali láskou a úctou k rodnej vlasti. Zaznela výzva na vytvorenie obranných formácií z radov občanov, ktorí by "mohli bojovať za tradície, národ a slovenskú štátnosť“.

Neutrálne Slovensko - naša budúcnosť?

Verný obdivovateľ Putina a bývalý politik Ján Čarnogurský, ktorého moderátorka Ľubica Cintulová omylom predstavila ako premiéra Slovenskej republiky navrhol, aby sa Slovensko stalo neutrálnou krajinou.

Obecenstvo tlieskalo. Ľudia však boli pokojní a bez nadšenia. Nekričali a neprejavovali hlasno svoje pocity. Jednoliaty dav sa postupne zmenil na hlúčiky postávajúcich a debatujúcich. Rozhadzovali rukami a príhovory ich veľmi nezaujímali. Iba zopár „najsmelších“ a najvernejších zostalo stáť aj s vlajkami a transparentmi pri spíkroch až do konca a nahlas všetkým pritakávali. 

Ošumelý potlesk a zopár transparentov pripomínalo skôr happening ako protest. Operný spev Ivana Ožváta a slovenská báseň v podaní herca Jozefa Šimonoviča ukončili míting, ktorý ľuďom dal pocítiť, že sú odvážni, dôležití a bojujú za dobrú vec.

Fico do basy a kukurice na pódiu

Ďakujeme, že rešpektujete päťdesiatmetrový odstup od vládnej budovy a..... smajlík. Elektronický policajný smajlík ma vítal pri vstupe na Námestie slobody. Na druhej strany cesty ako vrany čakali na vzlietnutie drony.

Stovky ľudí prúdili jedným smerom. Nemusela som sa však predierať hustým davom a hravo som sa dostala pred pódium. Na ňom niekoľko kameramanov a fotografov rýchlo robilo zábery, kým je dobré svetlo.

Zopár „roztlieskavačov“ pod pódiom hecovalo ľudí čakajúcich na prvých spíkrov. Mávali vlajkami, otáčali sa k davu a vykrikovali heslá. Väčšina sa pridala.

Veľká obrazovka dávala celej akcii šmrnc profesionality a nádych happeningu. Dvaja mladí chalani za mnou sa tešili každej známej osobnosti, ktorá prišla na pódium. „Pozri, prišiel aj Holub! A v ruke má kukuricu! Hahaha, to ti je dobrá prdel, čo?“ naťahovali hlavy a nadšene tlieskali, keď tlieskali všetci. Kričali, keď kričali všetci.

Na námestí som náhodou natrafila na môjho švagra so ženou. „My sme vybavení, pozri máme píštalku, rapkáč aj vlajky. Chodíme na každý protest. Je to tu fajn. Hentam je náš synátor. Chodíme všetci. Však treba prejaviť občiansku nespokojnosť, no nie?“

Prikývla som a nasávala atmosféru. Dramatické heslá jednotlivých spíkrov sa menili na frázy a začalo ma to aj nudiť. Na chvíľu ma vyrušila osoba v žltej mikine, ktorá prišla na pódium a skrývala si tvár. Zrejme rodinný príslušník spíkerky. Mama chcela ukázať, že prišla aj so svojou rodinou. Jedno z detí tam však evidentne nechcelo byť. Tínedžer/ka sa otočila chrbtom a zakrýval/a si tvár kapucňou. Nabudenej mame - spíkerke s čiernymi rozcuchanými vlasmi to evidentne neprekážalo a do mikrofónu ďalej kričala povzbudivé heslá.

Na pódiu sa postupne vystriedali umelci, kritici ministerky kultúry, vlády aj odklonu Slovenska od EÚ. Zazneli slová kňaza a výzva na vzájomné pochopenie a spájanie, tie však v dave nenašli odozvu. Najväčší úspech a potlesk mala kukurica v rukách vedca a lekára.

Terapeutické účinky 

Duch jednotného názoru a revolučná nálada mali na ľudí rôzny účinok. Niektorí začali postupne odchádzať. Drony nad našimi hlavami v tme svetielkovali. Patrili policajtom alebo organizátorom. Nedalo sa to rozoznať.

Dramatický záver so slovenskou hymnou a červeným ohňostrojom ukončil protestný happening, ktorý, ako zaznelo z pódia, je celkom fajn terapiou. Potlesk. Dosť bolo Fica! 

Hm, potrebujeme takýto relax a terapiu? Chceme občianske protesty premeniť na terapeutický proces s uvoľňujúcimi účinkami a vhodnou dávkou liečby?  

Stačí nám ísť na námestia, byť súčasťou davu s rovnakým názorom a potom si dať s priateľmi vychladené pivko?  

Premýšľala som o tom počas odchodu z námestia a kráčala popri ľuďoch, ktorí stáli v rade pri parkovacích automatoch.